Radikálna mládež sa odhodlala zobrať kormidlo do svojich rúk - pouličné demonštrácie, pretláčnie antisemitizmu, hľadanie zahraničných podporovateľov. Tiso nereagoval. Európska nestabilita, hlavne občianska vojna v Španielsku, ho desila a podnecovala obrátiť sa proti ľavici. Mládeži neposkytol žiadnu novú víziu. Slová a ďalšie slová mladých radikálov nezaujímali. Jeho hlavným posolstvom bola obnovená kritika československej demokracie. Podľa neho systém mal zrovnoprávniť práva aj povinnosti a súčasne smerovať všetkých občanov smerom k spoločnému cieľu. Československá demokracia, podľa neho, urobila chybu snahou o ich zrovnanie:
"Všeobecná rovnosť je nezmysel. Všetci sa rodíme s odlišnosťami. Náš systém demokracie nám bráni v kultivovaní individuality. Miesto toho iba vytvára podmienky pre davovosť. Dav nevie ako budovať; dokáže iba ničiť... ak má naša demokracia naplniť svoju historickú úlohu, musí ... zaviesť kult individuality. Ak chce byť skutočnou demokraciou, musí mať kvalitu. Taktiež v demokracii, iba tí, ktorí vedia ako pracovať majú právo kritizovať. Ďalším fatálnym omylom je názor, že väčšina má vždy pravdu. Etická pravda ostáva pravdou aj keď je prekričaná davom... Pravda má iné korene než relatívna väčšina alebo volebné výsledky."
Po voľbách v roku 1935 narastali rozpory medzi slovenskými komunistami a ľudovcami. Najprv komunistická tlač zaútočila na Tisa, potom Karol Sidor začal v novinách Slovák kampaň proti "židoboľševikom". Skoro nato niekoľko stovák bratislavských študentov, väčšinou ľudákov, násilne prerušilo premietanie filmu "Golem" tvrdiac, že je to židovský pornografický film urážajúci kresťanov. O niekoľko dní sa mladí agrárnici spojili s ľudáckymi rovesníkmi pri demonštráciách, počas ktorých napádali židovské majetky, profesorov, študentov a náhodných okoloidúcich.
Ľavicová tlač ich označila ako fašistov alebo "klérofašistov".
V lete 1936 nebolo jasné kto určuje stratégiu ľudákov - či sú to mladí radikáli alebo Tiso a umiernení členovia vedenia. Tiso sa snažil, vehementne, ale neúspešne, naviesť mladých na menej radikálnu cestu. Vo svojich prejavoch teraz prezentoval základy slovenského nacionalizmu - unikátnosť národa aj jazyka - ako dogmu. V porovnaní s jeho predchádzajúcimi vystúpeniami tu bolo menej katolíckeho obsahu. Používal náboženskú formu, aby prezentoval ideológiu národného pokroku.
Rozpory medzi Tisom a ľudáckymi radikálmi sa vyostrili na zjazde strany v Piešťanoch. Mladí až nezvyčajne rebelovali. Sidor pozval reportéra z nacistického denníka "Völkischer Beobachter". Mach a Ferdinand Ďurčanský vypracovali "prehlásenie", ktoré potom prinútili starnúceho Hlinku prečítať na verejnosti. Volalo po autonómii prostredníctvom federalizácie, odsudzovalo "židoboľševickú anarchiu" a zaväzovalo ľudákov na účasť v "antikomunistickom fronte po boku národov, ktoré sú vedené kresťanskými princípmi." Martin Sokol, generálny tajomník strany, podporovaný predsedníctvom a s Tisovým tichým súhlasom odmietol publikovať toto prehlásenie v oficiálnych dokumentoch zjazdu.
Pravdepodobne preto, že na tomto zjazde nedokázal prísť so žiadnymi novými myšlienkami, ktorými by pritiahol mladých na svoju stranu, Tiso urobil voči radikálom niekoľko ústupkov. 1. naznačil, že je proti vstupu do vlády. 2. naznačil tiež, že by nedbal na legálnosť, ak by to bolo v záujme národa. 3. zhrnul svoje volanie po jednote v hesle "jeden národ, jedna strana, jeden vodca." Naznačil takto ochotu zviesť sa na "nacionalisticko-fašistickej vlne."
Iba málo ľudí bolo spokojných s priebehom a výsledkami zjazdu. Na Tisa sa sťažovali tak radikáli, ako aj umiernení. Piešťanské udalosti značne naštrbili dôveru, ktorú si Tiso vybudoval u Čechov. Československú ľavicu zjazd utvrdil v presvedčení, že Hlinkova strana je fašistická.
Súboj o nástupníctvo v HSĽS medzi Tisom a Sidorom vyvrcholil v auguste 1938 po smrti Andreja Hlinku, ktorý dlhé roky favorizoval Sidora. Tiso však mal v strane väčší vplyv. To, že sa Sidor nestane hneď tak rýchlo Hlinkovým nástupcom bolo zrejmé už na jeho pohrebe, kde dominoval Tiso. Sidorovi sa na zasadnutí vedenia čoskoro po pohrebe podarilo dosiahnuť jednoročné moratórium na vymenovanie nového predsedu strany. Dúfal, že zatiaľ sa mu podarí zlepšiť svoje šance na túto pozíciu. Tiso bol menovaný na pozíciu výkonného predsedu. Aj keď dočasné, predsa to bolo preňho víťazstvo.
Spolu s jeho rivalmi v strane Tiso tiež prispel k jednému z najkontroverznejších aspektov ľudáckej radikalizácie: implementácii fašistických symbolov a štruktúr. Na jubilejnej manifestácii strana predstavila nové zástavy imitujúce nacistickú ikonografiu. O niekoľko týždňov sa objavili paramilitárne oddiely Hlinkovej gardy, ktoré boli svojim spôsobom plodom snaženia Alexandra Macha. Toto presadzovanie nacionalistického na úkor náboženského sa dialo aj napriek dlhodobej opozícii zo strany Katolíckej cirkvi.
Niekoľko dní pred Mníchovskou dohodou Tiso tlačil na autonómiu, nehľadiac pri tom na vojenskú obranu republiky, ktorá sa chystala na mobilizáciu. Po jej podpise si uvedomil že teraz môže tlačiť na maximálne požiadavky. O niekoľko dní sa zástupcovia takmer všetkých politických strán na Slovensku stretli v Žiline. Ľudáci seriózne rokovali iba s agrárnikmi zastúpenými Ursínym, ktorý mal z vedenia strany pokyn dohodnúť sa s nimi aj za cenu veľkých nevýhod. Ešte predtým, než sa žilinské stretnutie skončilo prišla správa, že prezident Beneš rezignoval. Generál Syrový, ktorý bol vtedy predsedom vlády, v panike telefonoval Tisovi do Žiliny a pristúpil na ľudácke požiadavky. Tiso okamžite žiadal splnenie posledných požiadavok na autonómiu. Tie boli mierne upravené Ursínyho agrárnikmi a 6. októbra podpísané. Známe sú ako Žilinská dohoda.
Splnomocňovala Tisa na zostavenie slovenskej vlády.
Hneď na to Tiso vlakom odcestoval do Prahy, kde bol jeho vládny kabinet potvrdený aj keď vôbec nebolo jasné, čo presne autonómia znamená.
Jozef Tiso dal prednosť pozemskej moci pred tou, ktorá prichádza zhora.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: James Mace Ward - Priest, Politician, Collaborator.
