V ten deň vláda novovzniknutej Ruskej Federácie, vedená premiérom Jegorom Gajdarom uvoľnila ceny. Gajdar predpokladal, že ceny vzrastú tri- až päťnásobne a potom začnú klesať. Miesto toho v priebehu desiatich mesiacov vzrástli dvadsaťpäť- až tridsaťnásobne. V apríli zmizli takmer všetky peniaze, ktoré si ľudia celé desaťročia sporili. Bezprostredne za tým nasledovalo množstvo pyramídových schém, ktoré Rusom sľubovali pomoc pri prežití rastúcej inflácie. Bez akejkoľvek skúsenosti s kapitalistickým svetom boli ľudia vystavení klamlivej agresívnej reklame, ktorá vysvetľovala ako môžu ich investície narásť. (Mnohí na Slovensku si istotne spomenú, ako to isté prebiehalo u nás). Po počiatočnom vyplácaní ziskov z investícií za účelom nalákania ďalších investorov, firmy prestali plniť svoje záväzky, zobrali peniaze investorov a zmizli.
Zatia, čo inflácia hnala milióny obyčajných ľudí do chudoby, tí s dobrými konexiami našli veľa možností ako získať obrovské nezaslúžené bohatstvo. Jedným zo spôsobov bolo získať vládne kredity s nízkym úrokom. Inflácia vytvorila nedostatok obratového kapitálu, čo paralyzovalo výrobu. Na záchranu ekonomiky boli priemyslu vydané kredity s úrokom 10-25%, pričom inflácia dosahovala 2 500%. Účelom bolo pomôcť továrňam vyplácať mzdy a zabezpečovať dodávky, miesto toho boli kredity uložené v bankách na komerčný úrok. Bankoví úradníci a riaditelia firiem si potom rozdelili zisk.
Druhou cestou k bohatstvu bolo získanie povolenia na vývoz vzácnych materiálov. Aj keď bola väčšina cien uvoľnená, cena energie, ktorá spočiatku dosahovala 1% (!) svetových cien, bola naďalej regulovaná. Vláda dovolila vývoz komukoľvek, kto získal vývoznú licenciu. Keďže vzácne suroviny boli nakupované za vnútorné ceny v rubľoch a exportované za svetové ceny v dolároch, licencie na vývoz sa stali licenciami na tlačenie peňazí. Ministerstvo pre zahraničné ekonomické styky ich udeľovalo za úplatky. Oficiálny licenčný poplatok bol zanedbateľný v porovnaní s výškou úplatku.
Ďalším zdrojom bohatstva boli dotované importy. Obávajúc sa hladu, v zime 1991 vláda vydávala povolenky na dovoz potravín za 1% ich skutočnej hodnoty, pričom rozdiel bol dotovaný pomocou kreditov. Dovezené výrobky boli potom predávané za normálne trhové ceny. Výsledkom bolo, že pokus o zmiernenie potravinovej krízy v krajine viedol obrovskému obohateniu malej skupiny obchodníkov. Hodnota dotovaného importu v roku 1992 dosiahla 15% HDP.
(Malá odbočka: Na jeseň 1993 som sa spolu so zástupcami viacerých slovenských firiem - JAS Bardejov, Luna Nitra, Tesla Orava,... - v meste Orel zúčastnil prezentačnej výstavy spojenej s kontraktáciou našich výrobkov výmenou za dovoz ruského obilia z podmoskovskej oblasti. Boli sme svedkami úžasnej pohostinnosti a ústretovosti tamojších ľudí, ale aj biedy. Pri prechádzke mestom jeden z nás natrafil na obchody s potravinami. Vedľa seba stáli dva. Štátny, pred ktorým sa tiahol dlhý rad ľudí snažiacich sa kúpiť chlieb, ktorý v regáloch vôbec nebol a nikto nevedel či a kedy ho vôbec privezú. Vedľa bol súkromný, parádne zásobený potravinami aké si človek len môže priať. Mali tam chlieb. Stál asi 20-násobok ceny chleba v tom štátnom. Stála pred ním dôchodkyňa a nariekala, že si ten chlieb nemôže kúpiť, lebo stojí polovicu jej mesačného dôchodku. My sme dostali diéty v dolároch, ktoré sme tam podľa potreby menili za ruble. Okrem alkoholu sa tam aj tak nedalo nič kúpiť, preto ten kolega šiel do obchodu, kúpil bochník chleba a dal ho starenke, ktorá mu vzápätí s plačom takmer bozkávala ruky...).
Okrem hyperinflácie bol proces privatizácie ďalším faktorom, ktorý pomohol pri raste ruskej kriminálnej oligarchie. Oficiálne sa začala v októbri 1992 celoštátnou distribúciou privatizačných poukážok, keď každý ruský občan mohol dostať jeden štátny privatizačný šek s nominálnou hodnotou 10.000 rubľov. Teoreticky mal predstavovať podiel občana na národnom majetku. Továrne boli zmenené na akciové spoločnosti a občania mali možnosť zmeniť svoje šeky za akcie ktorejkoľvek z nich. Niečo ako naša kupónovka.
A podobne ako u nás, drvivá väčšina Rusov tiež nemala poňatia, čo so šekmi robiť. Niektorí za ne kúpili akcie továrne, v ktorej pracovali. Iní ich investovali do masívnou reklamnou kampaňou propagovaných tzv. poukážkových fondov, ktoré sľubovali vyplácať dividendy. Mnohé boli predávané priamo na rohu ulice za pár dolárov alebo fľašu vodky. Záhadné osoby s výzorom tuláka sa zjavovali na autobusových zastávkach a staniciach metra s nápisom na kartóne "Kúpim poukážky." Ich zámerne ošúchaný vzhľad mal vyvolať dojem, že poukážky nemajú žiadnu skutočnú hodnotu. V pozadí za nimi ale stáli skorumpované firmy a skupiny organizovaného zločinu a cez nich bolo takto vybudované prvé legálne súkromné vlastníctvo v Rusku. Keď sa konali dražby akcií priemyselných firiem, členovia týchto skupín sa zjavili s objemnými balíkmi privatizačných poukážok. V jednej z prvých takýchto dražieb bol 4,88 percentný podiel Sajanskej Hliníkovej Továrne získaný spoločnosťou Aluminprodukt. Bol za ňou Oleg Deripaska, ktorý sa neskôr stal jedným z najbohatších ľudí v Rusku. Ako študent Moskovskej štátnej univerzity údajne stál pred vrátnicou továrne v Chakassku s ponukou odkúpenia poukážok od robotníkov. O dva roky bol v čele tej továrne. Iný oligarcha - Kacha Bandukidze - bol prostredníctvom svojej firmy Bioproces schopný vstúpiť do aukcie strojárskeho giganta z Jekaterinburgu "Uralmaš". Desať minút pred ukončením prijímania ponúk predložil 130.000 poukážok, získajúc takto 18% akcií.
Podľa niektorých odhadov si niekoľko ľudí, ktorí pochopili ako sa privatizačná hra hrá, zaistilo kontrolu tretiny ruskej priemyselnej základne.
V druhej polovici roka 1994 poukážkovú privatizáciu vystriedala privatizácia za hotové. Teraz už existovala skupina, ktorá sa na nej mohla zúčastniť. Mnohí z nových zbohatlíkov založili banky, ktoré boli následne oprávnené spravovať vládne účty. Oficiálna miera návratnosti na týchto účtoch nebola veľká, podstatné bolo, že umožňovala bankám, ktoré aj tak ignorovali nevymáhané pravidlá, zaobchádzať s účtami štátneho rozpočtu ako s voľným kapitálom, ktorý bol k dispozícii na investovanie. Celé mesiace zadržiavali platby, pričom financie často používali na krátkodobé medzibankové pôžičky, často s úrokom až 400%. Nevyplácanie miezd sa takto stalo realitou miliónov ruských životov.
Táto nová skupina milionárov a miliardárov bola v druhej fáze privatizácie schopná skúpiť ruské bane a továrne iba za zlomok ich hodnoty. Továrne boli oficiálne predávané na aukciách, ale často to bolo iba na papieri. Aj tam, kde sa ozaj uskutočnili, zodpovedný Úrad pre štátny majetok často obmedzil možnosť účasti na nich alebo vopred stanoveného víťaza informoval o konkurenčných ponukách. Iba veľmi zriedkavo dochádzalo k ozajstným konkurenčným ponukám, a ak bola vplyvná a silná skupina prebitá ponukou vytrvalého konkurenta, víťaz mohol za svoju vytrvalosť zaplatiť vlastným životom.
Ako odpoveď na tlak zo strany Svetovej banky na zníženie inflácie v krajine, koncom roka 1994 prestala ruská vláda tlačiť ďalšie peniaze. Aby ale mohla plniť svoje záväzky, vytvorila program "pôžičky za akcie", ktorý následne umožnil vytvoriť v Rusku korporácie porovnateľné s najväčšími americkými.
Podľa tohto programu vláda poskytla akcie najžiadanejších neprivatizovaných podnikov ako záloh za úvery. Teoreticky to bolo na konkurenčnej aukčnej báze, ale v reáli tie akcie šli bankám, ktoré mali najlepšie "neformálne" styky s vládou. Akonáhle bola nejaká továreň daná do zálohu, banka ju mohla využívať ako sa jej páčilo. Keď vláda nebola schopná splácať poskytnutý úver, čo bolo takmer vždy, továreň prešla do vlastníctva banky, ktorá poskytla úver.
Gigantický metalurgický kombinát Noriľsk Nikel, ktorý produkuje 90% ruského niklu, 90% kobaltu a 100 % platiny, bol takto predaný (38% podiel) banke Oneximbank za 170,1 milióna dolárov. V priebehu troch týždňov ruská vláda takto dala do súkromných rúk podniky, ktoré vytvárali pätinu federálneho rozpočtu, okrem Noriľsk Nikel napríklad aj Lukoil, Sindako, Surgut-Neftegaz, Jukos a ďalšie.
Program "pôžičky za akcie" vytvoril triedu super bohatých oligarchov tým, že im dovolil získať národné bohatstvo za nepatrný zlomok jeho skutočnej ceny. Poskytol však iba biedny ekonomický prínos štátnej kase, ktorá ho tak zúfalo potrebovala.
V apríli 1996 boli oligarchovia v Rusku už dobre zavedenou inštitúciou a, aj keď za väčšinu svojho majetku vďačili zlodejstvu, prezentovali sa ako podnikaví kapitalisti s neodňateľným právom na vládnutie.
O niektorých z nich bude viac v ďalších príspevkoch.
Pre väčšinu bežných Rusov sa toto obdobie obrovského chaosu, korupcie, zločinnosti a kradnutia vo veľkom stalo typickým znakom demokracie a úpadku kedysi hrdej ruskej krajiny.
Pokračovanie.
Zdroje informácií: David Satter - The Less You Know, the Better You Sleep.
Bill Browder - Red Notice.
Catherine Belton - Putin's People.
