Vojna, v ktorej proti sebe bojovali armády koalície európskych vládcov na čele s Williamom III, a na druhej strane s francúzskym panovníkom Ľudovítom XIV, trvala už tretí rok. Torrington velil spolu 56 anglickým a holandským lodiam. V ďalekohľade videl flotilu svojho súpera, admirála Tourvillea, ktorú odhadol na minimálne 80 vojnových lodí. Okamžite poslal depešu do kráľovského paláca:
,Sila spozorovanej nepriateľskej flotily značne prevyšuje silu našich lodí. Priamy stret považujem za príliš riskantný. Strata by, v prípade porážky, bola strategicky príliš veľká. Navrhujem ústup do Doverskej úžiny.'
Kráľovná Mary okamžite zvolala Radu deviatich, ktorá jej pomáhala vládnuť v kráľovej neprítomnosti.
„Páni, čo vravíte na depešu admirála Torringtona?“
Ako prvý sa ozval jej hlavný poradca Lord Carmarthen:
„Madam, musíme urýchlene prijať opatrenia na obranu krajiny. Nemyslím, že ustupovať by bolo správne. Mali by sme bojovať. A to je treba oznámiť Torringtonovi.“
Admirál Russell sa pridal na jeho stranu:
„Madam, poznám možnosti Francúzov dosť dobre a preto si nemyslím že proti nám postavili tak veľa lodí. Čo vy na to lord Nottingham?“
„Som presvedčený, že ste naslovovzatý odborník a viete o čom hovoríte. Mali by sme bojovať!“
„Ale páni, aj admirál Torrington je naslovovzatý odborník. Myslíte si že nevie, spočítať lode, ktoré stoja oproti nemu?“
„Madam, náš ctený kolega je jedným z našich najlepších vojakov. Verím ale, že tento jeho nesprávny odhad situácie zavinil jeho pesimizmus, alebo porazenecké myslenie.“
Kráľovná uzavrela:
„Teda dobre. Spolieham sa na vaše skúsenosti a znalosti. Admirálovi Torringtonovi odošlite okamžitú depešu s príkazom bojovať s francúzskou flotilou.“
Admirál rozčúlene chodil sem a tam po svojej kajute a hromžil na všetky strany:
„Barani jedni tupohlaví! Čo im už sedenie na zadkoch pri kráľovnej otupilo schopnosť spoznať vážnosť situácie?! A ešte aj Nottingham to podpísal. On prvý by mal vedieť čo nám hrozí! Bastard jeden! On si nohy nezmáča!“
Kapitán lode a jeho pobočník trpezlivo počúval, a keď usúdil, že jeho veliteľ sa už upokojil opýtal sa ho:
„Vaše lordstvo, aké rozkazy teda vydáme našej flotile?“
„Môžeme vydať jediný príkaz, a to bojovať. Nevydať ho by znamenalo previniť sa priamou neposlušnosťou voči kráľovskému príkazu. Vydať ho, znamená podstúpiť vážne riziko porážky. Sme vojaci a keď dostaneme rozkaz, splníme ho, aj keby riziko bolo absolútne. Vydajte príkazy na útok! Nech nás Boh ochraňuje. A nech Boh ochraňuje kráľa a kráľovnú!“
O päť dní sa strhla bitka. Netrvalo dlho a admirálovi Torringtonovi bolo jasné, že sa schyľuje ku katastrofe.
Neskoro popoludní si dal zavolať pobočníka:
„Aká je situácia?“
„Neradostná, vaše lordstvo. Stratili sme už štyri lode, aspoň sedem ďalších je ťažko poškodených.“
„A Francúzi?“
„Žiadne straty na lodiach nepriateľa neboli hlásené.“
„Šľak aby to trafil! A čo príliv?“
„O chvíľu začne stúpať.“
„Dobre teda. Až príliv ozaj začne stúpať, spustíme kotvy na všetkých lodiach. Tie najviac poškodené lode zapálime, aby sa nedostali do rúk nepriateľa. Príliv odnesie Francúzov ďaleko od nás, budeme mimo dosahu ich diel. A keď sa obráti, napneme plachty a ustúpime. Musíme nájsť útočisko v ústí rieky Temže.“
„A keď nás budú prenasledovať?“
„Dúfajme, že pred nimi získame dostatočný náskok. Až budeme v bezpečí, odstránime všetky navigačné bóje a tak im znemožníme orientáciu. Boli by blázni, ak by nás potom prenasledovali.“
Admirálovi sa podarilo zachrániť zvyšné lode útekom do ústia Temže. Po návrate bol za prehratú bitku postavený pred vojenský súd. Aj keď bol oslobodený, kráľ William ho prepustil zo svojich služieb.
„Páni,“ prehovoril o niečo neskôr kráľ ku svojim ministrom, „ porážka našej flotily pri Beachy Head viedla k tomu, že Francúzi prevzali kontrolu nad Kanálom. Ak má naša krajina znovu nadobudnúť silu a rešpekt, ktorý z nej vyplýva, musíme vybudovať silné vojnové námorníctvo. Očakávam od vás návrhy čo bude treba urobiť, aké lode postaviť, a kalkulácie, čo nás to všetko bude stáť.“
O niekoľko dní sedel vo svojej pracovni spolu s ministrom financií, lordom Charlesom Montagu.
„Drahý Charles, problém financovania výstavby nových lodí jednoducho musíme vyriešiť. My nemáme inú možnosť. Británia musí byť znovu silná a vplyvná, inak môžeme prísť o väčšinu obchodu s kolóniami a Francúzi nám budú brániť v dovoze tovaru z kontinentu.“
„Vaše veličenstvo. Potrebujeme zabezpečiť 1.200.000 libier, aby sme mohli postaviť a vyzbrojiť flotilu, ktorá splní daný účel. Problém je v tom, že nemáme k dispozícii verejné zdroje. V súčasnej politickej situácii si nemôžeme dovoliť vyhlásiť nové dane. Pri všetkej úcte k Vám, Vaša jasnosť, kredit našej vlády je taký nízky, že si nedokážeme požičať potrebnú sumu ani za 8 % ročne.“
„Tak čo teda navrhujete?“
„Keďže si v tejto veci potrebujeme zabezpečiť podporu parlamentu, navrhujem vytvoriť parlamentnú komisiu, v ktorej bude aj niekoľko členov vlády, a ktorej úlohou bude túto záležitosť vyriešiť.“
V apríli roku 1675 sa jeden mladý muž rozhodol, že nechce po zvyšok života drieť na rodičovskej farme, ale že chce od života oveľa viac. Mal 17 rokov, narodil sa v malej škótskej osade Skipmyre a volal sa William Patterson. Zbalil si teda do plateného vaku niekoľko kusov oblečenia, čižmy a trochu jedla, a s pár mincami vo vrecku sa vydal do mesta Bristol. Niekoľko rokov bol kupeckým učňom, a keď prišiel k záveru, že je čas postaviť sa na vlastné nohy, nastúpil na loď, ktorej cieľom boli Bahamské ostrovy.
„Vitajte v mojej krčme, pán Patterson,“ ozval sa krčmár, ktorého zo zrejmých dôvodov nikto nevolal inak, než Škuľavý Jack, alebo tí odvážnejší Škuľavec. Všetci jeho zákazníci sa divili, ako je možné, že aj napriek tomu, že mu oči utekali na opačné strany, rum nalial vždy presne do pohárov. Ale nikto sa ho na to radšej neopýtal. Vravelo sa, o ňom, že sa kedysi plavil na pirátskej lodi, ale že musel prestať, práve kvôli očiam. Nevedel trafiť protivníka pri bitke na meče. A že krčmu si postavil z podielu, ktorý mu vydelili jeho kumpáni. Bolo to celkom možné pretože Charles Town, hlavné mesto Bahám bolo aj hlavným mestom pirátov v Karibskom mori.
„Ďakujem za privítanie, ty starý šudier! Nalej mi pohár rumu!“
„Ako sa dnes darí najlepšiemu obchodníkovi v tomto čertovskom meste?“ Opýtal sa krčmár, keď priniesol čašu plnú ostrého karibského alkoholu.
„Nemôže byť lepšie! Vieš, Jack, peniaze prichádzajú ľahko a často. A takisto aj odchádzajú. Bohatstvo je o tom, ako premýšľaš. Ak si ochotný preniesť sa cez skutočnosť, že obchoduješ s tovarom, ktorý naši priatelia na mori, získali pri prepadávaní španielskych lodí, môžeš získať veľmi slušné bohatstvo.“
„Prečo tak nemáš rád Španielov? Ovládajú takmer celú oblasť Karibiku. Treba s nimi byť zadobre.“
„Obchodujem vo všetkých významných prístavoch Karibskej oblasti, od Bahám, cez Bermudy, až po Panamu. Jedine v španielskej Paname som nemohol založiť svoju obchodnú stanicu a prišiel som o veľa peňazí a tovaru, ktoré mi Španieli zhabali. Podarilo sa mi urobiť iba niekoľko menších obchodov s domorodcami v jej východnej časti.“
„Myslíš Darien?“Bol zvedavý krčmár.
„Áno, Darien. Prečo?“
„Počul som, že tamojší domorodci nemajú Španielov v láske o nič viac, než ty. Radšej obchodujú s Angličanmi a Holanďanmi.“
„Taká obchodná kolónia v Dariene by bola iste veľmi nepríjemnou trieskou v španielskom zadku.“ Zasmial sa nakoniec Patterson. Keď dopil svoj rum, opäť sa k nemu priblížil krčmár.
„Pane, hľadá ťa tu nejaký muž,“ a ukázal na chlapa, ktorý stál v kúte pri dverách.
„William Paterson?“Opýtal sa neznámy, keď sa k nemu priblížil.
„Áno. Kto si?“
„Posiela ma kapitán John Theach. Má pre teba na lodi tovar.“
„Výborne! Už dávno som s ním neobchodoval. Zaveď ma tam.“
Po niekoľkých rokoch Paterson významne zbohatol a vrátil sa do Európy. Svoje bohatstvo investoval do holandských bánk, pričom získal značné vedomosti o ich fungovaní. Tiež sa snažil presvedčiť holandskú vládu o výhodnosti založenia kolónie v Darienskej oblasti Panamy, ale bez úspechu. Preto sa po rokoch znovu ocitol v škótskom Edinburgu.
Na plese u najbohatšieho edinburgského obchodníka Johna Hollanda, pristúpil k nemu hostiteľ a chytil ho za lakeť:
„Poďte, niekoho vám predstavím.“
Keď vošli do vedľajšej miestnosti, zamierili k skupinke asi piatich dám rôzneho veku, ktoré prestali štebotať, hneď ako sa k nim priblížili.
„Pán Paterson, dovoľte, aby som vám predstavil Kornéliu, dcéru môjho dobrého priateľa Jamesa Grahama. Slečna Grahamová, predstavujem vám pána Wiliama Patersona, obchodníka, cestovateľa a dobrodruha.“
„Veľmi ma teší, slečna Grahamová. Náš hostiteľ je veľmi láskavý, že nás zoznámil. Ale trochu preháňa. Je síce pravda, že na mojich cestách po Karibiku som zažil pomerne dosť dobrodružstiev, ale za dobrodruha sa nepokladám. Nerád riskujem viac, než je nevyhnutne potrebné. Na to mám život príliš rád.“
„Mňa teší, že spoznávam muža o ktorom sa rozpráva vo všetkých salónoch v Edinburgu. Určite mi musíte porozprávať o vašich dobrodružstvách. Moje priateľky mi budú závidieť.“
„S radosťou slečna....“
„Volajte ma Kornélia.“
„Áno, ale len pod podmienkou, že vy budete mňa oslovovať William.“
„Rada. Nesadneme si niekam, kde nebudeme na očiach najväčších klebetníc v tomto salóne?“
„Ak také miesto nájdeme...“ Ponúkol jej rameno, jemne sa ho chytila a spolu odišli hľadať úkryt pred zvedavými očami.
O rok mu Kornélia porodila syna ktorému dali meno John, na počesť človeka ktorý ich zoznámil. Paterson zatiaľ využil čas na rozšírenie kontaktov, vplyvu a bohatstva, aby mohol škótskej vláde a ľudu Škótska navrhnúť ohromný projekt na založenie obchodnej kolónie v oblasti Darien, v španielskej Paname.
„Páni, ctení členovia vlády. Som hlboko presvedčený, že založenie kolónie Darien a jej osídlenie škótskymi občanmi, bude mať vysoko pozitívny vplyv nielen na hospodárstvo, ale aj na prestíž našej krajiny. V Amerike majú silné kolónie Anglicko, Španielsko, Holandsko, teraz sa k nim môže pridať aj Škótsko. Založenie obchodnej spoločnosti v tejto časti Panamy otvorí nové možnosti obchodovania až s Japonským cisárstvom, Čínou a Východnou Indiou a to priamo cez Atlantický a Tichý oceán, bez nutnosti oboplávať mys Horn.“
„Pán Paterson, uvedomujete si, že rozprávate o Paname, ktorá je v oblasti záujmov Španielska? A ako, preboha, chcete dopraviť tovar do Tichého oceána bez oboplávania mysu?“ Prerušil ho jeden z členov vlády.
„Páni, v oblasti Darien žijú domorodí Indiáni z kmeňa Cuna, ktorí nie sú priaznivo naklonení Španielom. Na tomto území je teda španielske osídlenie minimálne. Ako poradcu pri organizovaní osídlenia a vybudovania kolónie som najal pána Lionela Wafera, lekára, ktorý medzi nimi žil, študoval ich zvyky a reč viac než jeden celý rok. Teraz k tej druhej otázke. Panama je úzky pruh zeme, ktorý je v tomto mieste široký necelých 100 kilometrov. Stačí vybudovať jednu obchodnú stanicu na atlantickej strane a druhú na pacifickej strane a dopravovať medzi nimi tovar na povozoch, ťahaných dobytkom. Privezený tovar sa vyloží v jednom prístave, prevezie sa do druhého, kde sa naloží na inú loď a odvezie sa na miesto určenia.“
„Od nás ako od vlády teda požadujete čo, pán Paterson.“
„Páni, mám podporu vplyvných obchodných a finančných kruhov v celom Škótsku. Verím, že s podporou vlády, môžeme dať všetkým obyvateľom krajiny možnosť finančne sa zúčastniť na tomto podniku. Som presvedčený, že budeme schopní vypraviť aspoň 5 lodí s cieľom získať Darien pre Škótsko.“
V priebehu niekoľkých mesiacov takmer celý škótsky národ investoval do sna zvaného Darien obrovské množstvo peňazí, takže v júli nasledujúceho roka bolo pripravených 5 plachetníc a asi 1200 ľudí na vyplávanie. Aby ich nespozorovali anglické vojnové lode, vyplávali z prístavu Leith na východnom pobreží Škótska, oboplávali pobrežie, a po krátkej zastávke na ostrove Madeira a v Západnej Indii, 2. novembra zakotvili na pobreží Darien. Svoj nový domov nazvali Nová Keledónia.
„Pán Drummond, ako pokračujú práce na stavbe pevnosti a strážnej veže?“ Opýtal sa Paterson vojenského veliteľa výpravy Thomasa Drummonda nevrlého a hrubého vojaka.
„Palisáda a priekopa okolo budúcej pevnosti sú už hotové, dokonca sme tam už umiestnili aj náš najväčší kanón. Strážna veža na druhej strane údolia oproti pevnosti je tiež takmer hotová a ľudia sa tam už striedajú pri hliadkovaní.“
„To je výborné! Aj zruby pre osadníkov blízko pevnosti sa nám utešene rozrastajú, čochvíľa už nikto nebude musieť žiť v stanoch. Musíme ešte pridať pri klčovaní lesa, aby sme získali dostatok pôdy na osiatie sladkými zemiakmi a kukuricou. Môžete tam presunúť nejakých ľudí?“
„Pošlem tam ľudí, ktorí dokončia opevnenie pevnosti.“
„Výborne. Môžeme domov poslať správu, že všetko ide podľa plánov.“
Asi o 5 mesiacov všetko vyzeralo úplne inak.
„Ako to vyzerá, pán Wafer?“opýtal sa Paterson svojho poradcu.
„Nie je to dobré. Vôbec to nie je dobré. Indiáni odmietajú kupovať hrebene, zrkadlá a ostatné drobnosti, ktoré sme im ponúkli. Úroda na našej farme vyzerá veľmi biedne. Dokonca sa nám ani nepodarilo predať takmer žiadne naše výrobky náhodným obchodným lodiam, ktoré zablúdili do nášho prístavu. Atmosféra medzi ľuďmi začína byť dusná. Dosť veľa ich ochorelo a majú vysoké horúčky. Niekoľkí z tých slabších už zomreli.“
„Situácia je teda ozaj vážna. Pán Wafer, navštívte ešte raz domorodcov, vysvetlite im našu situáciu a poproste ich o pomoc, hlavne o potraviny, ovocie, zeleninu. Zorganizujeme aj lov rýb a všetkého, čo nám môže poskytnúť mäso. Kolónia predsa nemôže takto skončiť!“
Aj napriek všetkej snahe, situácia sa nemenila k lepšiemu. Ľudia slabli a zomierali od nedostatku potravín, ktorý bol zapríčinený zlým skladovaním, takže mäso hnilo a bolo napadnuté červami, čo malo za následok dyzentériu a vysoké horúčky.
homas Drummond tiež priniesol zlé správy:
„Pane, naši ľudia priniesli z Bahamských ostrovov správu, že kráľ William zakázal holandským a anglickým kolóniám v Amerike poskytnúť nám akékoľvek zásoby, aby takto nedráždili Španielov. Nedajú nám nič.“
Paterson už strácal nádej, že sa situácia ešte môže zlepšiť a že kolónia Darien prežije. Ťažkým a pomalým krokom vošiel do svojho zrubu, kde ho čakala jeho manželka a dieťa.
„William, náš syn dostal vysokú horúčku. Urob niečo, prosím ťa!“
Iba pozrel na svoju Kornéliu očami, v ktorých bolo vidno beznádej. Objal ju a snažil sa tlmiť jej vzlyky. Oblečení si ľahli na posteľ a čakali, čo prinesie ráno. Zaspali, takže ani nezistili, kedy ich jediný syn prestal dýchať. Pochovali ho hneď vedľa ostatných, ktorí v tú noc zomreli. O niekoľko dní William Paterson pochoval aj svoju milovanú manželku.
Vo vysokých horúčkach potom rozhodol o opustení kolónie a návrate domov. Z piatich lodí a asi 1200 osadníkov sa do Škótska vrátila iba jedna loď s 300 ľuďmi na palube. Navrátilci boli po príchode považovaní za hanbu svojej krajiny a dokonca sa ich zriekali ich vlastné rodiny.
William Paterson plavbu prežil. Usadil sa v Londýne aby opäť zbohatol na obchode so západnou Indiou ako člen Spoločnosti Krajčírskeho Bratstva.
Lord Charles Montagu prezeral spisy vo svojej pracovni, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere a vstúpil jeho pobočník.
„Čo sa deje, Tommy?“
„Vaše lordstvo, prišiel za vami lord John Houblon.“
„Pošlite ho ďalej.“
Keď do pracovne vošiel muž okrúhlej tváre, s dvojitou bradou a výrazným nosom, lord Montagu sa zodvihol na jeho privítanie:
„Vitajte, sir Houblon. Čo nové mi prinášate?“ a obrátil sa na pobočníka: „Tommy, prineste nám, prosím, dva poháre portského.“
Keď sa pohodlne usadili a dostali svoje portské, sir Houblon vytiahol z vrecka na boku kabáta tenký spis.
„Myslím, že som našiel riešenie na náš problém s financovaním vlády a rekonštrukciou kráľovského loďstva. Vlastne ani nie tak ja, ako jeden schopný obchodník a finančník. Volá sa William Paterson. Čítal ste tento tenký spis?“
Lord Montagu sa natiahol za podávaným spisom, na ktorého obale si mohol prečítať názov „Stručné pojednanie o zamýšľanej Anglickej banke.“
„Nie, ešte som to nevidel. Keď myslíte, že je to hodné prečítania, pozriem sa na to. Ak mám pravdu povedať, zatiaľ nikto neprišiel s fungujúcim plánom na získanie potrebného množstva peňazí.“ A pokračoval“ „Mimochodom, ako sa darí vašej pani? Čo vravia lekári?“
Myšlienka, ktorá bola obsiahnutá v útlom spise bola jednoduchá a pritom revolučná. Poskytovala elegantné riešenie problému financovania anglickej vlády a jej námorníctva, takže hneď na druhý deň sa lord Montagu stretol s lordom Houblonom a Williamom Patersonom.
Slova sa ujal hostiteľ:
„Pán Paterson. So záujmom som si prečítal vašu prácu o možnom založení Anglickej banky. Vyzerá to tak že vaša myšlienka presne zapadá do riešenia problému, ktorý mám ja ako minister financií vlády Jeho veličenstva. Skôr, ako ju predložím komisii Dolnej snemovne, chcem, aby ste mi tieto myšlienky stručne zhrnuli a niečo vysvetlili. Potom pristúpime k nevyhnutným úpravám, aby sme tento náš spoločný návrh učinili priechodným v Parlamente. Máte slovo.“
„Ďakujem. Vaše lordstvo, lord Houblon. Ja a moji spoločníci, všetko významní finančníci, navrhujeme založiť finančnú inštitúciu pod názvom Anglická banka. Vyhlásime možnosť upisovania akcií banky tak, aby sa jej podielnikmi mohli stať všetci občania kráľovstva. Banka dostane právo spravovať depozitá vlády, vydávať bankovky, za ktoré bude nakupovať vládne dlhopisy, čím poskytne vláde dostatočný úver na financovanie jej aktivít. Tieto bankovky budú súčasne uznané ako jediné zákonné platidlo, ktorým bude možné splácať akékoľvek dlhy vo všetkých krajinách pod správou jeho veličenstva.“
„Koľko peňazí a v akom časovom horizonte bude môcť banka takto vláde poskytnúť?“ Informoval sa lord Montagu.
„Verím, že v priebehu niekoľkých týždňov po schválení charty Anglickej banky budeme môcť poskytnúť žiadaných 1.200.000 libier, ktoré vláda bezprostredne potrebuje na svoje fungovanie a na vybudovanie nového, silného vojnového loďstva. Ak mám správne informácie, a ja ich mám, tak vláda zamýšľa postaviť vojnové loďstvo, ktoré bude približne štvornásobné oproti pôvodnému. Vedľajším efektom bude značný rozvoj priemyslu, ktorý bude nevyhnutný na zabezpečenie dostatku dreva a klincov na také množstvo lodí, ale aj rozvoj poľnohospodárstva, ktoré bude musieť nakŕmiť veľké množstvo námorníkov.“
„Aké budú podmienky úveru, ktorý poskytne banka vláde?“
„Keďže za úver bude ručiť vláda peniazmi daňových poplatníkov, podmienky budú určite výhodnejšie, než sú zvyčajné podmienky poskytovania úverov. Odhadujem to na úrok 8% ročne a tiež paušálny ročný poplatok vo výške približne 4.000 libier za správu úveru.“
Samozrejme, vaše lordstvá, ako aj Jeho veličenstvo kráľ tiež môžu byť podielnikmi banky a podieľať sa takto na jej zisku. Ten bude zaiste enormný, pretože banka bude mať zisk z úroku za všetky požičané peniaze, ktoré ale fakticky bude tvoriť z ničoho.“
„Banku budú, predpokladám riadiť ľudia, ktorých vymenuje vláda.“ Doložil lord Montagu. „Myslím, že na vhodných menách sa dohodneme tak, aby to vyhovovalo všetkým stranám.“ A ešte dodal: „Pravda, ak to prejde v parlamente a odsúhlasí to Jeho veličenstvo.“
„To už je vo vašej kompetencii, vaše lordstvo.“ Súhlasil William Paterson.
Návrh na zriadenie Anglickej banky (v origináli Bank of England) prešiel parlamentom, schválil ju aj kráľ William, ktorý sa, podobne ako niektorí členovia Parlamentu, stal jej podielnikom. Kráľovská charta, a tým aj povolenie na činnosť, jej bola udelená 27.7.1694. Jej prvým guvernérom sa stal lord John Houblon.
V priebehu 12 dní banka vydala potrebných 1,2 milióna libier v bankovkách, z ktorých polovica bola použitá na vybudovanie vojnového námorníctva.
William Paterson, po nezhodách s kolegami, odstúpil z rady riaditeľov Anglickej banky v roku 1695.
V priebehu 4 rokov sa rýchlo plnil plán banky na kontrolu peňažnej zásoby. Zaplavila krajinu takým množstvom peňazí, že vládny dlh banke vzrástol z počiatočných 1.250.000 na 16.000.000 libier. Takto mohla banka kontrolovať prakticky 90% peňazí v obehu. Spôsobila tým obrovskú infláciu, čiže vlastne zníženie hodnoty peňazí, vlastnených bežnými ľuďmi.
Inflácia nikdy neuškodí centrálnej banke, pretože keď má nedostatok peňazí, jednoducho si ich môže vytlačiť.
Bank of England, ktorá vznikla v podstate na základe podvodného kšeftu medzi vládou, ktorá stála na pokraji krachu, a skupinou bezohľadných finančníkov, sa stala vzorom pre vznik a fungovanie centrálnych bánk na celom svete.
Poznámka: Nešťastná expedícia Williama Pattersona do oblasti Darien v Paname, sa v skutočnosti odohrala v rokoch 1698 až 1699. Opísané udalosti ale zodpovedajú historickej skutočnosti.
