Osemnásteho apríla 1941 nuncius v Berlíne, arcibiskup Orsenigo v mene pápeža informoval "Spoločnosť sv. Rafaela", že Svätá Stolica úspešne rokovala s Panamou, ktorá súhlasila vydať tranzitné víza pre dotknuté osoby na ich ďalšiu cestu do USA, pokiaľ bude za každého migranta zložený bezpečnostný depozit. O mesiac neskôr Organizácia na pomoc židovským emigrantom (DELASEM) kontaktovala pápeža. Táto organizácia dovtedy úspešne pomohla 2.000 Židom z Nemecka a Rakúska vycestovať do zámoria cez Portugalsko. Dovtedy stačilo preukázať sa platným lístkom na loď, aby človek na hranici dostal tranzitné vízum. Koncom roka 1940 však portugalská vláda vydala nariadenie, podľa ktorého mohli byť tranzitné víza získané iba v Lisabone. V dôsledku toho mnohí z utečencov, ktorí už mali víza do Brazílie a rezervované miesto na lodi, ostali trčať na hranici, zmeškali odchod, museli znovu požiadať o víza a zakúpiť nové, drahšie lodné lístky. 27. júna 1941 sa na to sťažoval aj páter Anton Weber z rímskej kancelárie "Spoločnosti sv. Rafaela". Až po intervencii zo strany Svätej Stolice portugalské úrady toto sporné opatrenie zrušili.
Okrem "Spoločnosti sv. Rafaela", ktorá bola podporovaná nemeckou asociáciou Caritas, sa pomocou prenasledovaným neárijcom a Židom v Berlíne venovala ďalšia organizácia. Bola vedená Pacelliho osobným priateľom z čias v Mníchove, biskupom Konradom von Preysing. Už v auguste 1938, teda ešte pred Pacelliho obežníkom biskupom sveta, sa v Berlíne konala konferencia ordinariátu arcibiskupstva so zámerom založiť nezávislú "organizáciu na pomoc neárijským katolíkom alebo rodinám neárijcov, ktorí boli považovaní za katolíkov." Financie, ktoré za týmto účelom biskup uvoľnil, pochádzali v drvivej väčšine z jeho nezanedbateľného osobného majetku (pochádzal zo starej línie bavorských šľachticov).
Organizácia spočiatku spolupracovala s "Ríšskou agentúrou Židov v Nemecku," táto však bola po tzv. Krištáľovej noci zrušená a v júli 1939 nahradená "Ríšskou asociáciou Židov v Nemecku." Bola zodpovedná za emigráciu tých, ktorých nacisti definovali ako "Volljuden"(osoby, ktoré mali aspoň troch židovských prarodičov). Von Preysingova organizácia sa preto zamerala na pomoc tým, ktorí neboli krytí Ríšskou asociáciou. V roku 1939 bol jej ročný rozpočet vo výške 260.000 ríšskych mariek, čo je asi dnešných 1.023.000 dolárov.
Inšpirovaný von Preysingovým príkladom aj viedenský arcibiskup kardinál Innitzer založil "Arcibiskupské centrum pomoci pre neárijských katolíkov" s kanceláriami v biskupskom sídle. Centrum tiež spolupracovalo so "Spoločnosťou sv. Rafaela". Nakoniec sa im podarilo získať potrebné financie a dokumenty na emigráciu 106 osôb. Okrem toho mesačne podporovali finančne a inou hmotnou pomocou vyše 300 odkázaných ľudí. Spolupráca skončila až keď 25. júna 1941 gestapo zatvorilo Spoločnosť sv. Rafaela a niekoľkých kňazov z jej vedenia odviezlo do do koncentračného tábora v Dachau.
Podľa pátra z rádu Palotínov Giancarla Centioniho "Spoločnosť sv. Rafaela" pomáhala nielen neárijským katolíkom, ale aj Židom, utekajúcim z Nemecka. Všetko muselo prebiehať v najprísnejšom utajení. Vytvorila sa sieť, ktorá pomáhala prevádzať Židov z Nemecka do Talianska, potom cez horské prechody do Švajčiarska alebo vlakom či loďou do Portugalska a ďalej do zámoria. Väčšina peňazí a falošných cestovných dokumentov, vrátane pasov pochádzala priamo zo sekretariátu Pia XII.
V Nemecku stovky, možno tisíce obyčajných Nemcov riskovali život pomocou židovským spoluobčanom prežiť vojnu. Viac než 300 z nich bolo ocenených organizáciou "Jad Vašem" v Jeruzaleme.
Grófka Maria von Maltzan spolupracovala so švédskou protestantskou cirkvou v Berlíne, ktorá systematicky pašovala Židov z Nemecka. Vyrábala falošné víza, potravinové lístky a šoférovala nákladné autá so zeleninou, pod debničkami ktorej sa skrývali židovskí utečenci.
V Berlíne pastor protestantskej cirkvi Heinrich Grüber už v roku 1935 zorganizoval únikovú organizáciu, ktorá pomáhala Židom ujsť do Holandska.
Mnohí kňazi, protestantskí aj katolícki, v malých mestách i na vidieku celé roky schovávali prenasledovaných ľudí, hlavne Židov. Podľa odhadov asi 170.000 Židov z Berlína pred vojnou buď zavčasu emigrovalo, alebo boli odvezení do táborov a tam povraždení. V samotnom meste sa konca vojny dožilo okolo 2.000 Židov, výlučne s pomocou nie židovských občanov.
Od konca februára 1943 berlínske gestapo pozatýkalo takmer 4.700 židovských mužov, ktorí boli zosobášení s nežidovkami. Mali byť odvezení na smrť. Pred budovou na Rosenstraße, kde boli zhromaždení, sa však zišlo vyše 2.000 nežidovských manželiek s protestom a požiadavkou, aby ich manželia boli prepustení. Protest začal v nedeľu ráno a do večera sa k nim pridalo ďalších 2.000 manželiek. V pondelok napoludnie sa Josef Göbbels vzdal a zadržaných mužov vyhlásil za privilegované osoby, ktoré je treba začleniť do národa. Všetci vojnu prežili.
Desiatky tisíc Nemcov žili a pracovali v okupovaných územiach za hranicami Tretej ríše ako vojaci, policajti, správcovia majetku, podnikatelia. Boli tam aj miestni, po nemecky hovoriaci príslušníci nemeckých menšín po celej východnej Európe. Medzi nimi mnohí, ktorí neprechovávali žiadne sympatie voči nacistickému režimu. Niektorí boli bývalí komunisti či socialisti, iní iba obyčajné slušné ľudské bytosti, ktorých odpudzovalo vraždenie Židov aj bežných obyvateľov krajín, kde žili. Mnohí z nich pomáhali ako sa len dalo, s vedomím rizika, ktoré im viselo nad hlavami. Zopár príbehov o nich mi porozprávala moja mama, ktorá sa narodila v roku 1940 pod Duklou. Zaiste aj rodičia či starí rodičia mnohých, ktorí tento blog čítajú, majú skúsenosti z tej doby. Opýtajte sa ich.
A potom je tu ešte Oskar Schindler. Jeho príbeh by však bol nosením dreva do lesa. Pozrite si film. Faktom je, že medzi rokmi 1943 a 1945 vo svojich továrňach zachránil viac než 1.500 Židov. Podobných podnikateľov však bolo viac.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Michael Hesemann - The Pope and the Holocaust.
Martin Gilbert - The Righteous.
