V rokoch 1911-1943 bola Líbya talianskou kolóniou. Taliansko túto bývalú osmanskú provinciu získalo na základe Zmluvy z Lausanne po vyhratej taliansko-tureckej vojne. Po Druhej svetovej vojne bolo územie bývalej Talianskej severnej Afriky rozdelené na historické regióny Tripolsko, Kyrenaika (pod vládou Britov) a Fazzān (pod vládou Francúzov). Po tom, čo v roku 1949 došlo k rozsiahlym nepokojom, rozhodla OSN o plnom osamostatnení Líbye. Toto rozhodnutie bolo naplnené roku 1951, kedy spojením Fezzánu, Tripolska a Kyrenaiky vznikol nezávislý federatívny štát Líbyjské kráľovstvo pod vládou kráľa Idrisa I.
Muamar Kadáfí stál na čele Slobodných dôstojníkov, skupiny arabských nacionalistov, ktorí v roku 1969 nekrvavým prevratom zvrhli kráľa Idrida I. Zrušil Líbyjskú ústavu z roku 1951, považujúc ju za kolonialistický dokument. Od roku 1969 až do roku 1975 v Líbyi rástla životná úroveň, priemerná dĺžka života, aj gramotnosť. V roku 1975 Kadáfí vydal svoj manifest Zelená kniha a v roku 1977 sa oficiálne vzdal moci. Až do roku 2011 prehlasoval, že je len symbolickou postavou, súhlasne s tým aj líbyjská vláda tvrdila, že Kadáfí nedisponuje žiadnou mocou. Sám seba označoval za štátnika-filozofa.
Pod jeho vedením bola Líbya teoreticky decentralizovanou priamou demokraciou, štátom riadeným na základe filozofie Zelenej knihy, s Kadáfím zastávajúcim ceremoniálnu funkciu. Krajina bola oficiálne vedená systémom Ľudových výborov, ktoré slúžili ako vlády v jednotlivých regiónoch, nepriamo voleným Všeobecným ľudovým zhromaždením ako zákonodarným orgánom a Generálnym ľudovým výborom, na čele s Generálnym tajomníkom, ako výkonnou vetvou moci (vládou). Tieto štruktúry však boli veľmi často manipulované, aby naďalej zaistili Kadáfího dominanciu vo všetkých aspektoch vládnutia.
Samotný Kadáfí bol označený za majstra taktického manévrovania. Zatiaľ čo svojich príbuzných a príslušníkov svojho kmeňa umiestňoval do ústredných vojenských a vládnych pozícií, šikovne obmedzoval podporovateľov, aj konkurentov, čím udržiaval jemnú rovnováhu sily, stability a ekonomického rozvoja. Obával sa aj vojenského prevratu, preto zámerne udržiaval armádu relatívne slabú. Výnimkou boli štyri špeciálne brigády, perfektne vyzbrojené a vytrénované, ktorých príslušníci sa regrútovali z členov Kadáfího vlastného kmeňa a kmeňov, ktoré mu boli bezpodmienečne verné.
Na konci 42-ročnej Kadáfího vlády malo obyvateľstvo Líbye príjem 14.000 $ na hlavu, aj keď odhadom tretina žila pod hranicou biedy. Ženy mali právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu ako muži, rovnaké práva pri rozvode, prístup k vyššiemu vzdelaniu vzrástol z 8% v roku 1966 na 43% v roku 1996. Bezdomovectvo bolo nepatrné, negramotnosť takmer zlikvidovaná, s mierou gramotnosti okolo 88%, priemerny vek dožitia vzrástol z cca 54 v roku 1969 na cca 77 v roku 1996. Väčšina z príjmov krajiny pochádzala z ťažby ropy, ktorá narástla hlavne v sedemdesiatych rokoch. Po roku 1980 bola značná časť z nich použitá na nákupy zbraní a na podporu militantných skupín a hnutí po celom svete. Líbya mala systém na podporu životnej úrovne, ktorý zahŕňal prístup k bezplatnému vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, finančnú pomoc pri zaobstarávaní bývania, umelo vytvorená rieka umožňovala bezplatný prístup k vode na väčšine územia.
Odhadom 13% obyvateľov Líbye bolo nezamestnaných. Viac než 16% rodín nemalo žiadny stabilný príjem, 43,3% iba jeden. Najpriek jednej z najvyšších mier nezamestnanosti v oblasti tu bol trvalý nedostatok pracovnej sily, čo čiastočne kompenzoval viac než jeden milión pracovníkov z iných krajín. Jedny z najhorších ekonomickýcjh podmienok boli na východe krajiny, kedysi obilnici antického sveta, kde Kadáfí tažil ropu. V regióne sa dlhé roky nevybudovala žiadna infraštruktúra a jediný odpadový kanalizačný systém, ktorý mal vyše 40 rokov, bol neudržiavaný, čo spôsobovalo ekologické problémy. Značná časť podnikov bola kontrolovaná Kadáfím, jeho rodinou a členmi vlády, ktorí mali priamy podiel vo všetkom, čo sa dalo kúpiť, predať, alebo vlastniť. Jaho príbuzní si osvojili márnotratný životný štýl vrátane luxusných domov, investícií do Hollywoodskych filmov a súkromných večierkov so svetovými hviezdami pop-music.
Nesúhlas s vládnou politikou, disent a opozícia, boli zakázané zákonom č. 75 z roku 1973, a v roku 1974 Kadáfí prehlásil, že každý, kto sa pokúsi založiť politickú stranu, bude popravený. Súčasne s nástupom systému Džamahírie (ľudového štátu) v roku 1977, ustanovil Revolučné výbory, ktorých úlohou malo byť šírenie politického povedomia. V roku 1979 sa niektoré z Revolučných výborov vyvinuli do samozvaných, často fanatických vymáhačov revolučnej ortodoxnosti. Po roku 1980 nadobudli značnú moc a stali sa jedným zo zdrojov treníc vnútri Líbyjskej spoločnosti. Koncom desaťročia boli nimi podnikané represálie také neúmerné, že ich moc musela byť značne obmedzená. Kadáfího Zelená kniha bola po celé roky hlavným zdrojom politického vzdelávania, podobne ako Maova Červená kniha v Číne. Učitelia, ktorí by ju označili ako nezmysel, mohli byť popravení.
Líbya dlhé roky poskytovala zbrane, finančnú, aj personálnu pomoc teroristickým a národno-oslobodzovacím skupinám v Európe, Afrike, aj inde vo svete. (Napríklad aj pre Dočasnú írsku republikánsku armádu a pre Írsku republikánsku armádu). Kadáfí bol tesným stúpencom ugandského diktátora Idiho Amina, pomáhal stredoafrickému diktátorovi Bokassovi, aj etiópskemu Haile Mariamovi Mengistuovi. Cvičil a podporoval libérijského Charlesa Taylora, obvineného z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti v Sierra Leone. Po bombových útokoch na letiská v Ríme a Viedni v decembri 1985, ktoré si vyžiadali 19 mŕtvych a množstvo ranených, Kadáfí prehlásil, že bude pokračovať v podpore RAF (http://sk.wikipedia.org/wiki/Frakcia_Červenej_armády) Červených brigád (http://sk.wikipedia.org/wiki/Červené_brigády) a IRA (http://sk.wikipedia.org/wiki/Írska_republikánska_armáda), pokým budú európske krajiny podporovať protikadáfiovsky orientovaných Líbyjcov. V roku 1986 oznámila Líbyjská štátna televízia, že Líbya cvičí samovražedné jednotky na útoky proti európskym a americkým záujmom...
Prvé protesty v Líbyi začali 2. februára 2009 v meste Zawiya, kde na hlavnom námestí protestovali zahraniční robotníci a znevýhodňované menšiny proti miestnej vláde. Nasledovali rasové nepokoje, ktoré vládne zložky veľmi rýchlo potlačili. 15. februára protestovalo niekoľko stoviek demonštrantov pred sídlom polície v meste Benghází proti zatknutiu Fathiho Terbila, právnika a obhajcu ľudských práv. Boli už vyzbrojení kameňmi a Molotovovými koktailmi. Protesty boli tiež veľmi rýchlo potlačené políciou s výsledkom desiatok ranených. V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa protesty a zrážky rozširovali do ďalších miest, kde rebeli začali požadovať ukončenie Kadáfího vlády. 18. a 19. februára sa armáda a policajné zložky stiahli z miest Benghází a Bajdá pred presilou rebelov. Začala vlna násilia, zatýkania a mučenia, ofenzív a protiofenzív, ktorá si celkovo vyžiadala asi 25.000 mŕtvych, 5.000 nezvestných a 50.000 ranených na všetkých stranách, vrátane civilov.
19. marca 2011 koalícia mnohých krajín začala vojenskú intervenciu v Líbyi za účelom uplatnenia Rezolúcie č. 1973 Bezpečnostnej rady OSN (http://www.aktuality.sk/clanok/184101/libya-rezolucia-br-osn-na-ochranu-civilistov/). Počiatočná koalícia Belgicka, Dánska, Francúzska, Kanady, Kataru, Nórska Španielska, Talianska, USA a Veľkej Británie sa rozrástla na 17 štátov, v ktorej tie novšie zabezpečovali hlavne bezletovú zónu a námornú blokádu Líbye.
V júni 2011 Kadáfí vyhlásil, že je ochotný vypísať voľby a odstúpiť, ak prehrá. V auguste vzbúrenci začali masívnu ofenzívu proti hlavnému mestu Tripolis, ktoré neskôr aj dobyli. Kadáfímu sa podarilo ujsť, ale 20. októbra 2011 bol zajatý a zabitý pri pokuse o útek z mesta Sirta.
