V severnej, okupovanej časti Francúzska vládla nemecká armáda a francúzski úradníci, ktorých Nemci odsúhlasili. Južná časť, s vládou pod vedením maršala Pétaina so sídlom vo Vichy, sa stala zónou relatívnej slobody satelitného štátu. Asi ako Slovenský štát.
Pétain, sám veriaci katolík, chcel zachovať dobré vzťahy so Svätou Stolicou, súčasne však bol príliš slabý na to, aby sa protivil Nemcom. Pod ich tlakom musel zaviesť protisemitské zákony. Najprv v októbri 1940, potom v júni 1941. Ich prijatiu nemohol zabrániť ani protest kardinála štátneho sekretára Maglioneho.
V okupovanom Francúzsku kapitán SS Theodor Dannecker, ktorý sa v priebehu pár rokov v rôznych krajinách stal jedným z najvýkonnejších vykonávateľov "konečného riešenia židovskej otázky", na rozkaz Adolfa Eichmanna od septembra 1940 riadil "Oddelenie židov." V marci 1942 boli vypravené prvé vlaky, každý s viac než tisíckou ľudí a s cieľom v Osvienčime. V máji sa vo Vichy objavil Reinhard Heydrich a požadoval, aby aj tam bolo povinnosťou všetkých židov nosiť žltú hviezdu.
V noci zo 16. na 17. júla 1942 polícia a jednotky SS pod Danneckerovým vedením zatkli 20.000, väčšinou zahraničných židov v Paríži. 12.000 z nich, vrátane 4.000 detí, ktoré oddelili od rodičov, zatvorili na pretekárskej cyklistickej dráhe "Vélodrome d´Hiver". Obyvatelia Paríža boli šokovaní. (Mimochodom, o udalosti bol v roku 2010 natočený pomerne dobrý a historicky verný film v hlavnej úlohe s Jean Renom).
Na stretnutí sa francúzski biskupi rozhodli protestovať proti plánovanej deportácii týchto židovských rodín. Protestný list, ktorý bol podľa nunciovho názoru príliš mäkký a nezáväzný, bol odoslaný maršalovi Pétainovi, ktorý prisľúbil predniesť ho na rade ministrov. Jeho predseda vlády, Pierre Laval ich ubezpečil, že nedovolí separáciu detí od ich matiek.
Siedmeho augusta nuncius arcibiskup Valerio Valeri informoval Vatikán, že zatýkanie zahraničných židov sa rozšírilo aj do neokupovanej zóny. Dva plné vlaky "neárijcov", ktorí boli pôvodne internovaní vo francúzskom tábore, podľa správ opustili krajinu smerom do Nemecka. V skutočnosti skončili v Osvienčime. Napriek ubezpečeniam Pétaina aj Lavala zatýkanie pokračovalo.
Arcibiskup z Toulouse mons. Jules Saliége v pastoračnom liste 22. augusta uviedol: "To, že členovia jednej rodiny môžu byť rozdelení a odvezení ako dobytok do neznámeho cieľa je smutným predstavením dnešných dní... židia sú muži, židia sú ženy... sú súčasťou ľudstva. Sú našimi bratmi. Žiadny kresťan na to nesmie zabudnúť." Tento dokument bol čítaný v 400 kostoloch, opakovane vysielaný v BBC a jeho nespočetné kópie boli distribuované vo Francúzsku. Na pápežov pokyn bol tento protest dvakrát uverejnený v novinách L´Osservatore Romano a čítaný vo vatikánskom rozhlase. Veľa nechýbalo, aby bol 75-ročný arcibiskup zatknutý gestapom. Pétainov predseda vlády Laval si predvolal nuncia a požadoval, aby Vatikán arcibiskupa okamžite odvolal. Nestalo sa. V roku 1946 sa stal kardinálom. Izraelský pamätník Jed Vašem mu neskôr udelil titul Spravodlivý medzi národmi.
Aj napriek všetkým protestom zo strany Cirkvi zatýkanie a deportácie pokračovali. Mons. Pierre Théas, biskup v Monauban, poveril všetkých svojich kňazov, aby z kazateľníc prečítali jeho protest proti "barbarskému zaobchádzaniu so židmi". Neskôr ho zatklo gestapo a odviezlo do koncentračného tábora. Keď Pierre kardinál Gerlier, arcibiskup z Lyonu, vyzýval katolíkov, aby schovávali židov, viac než 120 kňazov z jeho diecézy bolo zatknutých a odvezených do koncentračných táborov. Predstavený rádu jezuitov Chaillet v rôznych rádových domoch skrýval vyše 200 detí. Podľa svedkov do konca vojny zachránil viac než 1.800 židov.
Po tom, čo 8. septembra pápež osobne protestoval proti zatýkaniu a deportáciám, prenasledovanie židov na chvíľu ustalo. Obnovilo sa 11. novembra 1942, keď wehrmacht obsadil dovtedy "slobodnú" zónu Francúzska. Odteraz francúzski katolíci kládli odpor tajne.
Kapucínsky mních Pierre-Marie Benoît, ktorý sa vyznačoval mimoriadnym organizačným talentom, premenil svoje opátstvo v Marseilles na agentúru poskytujúcu pomoc. V pivnici bola tlačiareň, na ktorej vyrobil stovky falošných pasov a krstných listov, na prvom poschodí miestnosti, odkiaľ koordinoval činnosť prevádzačov, ktorí dvakrát týždenne pašovali ľudí do Španielska a do Švajčiarska. Keď Nemci obsadili Marseilles, vo svojej činnosti pokračoval z Nice s pomocou talianskeho milionára, bankára a filantropa Angela Donatiho. Keď sa o tom dozvedel Mussollini, podal oficiálnu sťažnosť u pápeža, ktorý si pátra predvolal do Vatikánu. Keď Benoît povedal Piovi XII. o svojich plánoch dopraviť 50.000 židov z južného Francúzska do severnej Afriky (francúzskych kolónií), mal pápeža na svojej strane. Pius mu prisľúbil všestrannú pomoc a dal mu k dispozícii okolo štyroch miliónov dolárov. Plány však čoskoro prerušila nemecká okupácia Nice a pád Badogliovej vlády v Taliansku. Benoît preto využil dobré komunikačné linky, ktoré existovali medzi Vatikánom a Španielskom, aby získal imigračné papiere pre 2.600 židov. (Vláda generála Franca súhlasila s imigráciou všetkých židov, ktorí mali nejaké, aj keď iba vzdialené korene v Španielsku. Nikto nevie, koľko z tých 2.600 ich skutočne malo). Keď ho vypátralo gestapo, podarilo sa mu ujsť do Ríma.
Tam ho židovská organizácia pomoci DELASEM urobila svojim novým prezidentom. 5. novembra 1943 Benoît požiadal mons. Montiniho, pápežovu pravú ruku, o pomoc pre 499 židov, ktorí z Francúzska ušli do teraz Nemcami okupovaného Ríma. Dostal pre nich oblečenie, jedlo aj peniaze.
O desať rokov ho pamätník Jed Vašem poctil titulom "Spravodlivý medzi národmi."
Nie výnimočným bolo, že celé francúzske dediny konali kolektívne a ukrývali židovské deti pred deportáciou. Po záťahu v Paríži 16. júla 1942 bolo poskytnuté útočisko viac než 40 deťom v dedine Chavagnes-en-Paillers. Aj keď si zachovali východoeurópske židovské mená, vydávali ich za deti katolíckych vojnových zajatcov, naučili ich základné katolícke modlitby pre prípad, že by narazili na Nemcov. Po vojne boli odvezené späť do Paríža k rodinám, teda k tomu, čo z nich ostalo.
Azda najpozoruhodnejší podobný príbeh sa odohral v a okolo Le Chambon-sur-Lignon, na juhu stredného Francúzska, čo je skupinka dedín, väčšinou protestantských potomkov hugenotov. Oddaní rímsko-katolíci, aj tí kresťania, ktorých viera bola minimálna sa s nimi spojili pri záchrannej akcii. Tri tisícky obyvateľov Le Chambon a okolitých dedín boli dvomi protestantskými pastormi požiadané, aby riskovali vlastné životy poskytnutím útočiska židovským spoluobčanom. V dedinkách, ktoré dokopy nemali ani päť tisíc obyvateľov, našlo až do konca vojny úkryt 3.500 ľudí.
Inej skupine francúzov zo Chamonix sa podarilo cez hranice do Švajčiarska prepašovať niekoľko tisíc židovských detí. Po celom Francúzsku sa množstvo židov, detí aj dospelých ukrývalo v konventoch, katolíckych internátnych školách a rekreačných zariadeniach. Asi najznámejším sa stal prípad karmelitánskeho kňaza z mesta Avon Luciena-Louisa Bunela, ktorého všetci poznali pod menom "Père Jacques." V internátnej škole, ktorú viedol schoval niekoľko židovských chlapcov. Povedal o nich iba študentom vyšších ročníkov, ktorých dlhšie poznal. V januári 1944 bol zatknutý jeden z jeho bývalých študentov, ktorý sa dal k hnutiu odporu a pri mučení prezradil gestapu aj to, že brat Jacques mu pomohol hnutie odporu nakontaktovať. Mních bol zatknutý a odvezený do Mauthausenu. Dožil sa konca vojny, ale na následky podvýživy a celkového vyčerpania organizmu čoskoro zomrel. O jeho živote a o tom, čo sa v jeho škole dialo neskôr natočil film jeden z jeho bývalých žiakov.
Vďaka všetkým týmto odvážnym francúzskym kresťanom tri štvrtiny francúzskych židov, teda viac než 200.000 prežili okupáciu.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Martin Gilbert - The Righteous.
Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.
Michael Hesemann - The Pope and the Holocaust.
Pinchas E. Lapide - The Last Three Popes and the Jews.
