Nesnažili sa prezentovať teologické pojednanie, ale historicky a medicínsky presný popis. Materiál, z ktorého čerpali, samozrejme neboli pozostatky tela či kosti, ale písomné správy starých kresťanských aj nekresťanských autorov a Turínske plátno.
Najobsiahlejší popis ukrižovania našli v štyroch evanjeliách, ďalšie zdroje poskytli spisy vtedajších kresťanských, židovských a rímskych autorov, hlavne pokiaľ ide o židovský a rímsky právny systém a detaily bičovania a ukrižovania v prvom storočí nášho letopočtu (Seneca, Lívius, Plutarchos). Špeciálne o Ježišovi a Jeho ukrižovaní sa zmieňujú rímski historici Cornelius Tacitus, Plínius Mladší a Suetonius, z nerímskych historikov to boli Thallus a Phlegon, satirik Lucian zo Samosaty. Spomína Ho aj židovský Talmud a židovský historik Flavius Josephus. Cenné informácie o praxi rímskeho ukrižovania im poskytlo Turínske plátno a najnovšie archeologické vykopávky.
Všetko dohromady - rozsiahle a skoré svedectvá stúpencov aj protivníkov kresťanstva, ich všeobecné prijatie Ježiša ako historickej osoby, etika pisateľov Evanjelií, krátkosť časového intervalu medzi popisovanými udalosťami a prvými rukopismi, potvrdenie obsahu Evanjelií historickými, aj arecheologickými nálezmi, to všetko zaisťuje spoľahlivý zdroj informácií, z ktorého je možné interpretovať smrť Ježiša Krista z medicínskeho hľadiska.
Je vysoko pravdepodobné, že Ježiš sa narodil v roku 4 alebo 6 pred našim letopočtom a zomrel v roku 30 n.l. Podľa slávenia Paschy v roku 30, posledná večera by bola vo štvrtok 6. apríla (13. Nisana) a ukrižovanie v piatok 7. apríla (14. Nisana). V noci v Getsemanskej záhrade sa Ježiš, vediac o svojom skorom konci a jeho brutalite, krvavo potil. Aj keď je to veľmi zriedkavý úkaz (hematidrosis), môže nastať pri stave vysokého emotívneho vypätia alebo pri osobách s poruchami krvácania.
Tesne po polnoci bol Ježiš zadržaný chrámovou strážou a predvedený najprv pred Annáša, potom pred Kaifáša, ktorý bol v tom roku najvyšším židovským kňazom. Kaifáš, aj politická veľrada (Sanhedrin) Ho po vypočúvaní uznali za vinného z rúhania sa. Hneď po svitaní Ho ešte vypočúvala náboženská veľrada, zložená z Farizejov a Saducejov a tiež Ho uznala za vinného z rúhania, čo sa trestalo smrťou. Keďže povolenie na popravu museli vydať vládnuci Rimania, Ježiša hneď ráno odviedli do prétoria v pevnosti Antonia, kde sídlil rímsky prokurátor Judey - Pontius Pilatus. Ježiša mu však nepredstavili ako rúhača, ale ako samozvaného kráľa, ktorý chce podrývať rímsku autoritu. Pilát Ho však z ničoho neobvinil a poslal Ho tetrarchovi Judey Herodesovi Antipasovi, ktorý Ho tiež neobvinil a vrátil Ho Pilátovi. Ten stále nedokázal nájsť právne opodstatnenie na Ježišovu obžalobu, no zhromaždení ľudia sa vehementne dožadovali ukrižovania. Pilát im nakoniec vyhovel a vydal Ježiša na bičovanie a ukrižovanie.
Bičovanie predchádzalo každej rímskej poprave a oslobodení od neho boli len rímski senátori, vojaci a ženy. Zvyčajným nástrojom bol krátky bič s viacerými jednotlivými alebo spletenými pásikmi z kože, do ktorých boli zapletené malé kovové guličky, alebo ostré kúsky kostí. Obeť pred bičovaním vyzliekli a jej ruky priviazali k stĺpu. Chrbát, zadok a stehná boli šľahané buď dvomi vojakmi alebo jedným, ktorý pravidelne menil pozíciu. Počas bičovania plnou silou spôsobovali kovové guličky hlboké podliatiny a kúsky kosti sa zarezávali hlboko pod kožu. Postupne sa hlboké rany zarezávali do kostrových svalov a vytrhávali kúsky krvácajúceho mäsa. Bolesť a strata krvi spôsobovali obehový šok. Rozsah straty krvi do značnej miery určoval ako dlho prežije obeť na kríži. Nie je jasné či v Ježišovom prípade bol počet úderov v súlade so židovským zákonom obmedzený na 39. Brutálne bičovanie, spôsobujúce intenzívnu bolesť a značnú stratu krvi, pravdepodobne priviedlo Ježiša do stavu predchádzajúcemu celkovému šoku. Jeho stav bol už pred samotným ukrižovaním pravdepodobne kritický.
Rimania síce ukrižovanie nevynašli, no doviedli ho k dokonalosti ako nástroj mučenia a najvyššieho trestu, ktorý bol navrhnutý tak, aby spôsobil pomalú smrť s maximom bolesti a utrpenia. Archeologické a historické dôkazy naznačujú, že Rimania v Palestíne v dobe Ježiša Krista uprednostňovali takzvaný "Tau" kríž (na obrázku v pravom dolnom rohu ľavý), v praxi to často záležalo od regiónu či nálady popravujúcich vojakov, takže mohol byť použitý aj takzvaný "Latinský" kríž (na obrázku vpravo). Bolo zvykom, že odsúdený si niesol svoj kríž od miesta bičovania na popravisko mimo mestských hradieb. Hmotnosť celého kríža sa pohybovala okolo 136 kg, preto niesol len priečny trám - patibulum, vážiaci 34 až 57 kg. Rovnovážne mu ho uložili na plecia. Natiahnuté ramená mu potom k trámu priviazali. Na čele sprievodu s vojakmi kráčal jeden z nich a niesol tabuľu (titulus), na ktorej bolo uvedené meno odsúdenca a jeho zločin. Neskôr bola pripevnená na vrchol kríža. Rímske stráže obeť neopustili, kým si neboli istí jej smrťou.
Za mestskými múrmi boli permanentne zvislo postavené ťažké drevené hranoly, na ktoré sa umiestňoval priečny trám. V prípade Tau kríža to bolo pomocou čapového spoja, ktorý mohol byť posilnený lanami. Za účelom predĺženia zomierania bol asi v polovici pripevnený kúsok dosky alebo hranola ako provizórne "sedadlo". Iba zriedkavo, pravdepodobne až po dobe, v ktorej žil Ježiš, sa používal ďalší kus dreva na pribitie nôh. Zákon prikazoval, aby bol odsúdenému podaný horký nápoj z vína zmiešaného s myrhou ako mierne analgetikum. Odsúdeného potom zhodili chrbtom na zem s rukami natiahnutými pozdĺž trámu. Ruky mohli k nemu byť priviazané alebo priklincované. Rimania uprednostňovali "klince". Pozostatky ukrižovaného človeka z obdobia Ježišovho života, ktoré boli nájdené v kostnici blízko Jeruzalema naznačujú, že klince boli vlastne kované skoby so skosenými hranami, dlhé 13 až 18 cm s hlavičkou v šírke asi 1 cm. Obyčajne boli vedené zápästím, nie dlaňou.
Keď boli obidve ramená pribité k priečnemu trámu, obeť bola zodvihnutá na vrch zvislého hranola. V ďalšom boli ku krížu pripevnené chodidlá, opäť lanom alebo klincami. Rimania aj tu uprednostňovali pribitie. Zvyčajne ich pribíjali priamo na prednú stranu zvislého hranola. Aby to dosiahli, potrebovali zohnúť nohy v kolenách, čo sa niekedy nezaobišlo bez ich vytočenia do strany. Keď bolo pribíjanie ukončené, nad hlavu obete bola pripevnená tabuľka s jej menom a previnením.
Zomieranie trvalo od troch až štyroch hodín do troch až štyroch dní, v nepriamej úmere s krutosťou bičovania. Ak bičovanie nebolo dostatočne brutálne, tak rímski vojaci zvykli ukrižovanému človeku zlomiť kosti pod kolenami, aby smrť urýchlili a nemuseli obeť strážiť celé dni. Bolo zvykom nechať obeť na kríži napospas hmyzu, vtákom a divej zveri. Podľa rímskeho zákona mohla rodina ukrižovaného telo zobrať a pochovať, avšak po získaní povolenia od rímskeho sudcu.
Telo však nebolo vydané pokým si vojaci neboli istí, že odsúdený je mŕtvy. Podľa zvyku jeden z rímskych strážcov prebodol telo mečom alebo kopijou. Tradične sa to robilo tak, ako boli rímski vojaci vytrénovaní - ranou oštepom do srdca cez pravú stranu hrude. Takáto stopa je aj na Turínskom plátne. Štandardná kopija rímskeho pešiaka, dlhá 1,5 až 1.8 metra, mohla v pohode prebodnúť hrudník obete pribitej na nízkom kríži.
p.s.: z praktických dôvodov som v texte ponechal pôvodne anglické znenie mien.
Pokračovanie: https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/555355/ukrizovanie-jezisa-krista-2.html
Zdroj informácií: William D. Edwards, MD; Wesley J. Gabel, MDiv; Floyd E. Hosmer, MS,AMI - On the Physical Death of Jesus Christ, Journal of American Medical Association, 21. marca 1986 - Vol. 255, No.11, 1455-1463.
