Po víťazstve v bitke pri Guadalcanal sa americká armáda, za cenu obrovských strát na oboch stranách, postupne predierala stále bližšie k Japonsku.
V júni 1944 sa Američania vylodili na ostrove Saipan. Japonci boli pripravení bojovať život a na smrť, preto po skončení bojov z 30.000 obrancov ostrova ostalo nažive len asi 1.000. S približujúcim sa koncom bitky sa veľké množstvo civilistov, zmanipulovaných vládnou propagandou, rozhodlo radšej spáchať samovraždu, než by sa dali zajať postupujúcou americkou armádou. Japonská vláda to využila vo svoj prospech a nazvala ich hrdinami, pričom povzbudzovala všetkých obyvateľov, aby ich nasledovali, až príde čas. Politika uprednostňovania smrti pred zajatím bola už predtým oficiálnou národnou politikou, ktorou sa mali riadiť všetci príslušníci ozbrojených zložiek. Odteraz to platilo aj pre civilistov.
V októbri 1944 v bitke na ostrove Leyte zahynulo 65.000 japonských vojakov a 15.000 Američanov bolo zabitých, alebo ranených.
V januári až marci 1945 v bojoch o Filipíny, americká armáda stratila okolo 38.000 mŕtvych a ranených vojakov, na japonskej strane ich bolo vyše 400.000.
Počas bitky o ostrov Iwo Jima zahynulo 7.000 Američanov, ranených bolo 24.000. Z 21.000 japonských obrancov ostrova bolo zajatých iba niečo vyše tisíc živých vojakov.
Počas 82 dní brutálnych bojov o Okinawu v apríli až júni 1945 bolo zabitých 12.000 amerických vojakov, ranených vyše 36.000. Na japonskej strane to bolo 70.000 vojakov a neuveriteľných 100.000 až 150.000 civilistov.
V lete 1945 už boli vypracované plány invázie na samotné hlavné japonské ostrovy. Japonci, ktorým už dochádzala výzbroj, munícia, aj pohonné látky, zmobilizovali dva a pol milióna vojakov a okolo tridsať miliónov príslušníkov civilných milícií, starcov, žien a detí, ktorých cvičili aby proti americkým zbraniam bojovali zahrotenými bambusovými oštepmi...
V prípade, ak by sa invázia uskutočnila, prišlo by o život minimálne niekoľko stotisíc Američanov a niekoľko miliónov Japoncov.
Vďaka obeti Hirošimy a Nagasaki sa tak nestalo.
