Keď v roku 1460 otcovia mesta vysťahovali iba 11 židovských rodín do ich vlastnej štvrte, bolo tam pre nich dostatok voľného priestoru. Bola to skúška oddeleného vývoja, nie ľudskej degradácie. Ale rasová segregácia nikdy nebola osvietenou filozofiou. Bola a je, zrodená z predsudkov a strachu, a jej nevyhnutnými dôsledkami sú násilie, bieda a boj o ľudskú dôstojnosť. Židovská populácia narastala, ghetto nie. Jeho obyvatelia mali dovolené ísť za obchodom iba do mesta. V nedeľu to mali úplne zakázané. Ich ženy nesmeli používať frankfurtské obchody, ich deti sa nesmeli hrať na námestiach.
Reštriktívne praktiky remeselníckych cechov zabraňovali židom vykonávať tradičné povolania, preto nemali inú možnosť, iba zaoberať sa požičiavaním peňazí a obchodom, a to iba preto, že stredoveká cirkev uvalila zákaz na prax úžerníctva. Aj tak ich úspech v tejto oblasti vyvolal iba odmietanie, chamtivosť a závisť. Ak Žid prospieval do bodu, v ktorom jeho bohatstvo súperilo s bohatstvom popredných mešťanov, bolo to jednoducho brané ako dôkaz, že je v spojení s diablom, na ktorého príkaz vyciciava počestných kresťanov z ich ťažko zarobených peňazí.
V tejto štvrti, v dome s červeným štítom na priečelí, v roku 1743 žil Amschel Moses Bauer, ktorému sa o rok narodil syn Mayer Amschel. Neskôr si zmenil meno, podľa domu v ktorom býval, na Rotschild (z nemčiny rot schild = červený štít).
I.
„Vitaj, chlapče, v Hannoveri,“ privítal starý bankár Oppenheim jedenásťročného Mayera Amschela. „Je mi ľúto, že tvoji rodičia zomreli.“
Mladý Rotschild stál v bankárovom dome so zvesenou hlavou. Bál sa nového prostredia. Bez svojich súrodencov sa cítil úplne opustený.
Jeho nový opatrovník pokračoval:
„Tvoj otec bol mojim dobrým priateľom. Viem, že ťa dal vzdelávať aby si sa mohol stať rabínom, no tesne pred smrťou mi napísal list, v ktorom ma prosil, aby som sa ťa ujal a vyučil ťa bankárskemu povolaniu. Maj oči otvorené, pozoruj, uč sa a možno raz budeš bohatým bankárom.“
Po čase začal starému Oppenheimovi klásť zvedavé otázky:
„Kto sú tí ľudia, ktorí sa vozia v tých nádherných kočoch a krásne sa obliekajú? Môžem sa ozaj aj ja stať bohatým?“
„Chlapče, vravel som ti pozoruj a uč sa. Základom toho, aby si sa čo najviac dozvedel, je pýtať sa správne otázky, aby si dostal odpovede, ktoré potrebuješ. Preto ti odpoviem. Áno, aj ty môžeš byť bohatý. Každý môže byť bohatý. Tí ľudia sú bohatí a mocní magnáti, väčšinou zemepáni, obchodníci, bankári a ich agenti.
Cesta k bohatstvu a primeranému luxusu spočíva v tom, aby si takýmto ľuďom poskytoval potrebné služby a v prvom rade získal si ich dôveru. Musíš sa sám seba pýtať ako používajú svoje peniaze, na čo ich míňajú a ako by si mohol niečo z ich peňazí preosiať cez svoje ruky.“
„Nedávno som počul, ako ste sa s niekým zhovárali o tom, že títo magnáti sú zbláznení do zbierania rôznych starých predmetov, obrazov, sôch, mincí a podobne. Otec ma naučil rozoznávať rôzne druhy mincí, ich vlastnosti a vzácnosť. Mohol by som začať študovať tie staré veci, aby som sa v nich lepšie vyznal, vybudovať si malú zbierku, stal sa expertom a predával vzácne kusy týmto ľuďom.“
„Nebudem ti v tom brániť, ak sa chceš stať obchodníkom s umením a starožitnosťami. Ale pamätaj, že to s bankárstvom nemá veľa spoločného. V banke by mala byť tvoja budúcnosť.“
Oppenheim videl na už šestnásťročnom Rotschildovi, že je celý nedočkavý pochváliť sa niečim novým.
„Amschel, chceš mi niečo povedať?“
„Áno, pán Oppenheim. Nedávno som vám vravel, že som sa zoznámil s generálom von Estorffom, zberateľom starých mincí a poradcom Williama Hessenského, budúceho kniežaťa. Dnes som mu dodal prvú zásielku vzácnych mincí, aj niekoľko bronzových sôch. Za veľmi dobrú cenu, niektoré aj za menej, než koľko som za to dal.“
„Sú to tvoje peniaze, za ktoré si to kúpil. Ak ti nevadí, že na tom prerobíš, tak je to v poriadku. Čo si tým sledoval?“
„Nezaujíma ma bezprostredný zisk. Chcem vybudovať vzťah s najbohatším kniežacím dvorom Európy. Postupne, dlhodobo, po malých krokoch. A mladý knieža je nadšeným zberateľom starého umenia.“
Starý bankár nemohol nebyť udivený spôsobom, akým tento mladík rozmýšľa.
Po šiestich rokoch pobytu v Hannoveri sa mladý Amschel vrátil do Frankfurtu a začal podnikať ako obchodník. Osemnásťročná hlava rodiny obchodovala s látkami, vínom, kožami, so všetkým, čo kupci prinášali na trh a čo mu mohlo priniesť zisk. Popritom neprestával pracovať ako zmenárnik. Rok za rokom trpezlivo odkladal malú časť zisku na bok a ponúkal vznešeným dvorom v širokom okruhu Frankfurtu vzácne mince, obrazy a iné druhy umenia. Trpezlivo budoval vzťahy s mnohými vodcami politického a sociálneho života Nemecka.
V roku 1769 dvadsaťpäťročný kupec usúdil, že je ten správny čas požiadať knieža Williama o láskavosť:
„Vaša jasnosť, s ohľadom na naše dlhodobé obchodné vzťahy, dovoľujem si poprosiť o gesto uznania, ktoré vás nebude stáť nič, ale môže prospieť menu Rotschild. Ak bola Vaša jasnosť doteraz spokojná s mojimi službami, mohla by to vyjadriť malým vyhlásením.“
„Akým vyhlásením?“
O niekoľko dní si pyšný Mayer Amschel Rotschild mohol na čelo svojho domu pripevniť štít, ktorý oznamoval, že je podľa dohody oficiálnym dodávateľom kniežacieho dvora Hesse-Hanau.
II.
Bol večer po sviatku Yom Kippur, keď sa Mayer Amschel, už v rokoch, ale ešte vždy pri plnej sile spolu so synmi vrátil zo synagógy a zasadol k stolu.
„Synovia moji, Pán nám dal dobrý rok. Zachoval nás pri zdraví a za to mu musíme byť neustále vďační. Dnes nás očistil od priestupkov, ktoré sme spáchali. Pán nám bude pomáhať aj naďalej, ale On, vo svojej dobrote, pomôže najviac tým, ktorí si v prvom rade pomáhajú sami. Pripomeňme si teraz ako sme sa dostali až sem, ale aj to, čo a ako musíme robiť, aby sme svoje imanie aj naďalej rozmnožovali.“
Podľa zvyku sa ako prvý ozval najstarší Amschel:
„Počas všetkých rokov doteraz, tak aj v poslednom roku, sme trpezlivo budovali kontakty s dôležitými a bohatými ľuďmi z Frankfurtu, ale aj s významnými ľuďmi sociálneho a politického života Nemecka. Našim najvýznamnejším klientom je knieža Hesse-Kessel.“
Otec si zobral slovo:
„Kontakty sú krvou nášho obchodu. Nezabúdajte na to. Pamätajte tiež, že požičiavať peniaze kráľom a vládam je ziskovejšie a menej rizikové, pretože tieto pôžičky sú jednak väčšie a jednak sú zaistené daňami danej krajiny. Musíme vždy dbať na zásadu, že sa v politickom systéme nesmieme vystrkovať, pri obchodnom jednaní musíme byť diskrétni, aby sme získali dôveryhodnosť, silu a dôstojnosť.“
Ozval sa druhý syn – Nathan:
„Učil si nás, že včasné a správne informácie vytvárajú bohatstvo. Aby sme mohli naše podnikanie rozširovať čoraz viac, aj medzinárodne, musíme naďalej vylepšovať našu kuriérsku službu. Prosperujeme aj preto, že ešte pred našimi konkurentmi dostávame správy o tom, ako sa vyvíjajú trhy, ceny a o dôležitých politických udalostiach.“
„Keď som k našim klientom pridal rodinu Thurn und Taxis, netušil som, aký význam to bude mať pre naše podnikanie. Nielenže to je významná rodina v strednej Európe, ale prevádzkujú jediný oficiálny poštový systém v Svätej Rímskej ríši (pozn. Rakúsko a nemecké krajiny). Spolupráca s nimi mi pomohla pochopiť dôležitosť efektívneho komunikačného systému pre našu prácu.“
V rozhovore takto pokračovali ešte dlho do noci. Všetci piati synovia Mayera Amschela Rotschilda takto nasávali základy a neskôr aj všetky finesy finančníckeho povolania. Už tu začali spolupracovať a koordinovať svoje snahy v prospech rodinného podniku, čo neskôr malo veľký vplyv na budúcnosť Európy.
III.
„Nathan!“ ozvalo sa v jeden deň roku 1798 v dome s červeným štítom.
„Tu som otec!“
„Príď sem, do pracovne.“
Keď stál pred otcovým stolom, dostal stručnú otázku:
„Je nejaký problém s pánom Wilkinsonom z Manchestru?“
„Pravdepodobne som ho nejako urazil pretože pri poslednom stretnutí mi odmietol ukázať svoje vzorky.“
„Nathan, obchoduješ s anglickým tovarom. Pán Wilkinson je taký veľký obchodník že má trh sám pre seba. Je to významný muž a robí nám láskavosť, keď nám predá tovar. Nemôžeme si dovoliť prísť o neho. Choď hneď za ním, požiadaj ho o prijatie a všetko naprav!“
„Ako povieš, otec.“
Keď sa vrátil, oznámil otcovi:
„Pán Wilkinson sa vrátil do Anglicka. Odchádzam aj ja. Do Anglicka. Začnem tam obchodovať.“
„Nathan, veď nevieš ani slovo po anglicky!“
„Pomôžem si. Nejako sa naučím aspoň základy. A potom to už pôjde. Otec, vo Frankfurte aj tak pre nás všetkých nie je dosť miesta. Prosím ťa, vyplať mi môj podiel na firme, aby som mal počiatočný kapitál. Usadím sa v Manchestri a začnem s tým, čo už poznám.“
Nathan Mayer Rotschild začal s kapitálom 20.000 libier obchodovať s textilom v anglickom Manchestri. Vylepšil kuriérsky systém na dopravu tovaru cez blokádu do Francúzska. Po niekoľkých ťažkých rokoch začal prosperovať a rozširovať svoje podnikanie. Neskôr presídlil do Londýna, kde sa stal jedným z najvýznamnejších obchodníkov so zlatom a vládnymi cennými papiermi.
Intermezzo.
V roku 1800 generál Napoleon Bonaparte nervózne chodil sem a tam po pracovni zámku Malmaison neďaleko Paríža a vykrikoval na svojich poradcov:
„Nikdy som neveril bankám a ani tejto takzvanej Francúzskej banke veriť nebudem. Keď je vláda vo veci peňazí závislá od bankárov, sú to oni a nie vláda, kto riadi štát! Ruka, ktorá dáva, drží pevne ruku, ktorá berie. Peniaze nemajú vlasť! Finančníci nepoznajú niečo také ako je vlastenectvo, mravnosť a ich jediným cieľom je zisk!“
„Generál, ale ak chceme vyzbrojiť dostatočne veľkú armádu, potrebujeme veľké množstvo peňazí.“ Oponovali poradcovia.
„Na to si nemusíme požičiavať od bankárov. Máme ešte jednu možnosť. Vyhovieme americkému prezidentovi Jeffersonovi.“
„Predáme mu prístav New Orleans?“
„Nie. Predáme mu celé územie Louisiany!“
V roku 1803 Francúzsko predalo USA viac než dva milióny štvorcových kilometrov územia pri rieke Mississippi, ktoré bolo nazvané podľa francúzskeho kráľa Louisiana, za sumu 15 miliónov dolárov v zlate. Napoleon tieto peniaze využil na vybudovanie armády, s ktorou začal dobývať Európu. Proti nemu sa rýchlo postavila Bank of England, ktorá začala financovať každý možný odpor proti nemu. Prusko, Rakúsko a potom aj Rusko sa silno zadĺžili v márnej snahe zastaviť ho.
Po porážke pod Moskvou a potom pri Paríži v roku 1814 bol cisár poslaný do vyhnanstva na malý ostrov Elba pri talianskom pobreží.
IV.
O piatej hodine ráno 2.3.1815 sa v dome významného anglického finančníka a filantropa Mosesa Montefioreho strhol hluk. Bolo počuť silné búchanie na dvere a krik zo všetkých strán. Nestačil sa ani poriadne posadiť v posteli, keď do jeho spálne vošiel jeho sluha.
„Adkinson, do čerta, čo sa to deje? Čo je to za hluk?“
„Prepáčte pane, ale váš švagor, pán Rotschild búchal na vchodové dvere, tak sme ho museli pustiť ďalej.“
Vtedy sa už do dverí tlačila okrúhla postava jeho švagra.
„Nathan, čo blázniš? Vieš koľko je hodín?“
Ale jeho švagor bez slova vysvetlenia vystrčil sluhu von, zatvoril dvere.
„Rýchlo sa obliekaj! Okamžite musíme ísť do banky!“
„Nevysvetlíš mi aspoň, čo, do pekla, sa deje?
„Napoleon ušiel z Elby a mieri na Paríž! Bude vojna! To sa deje! Bude treba postaviť veľkú armádu a na to bude treba kopu peňazí. Nikto v Londýne o tom ešte nevie, ani premiér. Musíme byť pripravení až príde náš čas!“
A s týmito slovami ťahal šokovaného a len čiastočne oblečeného švagra von.
Na ulici ešte dodal:
„Ty ma počkaj v banke, ja idem tú správu oznámiť premiérovi. Znova mu dokážeme naše možnosti a schopnosti.“
Keď sa Nathan vrátil, jeho švagor sa ho hneď opýtal:
„Ako zareagoval Ministerský predseda?“
„Asi tak, ako som predpokladal. O ničom nevedel. Požiadal som sluhu, aby ma k nemu pustil, no ten iba povedal, že Jeho lordstvo nesmie vyrušovať, lebo ešte spí. Druhýkrát mi zase povedal, že Jeho lordstvo ešte raňajkuje. Keď konečne prejavil ochotu prijať ma, práve vtedy prišiel zaprášený posol a priniesol mu správu, s ktorou som tam ja čakal takmer tri hodiny. Len čo posol odišiel, premiér ma prijal, povedal som mu svoju správu, aj to, že ňou disponujem už aspoň 6 hodín.“
„Takže si mu tú správu nemohol oznámiť ako prvý. To je škoda!“
„Ale o to predsa vôbec nešlo! Ja som mu iba chcel demonštrovať naše možnosti. A to sa podarilo. Celkom slušne som ho udivil. Keď som od neho odchádzal, počul som, ako si dal zavolať Generálneho komisára armády lorda Herriesa. A to je náš priateľ. Očakávam že v priebehu pár hodín tu bude. Dovtedy musíme vymyslieť, ako dáme dohromady čo najviac zlata a striebra na zaplatenie veľkej armády.“
Intermezzo II.
Od roku 1811, po jednaniach s Generálnym komisárom armády lordom Johnom Ch. Herriesom, Nathan takmer úplne sám zorganizoval pašovanie peňazí z Anglicka cez Francúzsko do Španielska, aby mohli byť zaplatené armády vojvodu Wellingtona, ktoré sa snažili vyhnať odtiaľ Francúzov. Neskôr zabezpečoval platby britským spojencom, ktorí organizovali nové armády po Napoleonovej katastrofálnej ruskej výprave. Jeho štyria bratia pomáhali koordinovať aktivity po celej Európe. Rodina vyvinula sieť agentov, dodávateľov a kuriérov pre dopravu zlata a hlavne informácií po celej Európe.
V.
Na stretnutí s Nathanom o niekoľko dní lord Herries sucho konštatoval:
„Situácia sa vyvíja veľmi rýchlo. Bohužiaľ, nie v náš prospech. Napoleon pochoduje na sever a pravdepodobne nebude trvať dlho kým obsadí Paríž. Vojaci, ktorých kráľ poslal proti nemu, nielenže nebojujú, ale hromadne prechádzajú na jeho stranu. Ten človek musí mať úžasnú charizmu! To sa, bohužiaľ, nedá povedať o kráľovi, ktorého Francúzi väčšinou neznášajú.“
„Lord Herries, bohužiaľ nie je na trhu dostatok francúzskych mincí. Budeme musieť zohnať čo najviac zlata a striebra, roztaviť ho a raziť z neho mince, aby sme mohli zaplatiť armádu. Zaopatriť vyše 200.000 vojakov nie je také jednoduché.“
„Obávate sa, že to nezvládnete?“
„Ale vôbec nie, Vaše lordstvo. Obávam sa, či to tí vojaci zvládnu.
Aby sme mohli naše aktivity koordinovať po celej Európe budeme potrebovať pomoc a ochranu, aj od spojencov. S Pruskom a Holandskom nevidím problém, ale Rakúšania by tiež nemali stať bokom. Predpokladám, že máte nejaké prostriedky, ktoré by im dali najavo, že rodina Rotschild zastupuje na kontinente finančné operácie a záujmy anglickej vlády.“
„O to sa postarám. Vy sa musíte postarať o dostatok peňazí pre naše armády.“
„Tak sme teda dohodnutí.“
Hneď po obsadení Paríža Napoleonom si Nathan dal zavolať svojho amsterdamského zástupcu Jamesa Rothwortha:
„Pán Rothworth, ak doteraz mali rýchle informácie veľký význam pre obchod, teraz môžu byť nedoceniteľné. Napoleon obsadil Paríž a smeruje ďalej na sever. Oproti nemu ide Wellington s vojskom, ktoré mu má zabrániť, aby obsadil Brusel. Niekde tam sa odohrá rozhodujúce stretnutie. Investovali sme množstvo zlata do anglických vládnych dlhopisov. Ak Wellington prehrá, budú takmer bezcenné. Ak vyhrá, tiež na tom môžeme poriadne získať. Preto potrebujeme mať správy o výsledku bitky skôr, než ktokoľvek iný. Naša sieť kuriérov musí pracovať bezchybne a rýchlo. Poďte k mape.“
Keď sa obaja sklonili nad stolom, na ktorom bola rozprestretá mapa, pokračoval:
„Tu je Paríž, tu Brusel. Niekde tu, ale najskôr bližšie k Bruselu sa to rozhodne. Potrebujeme mať svojich ľudí na všetkých možných miestach. Hneď ako bude jasný výsledok bitky, musia vyraziť a doručiť mi správu ako bitka dopadla.“
„Ak dovolíte, pán Rotschild, prešiel som touto oblasťou až do Londýna mnohokrát. Najrýchlejšie bude, ak to spravíme nasledovne. Musíme mať aspoň po jednom človeku v Bruseli, Gente a niekde pri Charleroi. Ďalší sa budú presúvať podľa situácie. Všade budú k dispozícii čerstvé kone. V momente, keď sa rozhodne, vyrazí ten, ktorý bude na mieste, do Bruselu, potom rýchlo čerstvým koňom do Ostende, kde nastúpi na vašu plachetnicu. Pri dobrom vetre môže byť v Kente asi za 12 až 14 hodín. Tam ho bude čakať čerstvý kôň, ktorý ho dostane k vám.“
VI.
V polovici júna 1815 celá Európa čakala na výsledok boja medzi Napoleonovou armádou a spojeneckými vojskami, ktoré sa skladali z armád Anglicka, Holandska, Pruska a iných nemeckých kniežatstiev.
16.júna: V bitke o dôležitú križovatku Quatre Bras pri Ligny, na ceste medzi Charleroi a Bruselom, francúzske vojská pod vedením maršála Neya porazili Prusov, vedených maršálom Bluecherom. Angličania a Holanďania pod vedením vojvodu Wellingtona im nemohli prísť na pomoc. Naopak, sami boli nútení ustúpiť na sever pozdĺž cesty na Brusel. Napoleon sa rozhodol prenasledovať ich, aby sa s nimi o dva dni stretol pri Waterloo.
Keď táto správa dorazila do Londýna, vyvolala rozruch a spôsobila pokles cien dlhopisov anglickej vlády. Všetci obchodníci vedeli, že Nathan Rotschild vie, čo sa deje a čakali, čo bude robiť. Nerobil nič. Vyčkával.
18.júna: O 13.00 Francúzi zaútočili na La Haye Santé, skupinu sedliackych domov, obkolesených múrom ktoré mali významnú strategickú polohu. Po ťažkom boji pozíciu dobili a prinútili Wellingtona na stiahnutie sa. To boli aj prvé správy, ktoré dorazili do Londýna o bitke pri Waterloo. Neistá budúcnosť zapríčinila ďalší pokles cien vládnych dlhopisov. Nathan ale vyčkával na svojho kuriéra.
O niekoľko hodín dorazili Prusi a pomohli Angličanom zahnať Francúzov späť.
O 16.00 Maršál Ney útočil na Angličanov so striedavým úspechom, až kým im neprišla na pomoc prvá časť pruskej armády, ktorá pomohla odvrátiť francúzsky útok.
O 19.30 na Francúzov zaútočil zvyšok pruskej armády a prinútil ich dať sa na ústup. Keď to Napoleon videl, rozkázal svojim elitným jednotkám gardy, aby zaútočili na stred zostavy a prerušili tak kontakt Angličanov a Prusov. Angličania ich však odrazili, a keď začali ustupovať, Wellington prikázal zaútočiť. Angličanom sa podarilo časť gardových jednotiek obkľúčiť. Keď ich vyzvali ku kapitulácii, francúzsky generál Cambronne odpovedal:
„Garda zomiera, ale nevzdáva sa!“
Keď ostatní vojaci Napoleonovej armády videli, že elita bola porazená, začali v panike ustupovať po ceste, po ktorej predtým prišli.
Ako poslední, a to až po výslovnom Napoleonovom rozkaze, z bojiska odišli francúzski lekári a chirurgovia.
Spočiatku usporiadaný ústup francúzskej armády bol neskôr strhnutý do bezhlavého úteku masou utečencov. Na mostoch padali vojaci a vozy s ranenými do rieky. Cesty boli pokryté množstvom trosiek vozov, pušiek, mŕtvolami ľudí a zdochlinami koní. Prusi, ktorí odjakživa Francúzov nenávideli, utekajúcich prenasledovali a bez milosti zabíjali. Štvanica sa skončila v Genappes, kde Prusi zmasakrovali utekajúcich Francúzov, vrátane ranených a tých, ktorí sa vzdali.
Po prehratej bitke bol Napoleon poslaný na Ostrov sv. Heleny, kde v roku 1821 zomrel, pravdepodobne otrávený arzénom.
Na začiatku proti sebe stálo sedemdesiattri tisíc Francúzov a šesťdesiatsedem tisíc Angličanov, spolu so šesťdesiatimi tisíckami Prusov, ktorí prichádzali postupne. Výsledkom bolo na francúzskej strane dvadsaťpäťtisíc mŕtvych a ranených, sedem tisíc zajatých a pätnásť tisíc nezvestných. Na strane spojencov dvadsaťdva tisíc mŕtvych alebo ranených. Na strane finančníkov obrovské zisky.
VI.
Bankový kuriér dorazil zo svojho stanovišťa blízko bojiska do Bruselu okolo polnoci ešte v ten istý deň. Vybavený čerstvými koňmi bol v Ostende za necelých 9 hodín. V prístave ho už čakala Rotschildova plachetnica, ktorá s dobrým vetrom v plachtách zakotvila v Kente nasledujúcu noc. Pred polnocou zabúchal na dvere domu Nathana Rotschilda, odovzdal mu správu o výsledku bitky, a konečne si mohol oddýchnuť.
Nathan si hneď dal zavolať jedného zo svojich bankových úradníkov. Podal mu zapečatený list, v ktorom nebolo napísané vôbec nič, a povedal mu:
„Zajtra, hodinu po otvorení burzy, prídete ku mne a podáte mi tento list. S nikým nebudete hovoriť a vrátite sa do práce. A o tomto budete mlčať aj naďalej!“
„Ako poviete, pán Rotschild.“
Keď Nathan na druhý deň nebol prijatý Ministerským predsedom, odišiel do priestorov burzy, postavil sa na zvyčajné miesto vedľa piliera pri vchode do budovy a čakal.
V dohodnutej chvíli k nemu prišiel jeho človek a podal mu list. Keď si ho Nathan prečítal, zavolal svojich agentov z burzy a dal im pokyn na predaj dlhopisov anglickej vlády, ktoré mal vo vlastníctve.
Keď to zbadali ostatní obchodníci, ktorí vedeli, že má vždy tie najlepšie informácie, povedali si:
„Rotschild niečo vie. Dostal správu.“
Uverili, že Wellington prehral, začali sa ich aj oni vo veľkom zbavovať. V momente, keď cenu dlhopisov takto dostatočne znížili, dal Nathan svojim agentom vnútri burzovej budovy pokyn, aby začali vládne dlhopisy nenápadne nakupovať.
21.6.o 23.00 dorazil k lordovi Bathurstovi, Ministrovi pre vojnu a kolónie Anglického kráľovstva osobitný posol vojvodu Wellingtona a doručil mu depešu, ktorá oznamovala veľké víťazstvo spojencov pri Waterloo. Vyčerpaný a ľahko zranený dôstojník odišiel z bojiska bezprostredne po ukončení bitky a nezastavil sa ani na oddych. Aj tak svoju správu doručil o celý deň neskôr ako bankový kuriér Nathana Rotschilda.
Nárast v hodnote vládnych dlhopisov, ktorý priniesla správa o víťazstve pri Waterloo a ich množstvo, priniesli Nathanovi zisk v tisícoch libier. Neskôr vyhlásil, že za 17 rokov v Anglicku rozmnožil svojich počiatočných 20.000 libier, ktoré mu dal otec, 2.500 krát na 50 miliónov.
Ale to bolo bezvýznamné v porovnaní s tým, že Rotschildovci dokázali vedúcim vládam Európy svoju schopnosť narábať s obrovskými sumami peňazí diskrétne, poctivo a promptne.
Napísané s použitím informácii z knihy Dereka Wilsona: Rotschilds.
