V kajute sa nenápadný pár usadil na posteľ, dieťa uložili vedľa seba a s pocitom obrovskej úľavy sa chytili za ruky.
„Podarilo sa!“Povedal napokon muž. „V Amerike sa nás na minulosť nikto nebude pýtať.“
Mal pravdu. Keď pristáli v New Yorku a napokon sa usadili v meste Melrose, v Minnesote, nikoho nezaujímalo, čo za sebou nechali.
V skutočnosti sa muž volal Ola Mansson. Mal 51 rokov, bol poslancom švédskeho ríšskeho snemu za farmárov a riaditeľom banky. Do Ameriky utekal so svojou milenkou, ktorá bola o 30 rokov mladšia, a s ich nelegitímnym synom. Vo Švédsku za sebou zanechal manželku so siedmimi deťmi a obvinenie z korupcie a sprenevery.
Kongresman Charles August Lindbergh, člen Snemovne reprezentantov, hromžil vo svojej pracovni, mávajúc čerstvým výtlačkom Wall Street Journal:
„Musíme proti tomu Aldrichovmu plánu niečo urobiť! Musíme to zastaviť, kým nie je neskoro! Aldrichov plán je plánom Wall Street! Znamená ďalšiu bankovú paniku, ak je treba, na vystrašenie ľudí. Došľaka, Aldrich je platený vládou, aby reprezentoval ľudí a namiesto toho navrhuje plán pre bankové a priemyselné trusty!“
„Sam,“ obrátil sa na svojho tajomníka, „ musíme to prekaziť, ale na to sa potrebujeme riadne vyzbrojiť. Bez nepriestreľných argumentov nepochodíme. Zoženiete mi všetky možné informácie, z Kongresových záznamov, ale aj kdekoľvek inde, o fungovaní bánk v krajine od počiatku, o snahách o zriadenie centrálnej banky. Argumenty tých, ktorí boli proti, ale aj tých, ktorí boli za. Bol by v tom čert, aby sme z toho nedostali to, čo potrebujeme!“
O niekoľko týždňov sa opäť stretli v Lindberghovej pracovni, iba medzi štyrmi očami.
„Tak čo ste našiel, Sam?“
„Chcelo to riadny kus práce, ale niečo som našiel a je to sakramentsky zaujímavé čítanie.“
„Sam, nepoužívajte predo mnou hrubé slová, viete, že som prísny Luterán!“
„Ospravedlňujem sa, pán Lindbergh, ale to čítanie ozaj stojí za to.“
„Dobre, tak teda začnite.“
„Ak to zoberieme od začiatku, tak to potom musíme ísť až do obdobia vojny za samostatnosť. V roku 1781 Kongres dovolil istému Robertovi Morusovi, vtedajšiemu ministrovi financií revolučnej vlády, otvoriť súkromne vlastnenú centrálnu banku, ktorej dal názov Bank of North America. Banka získala monopol na tlač dolárov a mohla používať frakčný rezervný systém....“
„Vysvetlite mi to!“ Prerušil Kongresman.
„Jednoducho povedané, mohla požičiavať peniaze, ktoré nevlastnila, ale vytlačila si ich, a ešte si na to prihodila úrok.“ Keď tajomník videl, že vysvetlenie je dostačujúce, pokračoval:
„Najlepšie na celej veci ale je, že Morus nebol schopný nazbierať dostatočný základný kapitál vo výške 400.000 dolárov. Využil preto svoje postavenie a vplyv na to, aby do banky bolo uložené zlato, ktoré Amerike požičalo Francúzsko. Tieto peniaze potom požičal sebe a svojim priateľom, aby ich investovali do základného kapitálu banky. Dolár ale aj tak klesal ďalej, takže štatút banky nebol v roku 1785 obnovený.“
„Sam, to je síce zaujímavé, ale príliš nám to nepomôže.“
„To je ale ešte iba začiatok....“
„Idem dnes s manželkou do divadla na nejakú operu, tak to odložíme na zajtra. Stretneme sa hneď poobede a prejdeme si to ostatné, čo máme.“
„Ako si želáte, pán Lindbergh.“
„Dobrý deň pane, aký bol obed?“ Ozval sa Sam hneď na úvod stretnutia na druhý deň.
„Vynikajúci, ako vždy u Luigiho.“
„A včerajšie predstavenie?“
„Vynikajúce. Verdiho Traviata. Spolu s manželkou sme prežili príjemný večer. Ale poďme k našej veci. Čo ste našli ďalej?“
„Takže.....,“ tajomník chvíľu listoval v papieroch, kým našiel, čo hľadal. „V roku 1791 Kongres schválil bankový štatút novej súkromne vlastnenej centrálnej banke, ktorá bola nazvaná First bank of the United States. Vďaka riziku, ktoré s tým bolo spojené, bol voči nej v podstate od začiatku silný odpor. Asi najviac proti nej bojoval neskorší prezident Thomas Jefferson. V záznamoch Kongresu som našiel jeho prejav, v ktorom uvádza, citujem: 'Ak niekedy americký ľud dovolí súkromným bankám kontrolovať vydávanie meny, potom najprv infláciou, následne defláciou, banky a korporácie, ktoré okolo nich vyrastú, pripravia ľudí o celý majetok, až sa ich deti prebudia ako bezdomovci na kontinente, ktorý si ich otcovia podmanili.' “
“To je ono, toto môžeme veľmi dobre použiť! Ešte pár podobných argumentov a môžeme sa pustiť do boja. Máte ešte niečo?“
„Ešte je toho celkom dosť, pán Lindbergh. Pokračujem. Táto banka mala základný kapitál 10 miliónov dolárov. Dva milióny z toho poskytla americká vláda. Banka na základe frakčného rezervného systému poskytla úvery svojim akcionárom, aby mohli splatiť zvyšných 8 miliónov.“
„Paráda!“ Reagoval Lindbergh. „Perfektná bezriziková investícia. Tak to by som bral aj ja, keby to nebolo také donebavolajúce svinstvo!“
„Posledná zaujímavosť je, že vláda si za prvých 5 rokov požičala od banky viac než 8 miliónov dolárov. V tom istom období ceny stúpli o vyše 70 percent!“
„Výborne, to je ďalší fakt v prospech našej veci! Pokračujte.“
„Ešte som našiel údaje o ďalšej banke. V roku 1816 Kongres ustanovil ďalšiu súkromne vlastnenú centrálnu banku, teda Second Bank of the United States. Spôsob financovania základného kapitálu bol ten istý, ako u predchádzajúcej banky. V roku 1836 mal byť obnovený jej štatút, ale jej najväčším nepriateľom bol prezident Andrew Jackson. Banka pohrozila, že ak jej nebude obnovená licencia, spôsobí depresiu radikálnym znížením množstva peňazí v obehu, čo sa aj stalo. Následkom bol obrovský rast nezamestnanosti, zníženie miezd a ekonomický chaos. Za vinu to dávali prezidentovi, ale Kongres aj tak zamietol obnovenie bankovej licencie. Začalo sa veľké vyšetrovanie, ale šéf banky odmietol vydať vyšetrovateľom akékoľvek dokumenty, týkajúce sa jej činnosti. Neskôr bol zatknutý a odsúdený za podvod. To je zatiaľ všetko, čo sa mi podarilo nájsť.“
„Výborne Sam, dobrá práca. Hľadajte ďalej. Čím viac toho nájdeme, tým väčšiu silu budú mať naše argumenty.“
„Pán Lindbergh, spomínate si ešte na prezidenta Garfielda?“ Ozval sa Sam o niekoľko dní.
„Pravdaže. Chudák. Zastrelili ho tuším niekedy v roku 1881. Ale čo to má spoločné s našim bojom proti novej centrálnej banke?“
„Neviem, možno nič. Našiel som pár zaujímavých informácií, ale nie všetky sa dajú overiť pokiaľ ide o ich pravdivosť. Ale nejak zapadajú do toho, o čom tu rozprávame.“
„Ako zapadajú?“
„Pred svojim zvolením bol prezident Garfield v Kongrese členom finančného výboru a mal povesť šikovného ekonóma. Vtedy povedal, citujem: ' Ktokoľvek kontroluje objem peňazí v akejkoľvek krajine, je absolútnym pánom priemyslu a obchodu. Keď si uvedomíte, že celý systém je veľmi ľahko kontrolovateľný niekoľkými mocnými mužmi na špici, nebude vám treba hovoriť, z čoho pochádzajú obdobia inflácie a depresie.' Bol aj členom Kongresového vyšetrovacieho výboru pri vyšetrovaní korupcie na ministerstve pôšt.“
„To sem asi nepatrí, ale stručne mi povedzte, o čo tam šlo.“
„Jednoducho niektoré ziskuchtivé skupiny boli obžalované, že ukradli stovky miliónov dolárov pomocou podvodných kontraktov na dopravu po železnici. Po tom, čo dostali zmluvu na dopravu na základe najnižšej ponuky, značne navýšili ceny a so ziskom sa rozdelili.“
„Dobre, to je mi jasné. Čo ďalej?“
„Istý čas sa hovorilo, že jeho smrť mali na svedomí buď vplyvní bankári, alebo ľudia, zapletení do tejto korupcie, ale nepotvrdilo sa to. Vtedy bolo bežným zvykom, že každý zvolený zástupca mal úradníkov, ktorí boli platení z vládnych zdrojov. Za to, že títo úradníci boli prijatí na svoju pozíciu v štátnej správe, odvádzali časť svojej mzdy ako príspevok politickej strane. Prezident Garfield chcel s týmito praktikami skončiť a tak ho jeden z takýchto odmietnutých žiadateľov o úradnícke miesto zastrelil. Ale verím, že jeho smrťou sa uľavilo mnohým mocným ľuďom, vrátane bankárov.“
„Je to smutné,“ povzdychol si Lindbergh. „Niekto by povedal, že prezident je najmocnejšou osobou v USA. Ale čím bližšie k jadru veci sa človek dostane, tým viac vidí, že je len ako trstina vo vetre, a že za nitky udalostí ťahá niekto iný, neviditeľný. Ale pokračujme. Tieto informácie sú síce zaujímavé, ale stoja na tenkom ľade. Musíme hľadať ďalej, niečo, čo stojí na pevnejšom základe.“
„Ak dovolíte, mám tu ešte dva dokumenty, ktoré ukazujú, čoho všetkého sú silné banky schopné. Nedávno bol v Kongresových záznamoch uvedený list Americkej asociácie bankárov jej členom. Citujem: ' Prvého Septembra 1894 za žiadnych okolností neobnovíme žiadne úvery a budeme požadovať naše peniaze. Ukončíme hypotéky a zaberieme založené nehnuteľnosti. Môžeme zabrať dve tretiny fariem na západ od Mississipi a tisícky na východ a to za cenu, akú si určíme.'
V ďalšom obežníku, z Marca 1893 Asociácia uvádza: 'Vážený pane, záujmy národných bánk vyžadujú okamžité prijatie nových finančných zákonov Kongresom. Strieborné certifikáty a bankovky ministerstva financií musia byť stiahnuté z obehu a bankovky, vydávané národnými bankami na zlatom základe, sa musia stať jediným platidlom. To bude vyžadovať vydanie nových dlhopisov v množstve medzi 500 miliónmi až jednou miliardou dolárov, ako základ obeživa. S okamžitou platnosťou stiahnite z obehu jednu tretinu vašich bankoviek a vyžiadajte splatenie polovice vami poskytnutých úverov. Postarajte sa o vytvorenie nedostatku peňazí medzi vašimi patrónmi, hlavne medzi vplyvnými podnikateľmi. Existencia národných bánk, ako pevnej a bezpečnej investície, záleží od okamžitej akcie, pretože existuje silná tendencia v prospech vydávania vládnych bankoviek a mincí zo striebra'”
Lindbergh chvíľu mlčal, potom sa ozval, akoby ani neveril tomu, čo práve počul:
„Ak tomu dobre rozumiem, tak bankári najprv dajú do obehu obrovské množstvo peňazí a na základe toho poskytujú pôžičky za nízke úroky. Ľudia, samozrejme, túto výhodu využijú, kúpia si domy farmy, založia firmy. Keď sa potom zásoba peňazí scvrkne, výrobcovia nie sú schopní predať svoje produkty, robotníci sú prepustení z práce a farmári zrazu zistia, že ich úroda má nízku cenu. Nie sú schopní splniť svoje záväzky a bankári im zoberú ich majetok.“
„Presne tak, pane.“
„Mám chuť sa poriadne opiť. Dáte si whisky, Sam?“
A po niekoľkých pohároch sa opýtal:
„Sam, proti čomu to chceme bojovať?!“
„Pán Lindbergh,“oslovil po čase Sam kongresmana, „dostal som sa do kontaktu s človekom, ktorý je ochotný hovoriť o tom, ako najväčšie banky spôsobili paniku v roku 1907. Chce sa s nami stretnúť, ale inkognito.“
„Ste si istý, že to nie je nejaký provokatér?“ Uisťoval sa Lindbergh.
„Určite nie je. Poskytol mi dosť informácií, ktoré by mu mohli zlomiť väz, keby sa zistilo, že nám ich poskytol.“
„Fajn. Dohodnite stretnutie čo najskôr. Som zvedavý, čo nám povie.“
Stretnutie sa konalo o tri dni v malom hoteli v Newarku, v New Jersey.
„Kongresman,“ ozval sa na úvod neznámy muž, „chcem sa vám poďakovať za dôveru a že ste si našiel čas na toto stretnutie. Skôr, než budem rozprávať o veci nášho spoločného záujmu, chcem vás požiadať o vaše slovo, že nikdy nikomu neprezradíte moju identitu. Moje meno aj tak nie je dôležité.“
„Máte moje slovo. No chcem sa vás opýtať, prečo to robíte.“
„Ak sa nenahneváte poviem vám to až na záver. Skôr potom uveríte mojim motívom. Teraz vám poviem iba to, že chcem zabrániť tomu, aby kruhy, o ktorých bude reč, nepriviedli túto krajinu do priepasti.
Informácie, ktoré vám chcem poskytnúť, mám takpovediac z prvej ruky. Sám som sa na týchto záležitostiach podieľal. Vtedy som nevidel súvislosti a veril som, že konám správne.
Predpokladám, že si spomínate na udalosti z roku 1907.“
„Isteže,“ vyčkávajúc povedal Lindbergh. „Naša rodina vtedy stratila množstvo peňazí.“
„Pravdepodobne ale neviete, tak ako nikto iný nevie, že finančná panika v roku 1907 bola zámerne a plánovite pripravená najmocnejšími bankovými kruhmi v tejto krajine, na čele s bankou J.P. Morgana.“
To na kongresmana zapôsobilo ako facka.
„Môžete to nejak nezvratne dokázať?“
„To je dôvod, prečo som chcel toto stretnutie. Asi viete, že táto finančná kríza vznikla, keď akcie na burze v New Yorku klesli o 50% oproti predchádzajúcemu roku. Bolo to o to horšie, že sa to stalo v období hospodárskej depresie. Šéfovia najväčších bánk v New Yorku, na čele s Morganom vedeli, že väčšina z tisícok malých bánk po celej krajine je obrovsky preúverovaná a niektoré majú rezervy len okolo 1% z poskytnutých pôžičiek. Organizovane znížili množstvo hotovosti v najväčších bankách, čo malo za následok nájazdy vkladateľov na banky. Ľudia stratili dôveru v banky a hromadne si chceli vyberať svoje úspory. Panika sa rozšírila do celej krajiny a mnohé miestne banky a podniky skrachovali. Panika sa ešte urýchlila po nevydarenom pokuse ovládnuť trh s meďou.“ Na chvíľu prerušil rozprávanie.
„Sledujete ma, kongresman?“
„Sledujem, ale zatiaľ ste mi nepovedal nič nové.“
„Snažím sa poskytnúť vám celkový obraz aj so súvislosťami. Pokračujem. Knickerbocker Trust Company, banka ktorá sa o to pokúsila, bola treťou najväčšou bankou v New Yorku. Založil ju Frederick Eldridge, priateľ a spolužiak J.P.Morgana. Keď sa vkladatelia dozvedeli, že táto banka je za neúspešným ovládnutím trhu s meďou, začali rýchlo vyberať svoje vklady. Keď veľké banky prestali prijímať šeky banky Knickerbocker, jej riaditeľ, Charles Barney, požiadal J.P.Morgana o stretnutie, aby prediskutovali finančnú pomoc, ale bol odmietnutý. Banka skrachovala a pán Barney sa o niekoľko dní zastrelil.“
„Prepáčte, pane,“ prerušil Lindbergh, „objednám obed a niečo na pitie a potom môžeme pokračovať.“
Keď čašník upratal stôl, objednali si ešte fľašu červeného vína a neznámy informátor pokračoval:
„V tej chvíli verejne vystúpil J.P. Morgan a oznámil, že je ochotný podporiť tieto krachujúce banky. Kongres mu to povolil a tak mohol vyrobiť 200 miliónov svojich, absolútne ničím nepodložených dolárov, nakúpiť za ne tovary a služby a časť z nich poslať do svojich pobočiek, aby ich požičiavali s úrokom. Morgana oslavovali ako hrdinu, ako záchrancu. Dôležitejšie ale bolo to, že banková sila sa sústredila v rukách niekoľkých najväčších bánk.
Naša rodina prišla pri tejto manipulácii o farmu, ktorá bola v jej vlastníctve takmer 100 rokov. To je moja motivácia prečo som tu.
Rektor Princetonskej univerzity, ktorú bankári štedro financujú, Woodrow Wilson, možno budúci prezident, prehlásil:
' Všetkým týmto ťažkostiam sme sa mohli vyhnúť, keby sme splnomocnili výbor šiestich alebo siedmich osvietených mužov, ako je J.P.Morgan, aby riadili záležitosti tejto krajiny.'
Krátko nato bola vytvorená Národná komisia pre financie. To je to, proti čomu chcete bojovať. Asi viete, kto v nej je.“
Lindbergh, akoby myslel na niečo úplne iné, takmer mechanicky odpovedal:
„Zaiste. Na jej čele je senátor Nelson Aldrich, svokor Johna Rockefellera. Je v nej 9 členov senátu a 9 členov snemovne reprezentantov.“
„Čo ale neviete je, že väčšina z nich sa teší štedrej finančnej podpore banky J.P.Morgana a jeho priateľov.“
Takmer bezprostredne po vzniku Komisie, odcestoval senátor Aldrich na dvojročnú študijnú cestu po Európe, kde študoval spôsoby fungovania centrálnych bánk. Hneď po svojom návrate 22. novembra 1910, zaslal prostredníctvom osobného kuriéra šiestim ľuďom list s prísne tajným obsahom, ktorý mali hneď po prečítaní spáliť.
V roku 1910 bol Jekyllov ostrov, pri pobreží štátu Georgia, kompletne vlastnený skupinou najbohatších milionárov z New Yorku, ako boli napríklad J.P. Morgan, William Rockefeller a okruh ich známych. Bolo to miesto, kam s rodinami chodili tráviť zimné mesiace.
Koncom novembra poslal senátor Aldrich svoj súkromný železničný vagón do stanice Hoboken v štáte New Jersey, aby tam bol pripravený na príchod jeho a šiestich ďalších mužov, ktorí mali prísť v maximálnej utajenosti. Mali prísť po jednom a nesmeli spolu večerať tesne pred odchodom. Ak by náhodou na stanicu prišli súčasne, mali predstierať, že sa nikdy predtým nevideli. Za každú cenu sa mali vyhnúť novinárom, pretože boli známymi osobnosťami a ich príchod by automaticky vyvolal otázky. Ak by ich náhodou stretli a pýtali by sa ich kam idú, mali povedať, že idú poľovať na kačice. Aj na palube súkromného vagóna sa mali oslovovať iba krstnými menami, dokonca si dohodli aj kódové mená, aby ani personál vlaku nevedel, kto títo ľudia sú.
Cestovali dve noci a jeden celý deň, kým po vyše 1500 kilometroch došli do stanice Brunswick, v štáte Georgia. Odtiaľ sa kompou previezli na Jekyllov ostrov.
Pravidelným návštevníkom ostrova bolo oznámené, že je na dva týždne obsadený a do hlavného klubového domu bol prijatý úplne nový personál, ktorý hostí nepoznal.
Týmito tajnými hosťami, okrem senátora Aldricha, boli: Abraham Andrew, tajomník ministerstva financií, dôležitý v bankových kruhoch; Frank Vanderlip, prezident National City Bank of New York; Henry Davison, senior partner J.P.Morgan Company; Charles Norton, prezident First National Bank of New York; Benjamin Strong, hlava Morganovej Banker's Trust Company a najdôležitejší z nich – Paul Warburg, partner v investičnej firme Kuhn, Loeb & Company, expert na európsky bankový systém a reprezentant Rotschildovskej bankovej dynastie.
Keď sa konečne pohodlne usadili v salóniku, privítal ich senátor Aldrich:
„Páni, vítam vás na Jekyllovom ostrove. Verím, že všetci si uvedomujete dôležitosť tohto stretnutia a jeho maximálneho utajenia. Preto boli nevyhnutné tie opatrenia pri ceste sem. Vieme, že k odhaleniu nesmie dôjsť, inak všetka námaha a snaha vyjdú navnivoč. Ak by vyšlo najavo, že naša skupina sa stretla, aby vypracovala návrh zákona, ktorým sa zavádza nová centrálna banka v USA, takýto zákon by nemal ani najmenšiu šancu prejsť hlasovaním v Kongrese. Ale nie je to jediný bod, ktorý musíme vyriešiť.
Trhový podiel národných bánk, ktoré podliehajú nášmu riadeniu, sa rýchlo zmenšuje. Za posledných 10 rokov sa počet bánk v USA takmer zdvojnásobil a v súčasnosti je ich okolo 20.000. Tieto banky držia viac než 40% všetkých depozít.
Páni, teraz ovládame rezervy iba v New Yorku. Ak dosiahneme v Kongrese schválenie zákona, ktorý tu máme sformulovať, budeme ovládať finančné rezervy celej krajiny.
Ďalším problémom je, že národná ekonomika je taká silná, že veľké podniky financujú svoj ďalší rozvoj zo ziskov, miesto toho, aby si brali úvery od veľkých bánk. Americký priemysel sa stáva nezávislým od našich peňazí a to nesmieme dopustiť.“
Keď sa posadil, slova sa ujal Paul Warburg.
„Páni, vzhľadom na moje vedomosti a skúsenosti, týkajúce sa fungovania centrálnych bánk v Európe, pripravil som predbežný návrh hlavných bodov zákona. Návrh si všetci spolu prejdeme a prediskutujeme tak, aby každý z vás bol s výsledným znením spokojný. Senátor Aldrich dozrie, aby konečný návrh bol v tvare, v ktorom by prešiel v Kongrese. Musíme to kompletne vypracovať tu, počas tohto stretnutia. Po návrate do New Yorku už nebude žiadne ďalšie stretnutie, žiadna možnosť opravy. Nemôžeme dúfať, že by sme ešte raz dosiahli takúto utajenosť.
A ešte jedna vec. Tento zákon musí byť prezentovaný Kongresu ako kompletné dielo Národnej komisie pre financie. Skutoční autori návrhu musia ostať utajení.
A to hlavné, musíme sa vyhnúť názvu Centrálna banka. Verejnosť by to neprijala. Navrhujem uvažovať o názve Federálna asociácia rezerv, alebo niečo podobné. Verejnosť uverí, že to nie je žiadna centrálna banka a bude si myslieť, že je to federálna inštitúcia, kontrolovaná federálnou vládou.“
Po deviatich dňoch horúčkovitého úsilia bol návrh zákona konečne hotový.
Ďalším krokom bolo predstaviť tento zákon verejnosti. Ako prvý sa ozval senátor Aldrich:
„Navrhujem, aby sme tento zákon predstavili v Kongrese pod menom Aldrichov zákon, pomenovaný podľa mňa ako jeho predkladateľa.“
Paul Warburg oponoval:
„Nelson, nedávaj svoje meno na tento návrh zákona, lebo teba každý hneď identifikuje ako zástupcu veľkého biznisu. Kongres bude hlasovať proti, a ani ľudia to nepríjmu.“
Aldrichovo ego ale bolo zrejme príliš veľké“
„Nesúhlasím. Ja som vysoko rešpektovaný v senáte a okrem toho som predseda Národnej komisie pre financie a bude len správne ak zákon bude pomenovaný po mne.“
Warburg mal pravdu. Po predložení návrhu zákona, bol tento veľmi rýchlo identifikovaný ako zákon veľkého biznisu a senátor Lindbergh mohol zo svojho miesta v parlamente hrmieť:
„Aldrichov plán je plánom Wall Street......“
Keď sa Aldrich presvedčil, že jeho plán v Kongrese neprejde, stiahol ho. Spolu s Warburgom k nemu pridali zopár bezvýznamných paragrafov, odstránili z neho Aldrichovo meno a našli niekoľko kongresmanov za Demokratickú stranu ako predkladateľov nového návrhu zákona. A banku pomenovali Federálny systém rezerv (Federal Reserve System, FED).
To bolo niečo iné. Každý vedel, že Republikáni reprezentujú veľký biznis, ale aj to, že Demokrati „reprezentujú obyčajného malého človeka, kámoša z montážneho pásu.“ Našli niekoľko milionárskych demokratov, aby predložili nový návrh - Cartera Glassa v Snemovni reprezentantov a Senátora Roberta Owena, ktorý sám bol bankárom.
Teraz to bol Glass-Owenov zákon a bol prezentovaný ako úplne iný a akceptovateľný.
Aldrich a Vanderlip začali za vlastné peniaze po celej krajine zakladať a sponzorovať tzv. diskusné kluby, kde organizovali verejné mítingy, tlačili brožúry a letáky, v ktorých vysoko vyzdvihovali kladné stránky FEDu. Poskytovali veľké množstvá peňazí najväčším americkým univerzitám, zakladali tam nové oddelenia ekonomických vied a za ich vedúcich dosadzovali svojich vlastných ľudí. Títo profesori potom, so všetkou svojou akademickou vážnosťou prednášali a písali knihy o úžasných prednostiach FEDu.
Geniálny stratég Paul Warburg potom do návrhu zákona pridal niekoľko dodatkov, ktoré značne obmedzovali schopnosť FEDu tvoriť peniaze z ničoho.
Keď to Aldrich a Vanderlip videli, okamžite naňho zaútočili:
„Zbláznil si sa? Čo to, došľaka, vystrájaš? My tieto dodatky v našom zákone nechceme!“
Warburg na to pokojne odpovedal:
„Kľud, chlapci. Nechápete to? Našim cieľom je, aby bol zákon schválený. Neskôr ho môžeme upraviť.“
Mal pravdu. Vďaka týmto dodatkom získali podporu Williama Jenningsa Bryana, vodcu populistického hnutia, posledného kto mohol prekaziť prijatie zákona.
Povedal im:
„To sú dobré dodatky. Myslím, že teraz môžem zákon podporiť.“ Ani sa mu nesnívalo, že dodatky sú len dočasné.
V politike je všetko dočasné. Keď ľudia zaspia, veci sa môžu zmeniť.
Renomovaný právnik Alfred Crozier z Ohia, ktorý mal zákon posudzovať, prehlásil:
„Obidva návrhy zákona oberajú vládu a ľud o všetku efektívnu kontrolu nad verejnými peniazmi, a exkluzívne bankám dávajú nebezpečnú moc urobiť peniaze medzi ľuďmi nedostupnými, alebo, naopak, ľahko prístupnými.“
21.12.1913, keď väčšina senátorov odišla na Vianoce domov po ubezpečení, že nič významné sa nebude prejednávať, bol Glass-Owenov zákon schválený.
Rok na to senátor Lindbergh, otec slávneho letca, povedal:
„Tento systém je privátny, určený výlučne na získanie maximálneho možného zisku z používania peňazí iných ľudí....
….Vopred vedia, kedy vytvoriť paniku k svojmu prospechu. Vedia tiež, kedy ju zastaviť.“
Paul Warburg mal pravdu. Zákon bol neskôr upravený. Odkedy bol schválený, bol pozmenený viac než stokrát.
Post scriptum:
Oficiálne učebnice tvrdia, že:
„FED vznikol z paniky roku 1907, s jej alarmujúcou epidémiou krachov bánk. Krajina mala raz a navždy plné zuby nestabilného privátneho bankovníctva.“ (Samuelson).
Od svojho vzniku v roku 1913 FED čelil hospodárskym krachom v rokoch 1921 a 1926, Veľkej depresii 1929-1939, recesiám v rokoch 1953, 1957, 1969, 1975 a 1981, krachu na burze akcií v roku 1987, krachu internetovej bubliny v roku 2000, celosvetovej finančnej kríze od roku 2007,...
Ak je pravdou, že účelom vzniku FEDu bola stabilizácia americkej a cez ňu aj svetovej ekonomiky, tak po 100 rokoch tejto „stabilizácie“ treba konštatovať, že FED pri dosahovaní tohto cieľa totálne zlyhal.
S použitím: Edward Griffin:The creature from Jekyll Island.
