Jednou zo skupín judaizérov bolo voľné združenie disidentských cirkví, ktoré sa nazývali Ebioniti. Toto hnutie nadšene prijímalo Ježiša ako mesiáša a prejavovalo mu veľkú úctu. Niektorí dokonca prijali aj jeho nepoškvrnené počatie. Odmietali však Jeho božstvo spolu s myšlienkou, že Jeho smrť a zmŕtvychvstanie akokoľvek zmenili povinnosti ľudí v rámci Mojžišovho zákona. Aby podporili svoje stanovisko, presadzovali „alternatívne” časti Písma, napríklad „Evanjelium podľa Židov”, ktoré Epifanius pokladal iba za zlý preklad Matúšovho evanjelia, nekompletný a falzifikovaný. Iné knihy, napríklad „Jakubov apokryfon” a „Jakubovo vystúpenie” zobrazovali Ježišovho príbuzného ako toho, kto dostal plnšie, tajné pokyny od Ježiša, ktoré ostatní apoštoli neobdržali. Obe tieto diela obviňujú apoštola Pavla, že zlyhal v obrátení celého židovského národa na ebionitské kresťanstvo.
Marcion vykazuje všetky znaky toho, že tento materiál čítal a zavrhol. Tak ako pre Justína, aj preňho boli Ježišove zázraky nevyvrátiteľným dôkazom Jeho božstva. Čoskoro sa však vo svojom meste - Sinope dostal do problémov. Jeho judaizátorské reči boli tak všeobecne pokladané za predohru ku kresťanskej apostáze, že tak jeho otec, ako aj starší tamojšej cirkvi očakávali, že sa to udeje aj s týmto mladým biskupom.
Vráťme sa však k Písmu.
Prečo by sa mali dnešní experti špeciálne zaoberať zvitkami z druhého storočia? Odpoveďou je skutočnosť, že najstaršia zachovaná kópia celého Tanachu v hebrejskom origináli sa datuje do roku 1008. V podstate je to najstaršia zachovaná kópia Starého zákona a je uchovávaná v Ruskej národnej knižnici a známa pod názvom Leningradský kódex.
Pre porovnanie, najstaršia zachovaná kópia prakticky celej Septuaginty je Codex Vaticanus, datovaný približne do roku 325.
Jeden z hlavných účinkujúcich nášho príbehu, už spomínaný Aquila, bol celkom udivený zo skutočnosti, že neexistovala jedna definitívna verzia toho, čo dnes nazývame Sväté písmo, ako u židov, tak ani u kresťanov. Jeruzalemskí židia držali v synagógach niekoľko verzií Biblie. Okrem niekoľkých fragmentov podobných Septuaginte a textu, ktorý sa stal základom Leningradského kódexu (tiež aj mnohých moderných prekladov Biblie) a zvitkov od Mŕtveho mora to boli ešte minimálne dve verzie obiehajúce Izrael v prvých dvoch storočiach: zvitky úzko spojené so starovekou sýrskou verziou Pešita a iné, odrážajúce textové formy nájdené v samaritánskom Pentateuchu.
Čo zapríčinilo všetky tie úpravy? Ktorá Biblia je „originál”? Ako, inak ako podľa osobných preferencií, si mal niekto vybrať?
Keby bol Aquila trpezlivejší a keby viac dôveroval svojim otcom vo viere, postupne by dostal odpovede na otázky, ktoré ho pálili, od Cirkvi. Svoj názor k nim mohol vyjadriť jeruzalemskému biskupovi, nástupcovi apoštola Jakuba, ktorým podľa Eusébia bol žid menom Jozef. S tým, ako Aquila ovládal vtedajšie jazyky, mohol napísať cirkvi v Ríme, kde bol ako siedmy v poradí po sv. Petrovi za biskupa vymenovaný sv. Telesforus. Svoje otázky mohol adresovať sv. Polykarpovi, vtedajšiemu biskupovi Smyrny, ktorý bol v mladosti učeníkom starého apoštola Jána.
Miesto toho sa zdá, že Aquilu pohltili neprehľadné vrstvy konšpiračných teórií a „Veľkej apostázy”.
Pokiaľ vieme, nikdy sa na nikoho z vyššie uvedených veľkých svätcov neobrátil. Miesto toho hľadal odpovede u židovských rabínov.
Tí ho poslali do mesta Jamnia.
Tam sa nabudúce vyberieme aj my.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Rod Bennett - Scripture Wars.
