Ich armáda dostávala úlohy, ktoré nemala šancu splniť, pretože žiadna pravidelná armáda nedokáže vyriešiť problémy územia zachváteného vzburou.
Ale vráťme sa trochu dozadu.
27. apríla 1978 bol prezident Daud zvrhnutý afganskými komunistami (ĽDSA) počas krvavého štátneho prevratu. Víťazi to nazvali Aprílovou revolúciou, začiatkom novej éry, ktorá mala transformovať ich krajinu. Aprílový prevrat však bol začiatkom tragédie nielen pre Afganistan, ale aj pre Sovietsky zväz.
Afganskí komunisti boli pre ZSSR nočnou morou takmer od samého začiatku. Hlásili sa k marxizmu, ich politické názory však boli hrubé a nesofistikované. Ich varianty marxizmu, ktoré vo veľkom šírili z tribún alebo aj písomne, mali len minimálne uplatnenie v krajine, ktorá postrádala teoreticky esenciálnu zložku, ktorou bol mestský proleteriát a celkovo bola tak vzdialená od klasickej revolučnej situácie ako len mohla byť. Ich riešením bolo vykašľať sa na teóriu a sústrediť sa na získanie a výkon moci. Všetko to ešte viac komplikovala skutočnosť, že strana bola rozdelená na dve navzájom sa nenávidiace frakcie - Parcham a Chalq. V tej prvej boli väčšinou mestskí intelektuáli a viedol ju Babrak Karmal, ktorý bol Paštún. Druhá mala najväčšiu podporu na vidieku a jej vodcami boli Nur Mohammed Tarakí a Hafizullah Amín.
V deň prevratu Chalquisti v armáde vyslali bojovú jednotku, vrátane tankov, aby obsadila prezidentský palác, čo sa aj veľmi rýchlo stalo. Prezident Daud aj s celou rodinou bol zavraždený a na druhý deň ráno moc prešla do rúk ĽDSA, za cenu niekoľkých desiatok mŕtvych vojakov aj civilistov. Od sovietov si povolenie nepýtali, iba ich o tom informovali.
Nové vedenie hneď ustanovilo Revolučnú radu ako najvyšší politický orgán novej Afganskej Demokratickej Republiky. Tarakí bol vymenovaný za hlavu štátu a predsedu vlády, Karmal za jeho zástupcu a Amín za ministra zahraničia. Okamžite začali potláčať akúkoľvek opozíciu, čo malo za následok desiatky popravených Daudových priaznivcov, ale aj miestnych vodcov a mulahov, ktorí sa ničím neprevinili a nemali s Daudom žiadne spojenie. Najväčšiu chybu urobili v predpoklade, že hlboko konzervatívna a pyšne nezávislá krajina môže byť donútená k modernizácii pomocou pušiek a tankov. Podcenili vplyv konzervatívneho islamu na obyčajných ľudí.
Hneď začiatkom roka 1979 vypuklo veľké povstanie v provincii Herát. Vláda, keďže si s ním nevedela dať rady, požiadala ZSSR o pomoc. Sovieti videli, že Afganistan nie je zrelý na socializmus, že nespĺňa žiadne z podmienok, ktoré vypracoval Lenin, aby mohla prebehnúť úspešná revolúcia a výstavba socialistickej spoločnosti. Nechceli však prísť o vplyv v oblasti, preto sa po určitom zdráhaní rozhodli poslať Afgancom materiálnu vojenskú pomoc a niekoľko menších jednotiek, aby "pomohli afganskej armáde prekonať ťažkosti."
V polovici roka afganská vláda ovládala menej než polovicu krajiny. Vtedy už boli v Sovietskom zväze rozbehnuté prípravy na priamu intervenciu. Viedlo ich ministerstvo obrany a jeho Hlavné oddelenie pre rozviedku - GRU.
V prvých dňoch októbra bol prezident Tarakí zavraždený počas prevratu, na čele ktorého stal jeho minister zahraničia Amín. Sovieti boli z vývinu udalostí značne šokovaní. Tarakího vražda sa stala bodom obratu pri ich rozhodovaní. Zle to celé niesli najmä Brežnev a Andropov, hlavne kvôli vlastnému zlyhaniu v snahe kontrolovať vývin udalostí. Aj napriek tomu, že v Politbyre ešte stále bolo niekoľko oponentov a pochybujúcich, dvanásteho decembra bolo prijaté rozhodnutie o vojenskej intervencii, odstránení Amina a neskôr aj o dosadení Karmala na jeho miesto.
Na poludnie 25. decembra vydal minister obrany ZSSR Ustinov rozkaz o prekročení hraníc s Afganistanom, ku ktorému malo dôjsť v ten istý deň o 15.00 moskovského času.
Už v noci z 24. na 25. decembra začali na letiskách v Kábule a Bagrame prakticky non-stop pristávať sovietske lietadlá privážajúce vojakov zo 103. gardovej leteckej útočnej divízie z Vitebska a 345. nezávislého gardového výsadkového regimentu. Počas 48 hodín dopravili 7.700 vojakov, 900 kusov vojenského vybavenia a vyše tisíc ton zásob. A potom sa pohla lavína z Tadžikistanu cez rieku Amu-Darja.
V noci v 26. na 27. decembra špeciálne sovietske jednotky zaútočili na prezidentský palác, zavraždili Amína a ako hlavu krajiny dosadili Babraka Karmala. Po tom, čo bolo zabezpečené celé hlavné mesto, Rádio Kábul odvysielalo jeho vopred nahratý prejav, zatiaľ čo on sa skrýval na leteckej základni Bagram pod ochranou KGB. Nasledujúce ráno sa v kolóne obrnených vozidiel vybral do hlavného mesta. Politickí väzni boli prepustení, no netrvalo dlho a väznice boli opäť plné, tentokrát politických oponentov novej vlády. "Revolučné trojky" zatýkali ľudí, súdili ich a na mieste popravovali guľkou do zátylku. Sovieti síce mdlo protestovali, ale Karmal bol neoblomný. A tak sa začala klasická mäsiarčina brutálnej a chaotickej vojny, ktorá pomohla zmeniť svet.
Pokračovanie Afganské fiasko ZSSR 3. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Rodric Braithwaite - Afgantsy.
