Veril, že tam bude mať podporu etnických Rusov aj pro-ruských Ukrajincov. Na Donbas preto prišli špeciálne vojenské jednotky vedené skúsenými dôstojníkmi tajných služieb. Jedným z nich bol aj podplukovník Igor Girkin, známy aj pod prezývkou Strelkov. Bol príslušníkom ruskej vojenskej rozviedky GRU a v minulosti sa aktívne podieľal na tajných vojenských operáciách v Bosne a Hercegovine, Podnestersku a podobných nepokojných miestach. Nebol tam preto, aby situáciu upokojil, ale naopak.
Girkin bol vo funkcii hlavného sabotéra a najvyššieho veliteľa vojenských jednotiek, ktoré boli situované v separatistických republikách východnej Ukrajiny. Jeho úlohou bolo naverbovať čo najviac miestnych obyvateľov do takzvaných "ľudových armád". Skrývajúc takto svoje vojenské jednotky pod falošnou identitou, začalo Rusko vojensky zasahovať v tejto časti Ukrajiny aj keď ruské vedenie takúto veliteľskú postupnosť na verejnosti striktne odmietalo.
Podporovaní takto tajnými ruskými vojenskými jednotkami a riadení agentmi FSB, mnohí vládni úradníci v Luhanskej a Doneckej oblasti vyhlásili, že sú vládou "ľudových republík." Podobný pokus ruských špeciálnych služieb v Charkove bol neúspešný. Postavili sa proti nemu zástupcovia oblastnej správy aj bežní občania. Putin im to nikdy nezabudol. Za odmenu ich potom 24. februára 2022 ostreľoval masívnou paľbou rakiet a delostrelectva.
Po obsadení Slavjanska na severe Doneckej oblasti sa ruské jednotky vedené Girkinom ocitli v obkľúčení ukrajinských vojsk, ktoré boli v presile. Aby sa kryli, ruskí vojaci použili obyvateľov mesta ako ľudské štíty, čo neskôr priznal aj Girkin. Nebol to izolovaný incident. Bola to ruská taktika, ktorú presadzoval Putin. V súvislosti s okupáciou Krymu povedal nasledovné: "Len nech sa niekto z ukrajinskej armády opováži strieľať na vlastných ľudí, za ktorými budeme stáť. Nie vpredu, ale vzadu. Len nech strieľajú na ženy a deti!"
Začiatkom júla 2014 ukrajinské jednotky počtom aj výzbrojou značne prevyšovali ruských protivníkov. Ich velitelia však nepochopiteľne dovolili Girkinovým sabotérom uniknúť zo Slavjanska, ustúpiť a z juhu napadnúť Doneck, ktorý aj obsadili. Tí, ktorí boli súčasťou ukrajinskej "Protiteroristickej operácie" neskôr tvrdili, že nikdy nedostali rozkaz na zničenie ruských jednotiek, ktoré ustupovali zo Slavjanska a presunuli sa do Donecka aj napriek tomu, že Rusi na presun použili vozidlá ukradnuté Ukrajincom. Vďaka strategickej prevahe mohli ukrajinské pozemné a vzdušné sily bez problému vyhladiť Girkinove jednotky, a tak učiniť koniec Putinovmu "oslobodzovaniu Donbasu." Dodnes ostáva nevysvetliteľnou záhadou či to bola zrada alebo len obyčajná hlúposť. Počas ruského prenikania na Donbas bolo takýchto udalostí niekoľko.
V Kyjeve boli vedúci politickí predstavitelia rozdelení a buď nechceli, alebo neboli schopní bojovať proti anektovaniu Krymu a proti Rusom v Donbase. Pravdepodobne sa báli zodpovednosti za dôsledky prijatia ráznych rozhodnutí. Na poste ministra obrany sa vystriedalo niekoľko ľudí, z ktorých všetci sa zľakli obrovskej ťarchy, ktorú táto funkcia niesla a po krátkej dobe rezignovali. Politická toxicita tejto funkcie bola taká, že vedenie krajiny nebolo schopné nájsť schopného a odhodlaného človeka, ktorý by sa úlohy ujal v dobe najhoršej - od 27. februára až do 14. októbra, keď sa funkcie ujal generál Stepan Poltorak. Vytrval v nej až do 28. augusta 2019, keď ho odvolal novozvolený prezident Zelensky. Tento chaos rozhodne nepodporil bojovú morálku a odhodlanie armády, ktorá sa v tom období aj tak iba ťažko mohla nazvať príkladom vojenskej sily. Bola to poloozbrojená a polovytrénovaná sila. Za svoje počiatočné úspechy v Donbase vďačila hrdinstvu jednotlivých armádnych jednotiek, ktoré často pôsobili v izolácii a bez koordinácie z hlavného veliteľstva armády. Nezanedbateľným bol aj prínos oddielov dobrovoľníkov, ktoré niesli hlavnú ťarchu bojov na východe a množstva obyčajných Ukrajincov, ktorí obetovali svoje osobné úspory, aby pomohli priviesť armádu do bojaschopného stavu.
25. mája 2014 vyhral predčasné prezidentské voľby Petro Porošenko a hneď na ďalší deň Ukrajina zahájila svoju najväčšiu potiteroristickú operáciu proti ruským silám s použitím výsadkárov a leteckých síl. Znovu dobyli letisko v Donecku, ktoré predtým skupina Ukrajincov držala 240 dní. Kvôli svojej rozhodnosti a vytrvalosti pri obrane dostali prezývku "Kyborgovia."
Počas celého júla a augusta 2014 prebiehali urputné boje s rôznym stupňom úspechu. Mestá a dediny menili svojich dobyvateľov. 29. augusta niekoľko ukrajinských dobrovoľníckych jednotiek vstúpilo do Ilovajska, južne od Donecka, no stretli sa s tvrdohlavým odporom Rusmi podporovaných jednotiek. Keď sa boj viac rozšíril, Rusi zasiahli priamo a pritom obkľúčili 1.500 Ukrajincov, ktorí sa snažili o ústup. Keď konečne dosiahli rozhodujúce víťazstvo Rusi zmobilizovali veľkú inváznu armádu a presunuli ju na východnú Ukrajinu, čo im umožnilo obsadiť mnoho okrskov v Doneckej oblasti takmer bez odporu a priblížiť sa k prístavnému mestu Mariupoľ.
Porážka prinútila Ukrajinu k podpisu (5.9.2014) prvej "Minskej dohody", v ktorej sa obe strany zaviazali okamžite zastaviť nepriateľské akcie a súhlasili s monitoringom a kontrolou nepoužívania zbraní kontrolórmi z OBSE. Dohody sa však v praxi nedodržiavali a prímerie bolo porušované obomi stranami. Ruská strana nikdy neprestala s provokáciami a ostreľovaním a keď na to Ukrajinci reagovali, presviedčala obyvateľov Donbasu, že sú proti nim. Nikdy nedošlo k nejakému dialógu o ekonomickej obnove oblasti ani o jej budúcnosti. Na ničom z toho Rusku nezáležalo.
15.februára 2015 bola opäť tromi stranami podpísaná nová dohoda, ktorá vošla do známosti ako Minsk 2. V jej obsahu bolo okamžité zastavenie paľby, stiahnutie ťažkého delostrelectva oboch strán do rovnakej vzdialenosti od línie kontaktu do 14 dní kvôli vytvoreniu 50 kilometrovej bezpečnostnej zóny, pre ďalekonosné delostrelectvo a raketomety bola táto zóna až do 140 km. Ukrajina súhlasila s vypísaním volieb v tzv. Doneckej a Luhanskej republike, trvala však na stiahnutí všetkých zahraničných, teda ruských a ilegálnych domácich ozbrojených jednotiek z územia Ukrajiny. Rusko si u Porošenka vynútilo prijatie aj ďalších podmienok, ktoré mu v princípe umožňovali zasahovanie do vnútorných záležitostí Ukrajiny.
Aby ukľudnili Rusko, západné mocnosti a USA tlačili na Ukrajinu a Rusko, aby dodržiavali Minské podmienky aj keď si boli veľmi dobre vedomí toho, že ruská strana to ani náhodou nemá v úmysle. Z tejto krátkozrakej politiky sa o niekoľko rokov neskôr museli spamätávať s pocitom niekoho, kto sa ráno prebudil s hroznou opicou a zistil, ako veľmi bol okašľaný.
Asi jediným pozitívnym výsledkom toho všetkého bolo to, že boli konečne podniknuté prvé kroky na priblíženie ukrajinskej armády štandardom NATO a podriadenie armády civilnej kontrole. Dal sa do pohybu na ukrajinské pomery masívny program investícií do rozvoja a výzbroje armády
Pokračovanie Viac než dve minúty nenávisti, alebo Orwell na ruský spôsob. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing up Ukraine.
