Za toho svätého som nemohol nájsť obyčajný euroobal o ktorom som vedel, že aspoň jeden niekde mám. Presnoril som všetky šuplíky, vyhádzal veci zo starej brašne, do ktorej si odkladám možno dôležité papiere, keď som našiel jeden spomienkový, viac než štvrťstoročie starý.
Vstupenku no koncert Pink Floyd na pražskom Strahove v roku 1994.
Aj keď som mal rád dobrú muziku, nikdy som nebol nejak extra na koncerty. Boli ďaleko a boli drahé. V bývalej práci som však mal kolegu, ktorý bol pomerne známym DJom a ten ma zásoboval LPčkami, ktoré boli inak ťažko zohnateľné. Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov sa ma opýtal, či nechcem ísť do Košíc na koncert Deep Purple. Predpokladal som, že si robí srandu, no ukázalo sa, že páni Muzikanti si z Maďarska odskočili, bez akéhokoľvek plánovania, či masívnej propagácie, na jeden koncert vo Všešportovom areáli v Košiciach. Nepamätám si z neho takmer nič okrem momentu, keď Ion Lord zožal obrovský aplauz po tom, čo uprostred nejakého sóla plynulo prešiel na motív zo Smetanovej Vltavy.
Vstupenky na koncert Pink Floyd sme si, samozrejme rezervovali dlho dopredu. Môj kolega najprv videl show na letisku vo Viedni, odkiaľ priniesol množstvo fotiek. Keďže obrovské pódium bolo na rovine, nebolo na nich vidno takmer nič.
Do Prahy sme sa potom vydali služobným autom ďalšieho kolegu z branže, ktorý už vtedy podnikal. Ubytovali sme sa u nášho známeho pražáka, ktorý vtedy, okrem toho, že pracoval tiež v našom biznise, kšeftoval s videokazetami. Mal ich doma celú stenu, značná časť bolo porno, ako inak.
Okolo obeda sme sa vydali k štadiónu, po zaparkovaní sme niekoľko kilometrov šli peši. Čím viac sme sa blížili, tým hustejšie boli davy. Pred jednou z brán do strahovského kolosu postávalo pár desiatok zúfalcov, ktorí núkali značné sumy za možnosť dostať sa ku vstupenke. Nejaká Nemka tam núkala zrkadlovku Nikon. Predrali sme sa na plochu, kde som si hneď za strašné peniaze kúpil oficiálne tričko (nosím ho doteraz).
Čakali sme véééľmi dlho, pričom väčšinu času nám znepríjemňovalo neustále mrholenie. Jediné čo sa dialo pred samotným koncertom bola vzducholoď s logom televízie Nova, ktorá krúžila nad štadiónom.
V pamäti mi z koncertu ostalo len niekoľko detailov. To, ako sa cez prestávku pretrhli vstupné bariéry a na plochu sa dovalilo niekoľko tisíc ľudí zvonku. Neskutočné zvukové a svetelné efekty, svetlá asi všetkýcćh farieb od bielej po čiernu, závrečné bombastické minúty a potom boj o to, aby ma neušliapali pri východe zo štadióna. Doteraz nechápem ako je možné, že sme sa všetci štyria v tom obrovskom mravenisku našli v priebehu necelej hodiny.
Nedlho po koncerte bolo oznámené vydanie cd albumu z koncertnej šnúry, pod názom Pulse. Nedal sa kúpiť, iba vopred objednať za vtedy obrovské peniaze okolo 900 slovenských korún. Doteraz ho mám doma, aj keď dióda, ktorá na ňom pulzovala, zhasla už veľmi dávno. Môj obdiv a láska k hudbe Pink Floyd je stále tu.
