Automaticky tu vzniká otázka, či existovali aj „Matky Cirkvi”.
Zachovalo sa nám iba zopár písomných pamiatok od žien antického sveta. Kresťanské ženy boli pravdepodobne o niečo lepšie zastúpené než ich pohanské náprotivky. Avšak aj v kresťanských spoločenstvách mali ženy menej príležitostí na vzdelanie než muži. Ak nedokázali čítať a písať, nemohli ani vykonávať povinnosti, ktoré sa zvyčajne spájajú s „Otcami Cirkvi”. Neznamená to však, že ženy boli iba pasívnymi členmi Cirkvi, naopak, tvorili väčšinu konvertitov a zohrávali aktívnu úlohu pri jej riadení. Neboli síce nikdy vysvätené za kňazov, nebola to však jediná ani primárna funkcia vodcovstva v Cirkvi. Okrem toho ženy tvorili časť raných kresťanských martýrov. Takisto aktívne boli v mníšskom hnutí. Mnohé zbierky výrokov tzv. „púštnych otcov” v skutočnosti zahŕňali výroky asketických žien, ktoré boli oslovované „Matka."
Sv. Ján Chryzostom v piatom storočí viedol intenzívnu korešpondenciu s opátkou menom Olympias, jej listy sa však nezachovali. Jeho súčasník sv. Hieroným korešpondoval s mnohými svätými vzdelanými ženami - Melania, Lea, Asella, Principia, Paula, Eustochium, Demetrias - avšak aj tu máme iba Hieronymovu časť korešpondencie. Koncom štvrtého storočia sv. Gregor z Nyssy napísal hlboko citový životopis svojej sestry sv. Makríny, ktorá si získala uznanie ako duchovná vodkyňa, ona však nezanechala žiadne knihy.
Ich súčasníci tieto ženy uctievali ako materské postavy. Cirkev ich ctila ako sväté. Liturgie na dni ich sviatkov ich oslovujú „Matka”. Nie je vo zvyku oslovovať ich ako „Matky Cirkvi”, neexistuje však dôvod, aby si ich takto nemohli uctiť jednotliví kresťania.
Tak, to by bolo na úvod, a teraz ku konkrétnym Matkám.
Sv. Tekla - a jej príbeh k nám prichádza z knihy známej ako „Skutky Pavla a Tekly”. Podľa všetkého bola pôvodne napísaná po grécky, je však známa aj v koptskom, etiópskom a sýrskom preklade. Je dosť možné, že táto kniha bola pôvodne súčasťou apokryfných „Skutkov Pavlových”, o ktorých Tertullián okolo roku 190 napísal, že je to dielo kňaza z Prednej Ázie (neuvádza presnejší údaj), ktorý bol odhalený a zbavený funkcie. Na druhej strane, Tertullián nebol priaznivcom žien ako učiteliek; bol presvedčený, že by vôbec nemali vyučovať. Jeho reakcia však potvrdzuje, že, či už je to falzifikát alebo nie, „Skutky Pavla a Tekly” sú extrémne včasným spisom, pretože boli napísané v priebehu storočia po období apoštolov. Vo všeobecnosti sa však raní kresťania domnievali, že aj keby toto dielo nebolo úplne spoľahlivé, príbeh Tekly je pravdivý. Veľmi pravdepodobne je založený na skutočnej tradícii, s nevyhnutnou trochou prehnaných tvrdení a vylepšení detailov. Zdá sa však, že Tekla skutočne existovala.
Podľa príbehu sa Tekla postavila na odpor svojim rodičom, snúbencovi, ktorého si odmietla vziať, zavrhla aristokraciu, rozhodla sa odpovedať volaniu Krista a žila až do pokročilého veku aj napriek mnohým nebezpečným dobrodružstvám. Odmietla všetky tradičné postavy mužskej autority a kráčala svojou cestou. Ostrihala si vlasy a nosila mužské oblečenie. Ak toto bol modelový príklad kresťanskej ženy, potom niet divu, že tradiční pohania boli tak nahnevaní. Kresťanstvo ozaj búralo hodnoty tradičnej rímskej rodiny. Podľa legendy zomrela tak, že sa na ňu pri prenasledovaní rímskymi vojakmi, na základe jej modlitby za zachovanie čistoty, zrútila klenba jaskyne, do ktorej sa ukryla.
Sv. Perpetua a sv. Felicita - sú takmer unikátom medzi martýrmi, pretože Perpetua sama napísala príbeh svojho mučeníctva, teda až do momentu smrti. Patrila k hornej vrstve obyvateľov Kartága, čo je dnes predmestie Tunisu. Felicita bola jej otrokyňou. Obe zomreli v aréne s divými zvieratami v roku 203. Obe boli skorými konvertitkami na kresťanstvo a to bol aj ich zločin: cisár Septimius Severus momentálne síce kresťanov neprenasledoval, ale vyhlásil za zločin, ak rímsky občan konvertuje na judaizmus alebo kresťanstvo. Obe teda boli predhodené zvieratám. Aj napriek tomu, že Perpetua práve dojčila a Felicita bola tehotná, súd sa nad nimi nezmiloval. Mohli z arény odísť ako slobodné, ak by sa vzdali svojho „hlúpeho kultu”. Odmietli.
Svätá Blandína (zomrela v r. 177) - bola mladá otrokyňa, ktorej majiteľkou bola žena v Lyons (dnes Lyon, Francúzsko). V tom období, keď tamojším biskupom bol sv. Irenej, prepuklo masové násilie proti kresťanom, o ktorom biskup podal svedectvo. Miestny prefekt sa postavil na stranu davu a ako „rozptýlenie a zábavu” sa rozhodol dať publiku šou kresťanov požieraných divými zvieratami. Detailný opis toho, čo sa dialo potom, podal historik sv. Eusebios vo svojich „Cirkevných dejinách”. Opis je pomerne rozsiahly, v stručnosti Gréci zatkli niektorých otrokov ľudí, ktorí sa pripravovali na prijatie krstu, aby im prezradili nejaké tajomné kresťanské praktiky. Otroci nevedeli nič konkrétne, iba že ich páni jedia telo a krv Krista, čo si predstavovali ako skutočnú ľudskú krv a mäso, čo aj povedali svojim mučiteľom. Orgány mesta potom zatkli 46 kresťanov vrátane Blandíny a snažili sa ich mučením primäť k tomu, aby sa priznali ku kanibalizmu. Blandína im odpovedala: „Ako by mohli robiť takúto vec, keď nemajú vo zvyku jesť ani mäso, ktoré je dovolené.” Všetci boli vydaní na pospas divým zverom v aréne.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Fathers of the Church.
Mike Aquilina - The Witness of Early Christian Women.
