Zároveň bol aj hlavou kremeľskej bezpečnostnej rady, skupiny vysoko postavených pohlavárov, ktorá stanovovala národnú bezpečnostnú stratégiu. Jedného dňa vošiel do redakcie novín "Komsomoľskaja Pravda", kde v rozhovore odpovedal na otázky redaktora. Okrem iného povedal, že najhorším nepriateľom Ruska je zahraničná špionáž. Pokračoval: "Nanešťastie zahraničné špionážne služby, okrem diplomatického krytia, sú veľmi aktívne vo využívaní rôznych ekologických organizácií a občianskych združení, biznisu a charitných organizácií. To je dôvod prečo sa tieto štruktúry, aj keď sme tlačení zo strany médií a verejnosti, budú vždy tešiť našej vytrvalej pozornosti. Záujem štátu si to vyžaduje."
FSB narážku pochopila. V ďalších rokoch sa všetky menované organizácie stali cieľom jej vyšetrovania. Nárast počtu súdnych procesov s ľuďmi obžalovanými zo špionáže odzrkadľoval zásadnú zmenu v smerovaní krajiny. Po roku 1990, keď bolo Rusko slabé a na pokraji bankrotu, keď západné krajiny podali pomocnú ruku, Boris Jeľcin ju prijal. Ale pocit prijímateľa milodarov, kombinovaný s dojmom neustálych hlbokých zmien, viedol k pocitu poníženia a odmietania. Ešte viac sa to prehĺbilo po ekonomickej kríze v roku 1998 a obnovenej vojne s Čečenskom v roku nasledujúcom.
Ústredným impulzom Putinovho rastu k moci a popularite bola odpoveď na pocit porážky - ukázať, že Rusko už na sebe nedá orať, že Putin nastolí pocit poriadku a pokoja.
Organizácie za ľudské práva a charitné združenia sa stali cieľom útokov v roku 2000. Bolo to tak s Halo Trust, ktorá sa venuje čisteniu povojnových území od mín, Peace Corps, Moscow Helsinki Group a s ďalšími. Dokumentárny film, ktorý vysielala štátna televízia označil niekoľkých britských diplomatov ako špiónov financujúcich ruské mimovládne organizácie. Putin osobne všetky tieto obvinenia podporil.
Špeciálnou kategóriou boli vedci. Počas studenej vojny bol styk sovietskych výskumných vedeckých centier so zahraničnými organizáciami striktne obmedzený, no po roku 1990 boli tieto centrá vyzývané na to, aby si našli financovanie zo zahraničia na vlastnú päsť. Dialo sa tak takmer desať rokov, no po roku 2000 FSB zmenila pravidlá hry. Tvrdila, že v dôsledku demokratických reforiem bolo vyzradených príliš veľa štátnych tajomstiev a trvala na obnovení utajovania. V roku 2004 bola ruská vedecká verejnosť zdesená, keď Valentin Danilov, fyzik a vedúci pracovník Centra termofyziky na Štátnej technickej univerzite v Krasnojarsku, bol obžalovaný zo špionáže a odsúdený na štrnásť rokov väzenia kvôli kontaktom jeho výskumného centra s čínskymi kolegami.
V roku 2003 bol Nikolaj Oleško vymenovaný za zástupcu náčelníka vyšetrovacieho direktoriátu FSB, čo z neho robilo hlavného lovca špiónov. Svoju kariéru začal ich odhaľovaním v sovietskej armádnej skupine v NDR. Po roku 2000 bol známy ako expert v tejto oblasti, preto mu bola zverená vyššie zmienená funkcia. V roku 2004 sa stal náčelníkom direktoriátu a začal reorganizáciu s cieľom dať najvyššiu prioritu kontrašpionáži. Prvá Sekcia, zodpovedná za prípady špiónov mala nedostatok personálu. Profesionálni vyšetrovatelia sa stratili počas deväťdesiatych rokov. Jediným skutočným bol jej šéf, ktorý absolvoval Akedémiu FSB. Nebol nikto, kto by mohol chytať skutočných špiónov, preto ich FSB v ďalšom priebehu vyrobila z ľudí, ktorí boli v styku so zahraničnými organizáciami. Výsledkom bolo, že prípady špionáže boli len hypotetické, nedostatočne podložené dôkazmi a všetky prísne utajené, aby sa zakryli chyby.
Ruské bezpečnostné služby začali ambiciózny sledovací program na kontrolu "extrémizmu", ktorý, okrem iného, zahŕňal politické protesty proti režimu, čokoľvek v písomnej forme kritické voči Kremľu či bezpečnostným službám, členstvo v nezávislých odboroch a neformálnych skupinách mládeže. Takto široké poňatie extrémizmu, za ktorý bola označená akákoľvek aktivita, ktorá si dovolila kriticky sa vyjadriť voči existujúcemu politickému poriadku v Rusku, bolo zavedené do praxe keď sa Kremeľ obával, že finančná kríza v roku 2008 môže viesť k protestom verejnosti.
V septembri 2008 novozvolený prezident Dmitrij Medvedev uskutočnil kľúčovú zmenu v štruktúre Ministerstva vnútra, ktoré fungovalo ako celoštátny policajný orgán. Oddelenie, ktoré sa dovtedy venovalo boju s organizovaným zločinom a terorizmom bolo rozpustené a na jeho pozostatkoch vzniklo oddelenie nové, ktoré sa malo venovať boju s extrémizmom. Podobné zmeny boli uskutočnené na všetkých regionálnych oddeleniach. Tisíce skúsených policajtov, zvyknutých na boj s gangstrami a teroristami malo teraz naháňať nového nepriateľa.
Vo februári 2009 minister vnútra Rašid Nurgaliev oznámil víťazstvo v boji proti organizovanému zločinu a prehlásil, že "V Rusku nebude žiadna nová kriminálna revolúcia... Počet kriminálnych činov klesá... Môžeme prehlásiť: Doba zločineckých vojen je minulosťou."
Podľa ruských zákonov sa verejné vyjadrenia podnecujúce rasové, sociálne alebo iné formy nenávisti považujú za extrémizmus. Slová, nie skutky.
Promptne bol pripravený zoznam toho, čo sa považuje za extrémistickú entitu. 16.decembra 2008 Úrad generálneho prokurátora, FSB a Ministerstvo vnútra schválili spoločné uznesenie o extrémizme. Dokument stanovil, že "extrémizmus sa stal jedným z hlavných faktorov ohrozujúcich štátnu bezpečnosť Ruskej Federácie. Na čele rebríčka bol "extrémizmus pod hlavičkou Islamu. V mnohých prípadoch to zahŕňalo združenia a komunity nezávislé od takzvaného tradičného Islamu, ktorý bol oficiálne pod dohľadom ruskej vlády. Na zozname ďalej boli rôzne pohanské kulty, účastníci v rôznych neformálnych skupinách mládeže, niektoré radikálne opozičné hnutia a politické strany. Uznesenie určovalo aj postup ako s takýmito skupinami pracovať, od sledovania po trestné stíhanie. Jednou z najdôležitejších oblastí bola "neutralizácia a rozpustenie združení, ktorých členovia sú náchylní k extrémizmu." Na jar 2009 pribudli nezávislé odborové združenia. Akékoľvek verejné vyjadrenie protestu, hocikým, od podvedených investorov na burze po občanov snažiacich sa zachovať park v ich rajóne, mohli byť označené ako extrémizmus. Ďalšie dodatky regulovali produkciu a distribúciu "extrémistického" materiálu bez toho, aby bolo presne určené, čo sa za takýto materiál pokladá. Súčasne sa zaviedli nové postihy pre novinárov, médiá a tlačiarne, ktoré boli uznané vinnými z "extrémistického" konania.
Bola vytvorená obrovská databáza, nielen hľadaných zločincov, kariérnych kriminálnikov a podobných indivíduí, ale v jednom celku aj s občanmi, ktorých údaje boli získané zo sledovania ako "extrémistických živlov." Databázu majú k dispozícii policajné oddelenia po celom Rusku, spolu s pokynmi, ako s týmito občanmi zaobchádzať.
ZSSR ako policajný štát sa snažil mať pod kontrolou každého občana krajiny. Nový, oveľa prepracovanejší, systém je značne vyberavejší. Zameriava sa iba na tých jednotlivcov, ktorí majú politické ambície alebo rozhodný, verejne vyjadrený názor.
Pokračovanie FSB na športovom a kultúrnom fronte. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Andrei Soldatov, Irina Borogan - The New Nobility.
