Bol ním farizejský mudrc Jochanan ben Zakkaj. Jeho stúpenci ho v snahe zachrániť významné dedičstvo hebrejského zákona a učenia preniesli takmer päťdesiat kilometrov západne do pobrežného mesta Jamnia, kde stále fungoval malý rabínsky seminár a skromná knižnica. Učený rabín tam pomohol ustanoviť niečo ako exilovú vládu porazeného židovského národa, niečo ako bola londýnska exilová vláda ČSR po mníchovskej zrade.
Jochanan zvolal nový Sanhedrin, tradičný vládny orgán palestínskych židov, ktorý ho menoval za patriarchu. Gamaliel II. (nie ten z Nového zákona) nastúpil po Jochananovi okolo roku 90, približne v dobe, keď evanjelista Ján písal knihu Zjavenia na ostrove Patmos.
Gamaliel bol ešte stále nažive, keď Aquila dorazil do Jamnie - zomrel cca v roku 118 a na jeho miesto nastúpil Akiba ben Jozef. Na Aquilu učinila veľký dojem nielen hlboká smútočná atmosféra okolo smrti patriarchu, ale aj zbožní pisári, ktorí ticho a v pokoji pracovali na zachovaní písomného dedičstva Izraela opisovaním zachránených zvitkov, aby pre budúcnosť zachránili Tanach. Podobne ako ich, aj iné spisy, prepisovali mnísi v stredovekých kláštoroch.
Akiba pravdepodobne spozoroval Aquilovu neistú kresťanskú vieru hneď na začiatku. Rozoznal veľkú hodnotu získania na svoju stranu človeka výborne ovládajúceho gréčtinu aj hebrejčinu, s kontaktmi na cisára Hadriána. Aquila prišiel do Jamnie hľadajúc hebrejské dôkazy biblickej pravdy v originálnom jazyku a nie v nejakom pochybnom preklade do inej reči.
Ak je pravdou to, čo neskôr napísal sv. Hieronym, niekedy po roku 130 sa Aquila zo Sinope, dovtedy nasledovník Krista, stal nasledovníkom rabína Akibu.
Ak Aquila očakával okamžité odpovede na svoje pochybnosti ohľadne zvitkov Starého zákona, asi bol sklamaný. Ani samotní rabíni z Jamnie nevedeli objasniť mnohé úpravy tak, ako ani dnes mnohí vedci nevedia vysvetliť varianty a zdanlivé či zrejmé protirečenia v Biblii.
V určitom zmysle za väčšinu nejasností vo vtedajšom judaizme, za jeho rôzne herézy, mohla geografia a rozptýlenie veriacich židov po celej Európe. Mojžišov zákon prikazoval určité obrady a rituály, ktoré bolo možné plnohodnotne vykonávať iba v Jeruzaleme, iba v tamojšom chráme. V dôsledku toho tí, ktorých priťahovala viera Hebrejov a ktorí bývali mimo Palestíny, mali na výber: buď zabudnúť na svoju vieru v Jahveho, alebo vypracovať nejaký jej variant, prispôsobený ich vlastným podmienkam. V praxi to znamenalo potrebu vypracovať metódu dovoľujúcu interpretovať biblické zákony, ktoré sa takmer výlučne týkali rituálov, ako morálne alebo duchovné učenie.
Autority v Jeruzaleme mali podobnú voľbu: buď odmietnuť stále rastúce množstvo tých, ktorí sa hlásili k hnutiu židov žijúcich mimo ich domovského územia Palestíny a začať vydávať dekréty o ich exkomunikácii, alebo zahryznúť do tohto kyslého jablka. Stále viac a viac synagóg v gréckom prostredí bolo obklopených množstvom kvázi židovských „bohabojných”, ktorí dodržiavali tie časti Zákona, ktoré im vyhovovali. Postupne títo „bohabojní” objavili v Ježišovi učiteľa podľa svojej vlastnej chuti a prijali ho. Takto v oblastiach, kde fungoval takzvaný pogréčtený judaizmus, mnohí jeho stúpenci, židia aj prozelyti, prešli na kresťanstvo.
Okamžite to vyvolalo reakciu rabínov. Najprv začali trvať na okamžitej obriezke všetkých potenciálnych konvertitov a na úplnom dodržiavaní Mojžišových zákonov. Prozelyti boli považovaní za tých, ktorí veľmi ľahko môžu prestúpiť na kresťanstvo.
Už Gamaliel II. sa zameral na hlavný problém: kedy je už nevyhnutné vystaviť stopku. Silno pociťoval nedostatok nejakej autority medzi židmi, ktorá by bola kompetentná na odmietnutie kresťanstva raz a navždy. Všeobecne uznávaná hlava judaizmu by podľa neho mala mať právomoc po prvýkrát ustanoviť oficiálny kánon židovských svätých kníh, ako aj index zakázaných alebo podozrivých diel.
Akiba, nový patriarcha Jamnie, sa na túto úlohu podujal.
Ako prvý krok do pojednania o rituálnej čistote rúk Tosefta Jadajim Akiba pridal nasledovné pravidlo: „Evanjeliá a heretické knihy nepoškvrňujú ruky.” Táto fráza odkazuje na „nie posvätné” texty. Posvätné texty vyžadujú rituálne umývanie rúk po tom, čo sa ich niekto dotkol. Neposvätné texty to nevyžadujú. Tým teda Akiba stanovil, že uvedené texty (teda kresťanské texty Nového zákona) nie sú posvätné.
V ďalšom kroku Akiba rozhodol, že „kniha Ben Sira” (dnes známa ako Sirachovcova kniha alebo Kazateľ, niekde ešte ako Ekleziastikus) a všetky knihy neskoršieho dáta nie sú naďalej kánonické. Keďže je Sirachovec najstaršou z takzvaných deuterokánonických kníh (napísaná okolo roku 180 pred n. l.), bol to útok na inšpiráciu všetkých ostatných kníh, ako aj útok na prvý grécky preklad Septuaginty.
Tu prichádza na scénu náš známy Aquila. Idea gréckej Biblie nebola až tak úplne tým, proti čomu rabíni protestovali. Ak mala byť diaspóra získaná pre farizejskú ortodoxiu, bolo nutné, aby bol Tanach preložený do gréčtiny, avšak pod ortodoxnou kontrolou patriarchu z Jamnie. Potrebovali rodeného Gréka, ktorý by sympatizoval s ich projektom. Aquila bol v každom prípade polichotený návrhom, pripravený, ochotný a schopný hneď sa dať do práce.
Aquila sa v každom prípade pripojil k tým, ktorí v Jamnii pracovali dlho do noci, a po čase sa im začal aj podobať - zvrásnené čelo, tmavé kruhy pod prižmúrenými očami citlivými na svetlo.
Pripojil sa k pisárom v Jamnii a stal sa členom ich komunity. V skutočnosti konvertoval na judaizmus.
PokračovanieZápas o Písmo. Piata časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Rod Bennett - Scripture Wars.
