Na vojnu nebola dostatočne pripravená, preto potrebovala obrovské množstvo tovaru, od potravín, cez suroviny ako bola guma, hliník, meď, teda čokoľvek, čo mohla použiť na svoju obranu.
V pracovni na Downing Street 10 sa prechádzal sem a tam Winston Churchill, zahalený v oblaku dymu z neodmysliteľnej cigary, chvíľami upíjal zo svojej brandy a diktoval list pisárke, slečne Elizabeth Laytonovej:
„Premiér prezidentovi. Osobné a dôverné.
Blíži sa okamih, keď nebudeme naďalej schopní platiť za lode a iné dodávky. Ak zájdeme do krajnosti a scvrkneme sa od neprimeranej obete v snahe platiť v hotovosti, verím, že budete súhlasiť, že by to bol nesprávny vzor a obojstranne nevýhodné.
Ak by na vrchole svojho boja bola Británia pripravená o všetky speňažiteľné aktíva, tak po tom, čo by víťazstvo bolo vybojované našou krvou, civilizácia zachránená, a bol by získaný čas pre Spojené štáty, aby sa plne vyzbrojili na možné eventuality, my by sme boli zodraní z kože. Takýto smer by nebol v morálnom, ani ekonomickom záujme našich krajín.
Iste chápete, že sila a vplyv USA stratia na význame, ak budete príliš dlho váhať. Možno nebude príliš dlho trvať a ocitneme sa v zotročenej Európe podmanenej nacistami. A toto bremeno možno bude ťažšie, než sme schopní uniesť. Preto je naša žiadosť o vojenskú podporu otázkou života a smrti.
Pán prezident, pri všetkej úcte vám musím povedať, že v dlhej histórii ľudstva má pomoc miesto práve teraz.“
Franklin Delano Roosevelt zamyslene sedel vo svojom invalidnom kresle na kolenách s listom od Winstona Churchila, ktorý práve dočítal. Natiahol ruku a stlačil gombík na stole.
Keď sa otvorili dvere, vošiel dnu jeho asistent.
„Prajete si, pán prezident?“
„Zavolajte Harrymu Hopkinsovi a požiadajte ho, aby ku mne čo najskôr prišiel.“
Hopkins bol jedným z najbližších prezidentových poradcov a svojou činnosťou si vyslúžil povesť hasiča požiarov každého druhu.
Sedel v kresle pred prezidentom a keď dočítal list, odložil ho na stôl a povedal:
„Pán prezident, Churchill má pravdu. Musíme im pomôcť. Je potrebné nájsť spôsob, ako obísť Zákony o neutralite.“
„Práve preto som vás pozval. Zákony nám zakazujú predávať zbrane na úver, alebo poskytovať úvery bojujúcim stranám. Musíme nájsť nejakú formu pôžičky, alebo prenájmu a musíme to presadiť v Kongrese vo forme zákona. Dovtedy im nemôžeme nijako výrazne pomôcť. Harry, poverujem vás vypracovaním návrhu toho zákona, aj celkovej stratégie pri jeho schvaľovaní v Kongrese. Predpokladám, že republikáni budú, ako vždy, proti ale demokrati nám ho pomôžu presadiť. Aj na tom ešte treba zapracovať. Musíme využiť všetky páky.“
O pár týždňov, začiatkom februára sa stretli znova.
„Pán prezident, tu je prvý návrh znenia Zákona o pôžičke a prenájme, ktorý nám umožní, a tu citujem ,„... predávať, dodávať, vymieňať, požičať, prenajať, alebo inak disponovať akékoľvek prostriedky určené na obranu každej krajine, ktorej obranu uzná prezident za životne dôležitú pre obranu Spojených štátov.“'
Okrem toho som dostal výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý na môj podnet uskutočnil Gallupov ústav. Vyplýva z neho, že 54 percent Američanov takúto pomoc bezpodmienečne podporuje; 15 percent ju podporuje pod podmienkou, že nás to nezatiahne do vojny a iba 22 percent je striktne proti tomuto návrhu zákona.“
„Dobrá práca, Harry. Verejná mienka je na našej strane, zákon môže teda ísť do Kongresu. Ešte musíme vybrať niekoho, kto celú túto mnohomiliardovú mašinériu povedie.“
„Pán prezident, navrhujem, aby šéfom Úradu pre administráciu pôžičky a prenájmu bol Edward Stettinius. Je jedným z najlepších vrcholových manažérov, akých má náš oceliarsky priemysel.“
„Súhlasím. Menovanie nebude problém. Stretnite sa s ním, nech nestráca čas a hneď začne pracovať. Samozrejme, kým nebude Zákon schválený, nesmie o tom nikto vedieť.“
Zákon o pôžičke a prenájme bol v Kongrese schválený v priebehu februára a začiatku marca 1941, takže ho prezident mohol 11. marca 1941 podpísať.
Tento zákon sa stal jedným z kritických faktorov pre dosiahnutie úspechu spojencov v priebehu Druhej svetovej vojny.
V rokoch 1943 až 1944 až štvrtina britskej munície bola dodaná na jeho základe, tiež značná časť potravín, pozemných vozidiel a lodí.
Sovietsky zväz na jeho základe dostal asi 2000 lokomotív, 11000 vozňov, 18700 lietadiel, niekoľko stoviek tisíc nákladných áut, obrovské množstvo telefónneho kábla, konzervovaných potravín, hliníka a oblečenia.
Všetko toto malo byť, podľa dohody, zaplatené až po vojne.
Koncom novembra 1943, asi o tretej po polnoci, ako zvyčajne, ukončil Churchill ďalšiu z pravidelných porád svojho vojnového kabinetu. Keď boli ministri už na odchode, zadržal svojho ministra financií sira Johna Andersona:
„John, vy ešte počkajte.“
Minister, vyčerpaný po celodennej práci plnej zasadaní, rokovaní a hádok so zástupcami iných štátnych úradov, iba zaklonil hlavu, zdvihol oči hore a otočil sa k návratu do zadymenej zasadacej miestnosti.
„John, viem, že toho za celý deň máte dosť, ale musíme sa pozhovárať o veľmi dôležitých veciach.“ Churchill nalial pohár brandy sebe, aj ministrovi, zapálil si ďalšiu, už bohviekoľkú, hrubú cigaru a pokračoval:
„Je jasné, že vojna je už vyhraná. Je to len otázka času a bude to stáť ešte veľa námahy a veľa životov, ale výsledok je jasný. Teraz je na stole druhá otázka a tou je povojnové usporiadanie nielen Európy, ale aj celého sveta. Regionálne oblasti vplyvu, obchodu a hlavne to, ako bude po vojne vyzerať svetové hospodárstvo a svetové financie. Rozprával som sa o tom s Rooseveltom a je ochotný zorganizovať stretnutie zástupcov jednotlivých štátov, ekonómov, aj politikov, kde sa musí vytvoriť základ pre nové povojnové hospodárske usporiadanie a fungovanie sveta.
Dovtedy musíme vedieť s čím a v akej sile tam pôjdeme, aké asi budú pomery po vojne pokiaľ ide o ekonomickú silu, aké sú naše silné stránky a aké slabiny a čo chceme navrhnúť.
Samozrejme musíme veľmi starostlivo zostaviť delegáciu, ktorá nás tam bude reprezentovať, hlavne kto ju povedie. Budú rozhodovať o budúcnosti Impéria, aj celého sveta na mnoho rokov dopredu.
John, musíte vypracovať podrobnú správu, s odhadom ekonomickej sily nás a všetkých zúčastnených krajín, vrátane Američanov, Francúzov a Rusov. Musíme sa na nich dobre pripraviť. Oni sa určite pripravia na nás.
A, John, musíte to vypracovať čo najskôr.“
S touto neľahkou úlohou ministra prepustil, nalial si ďalšie brandy, oprel sa v svojom kresle dozadu a v kúdoloch dymu z cigary začal premýšľať, ako vyhrať ďalšiu bitku ktorá ho čaká.
Tesne po Vianociach roku 1943 sa stretli znova, iba medzi štyrmi očami, nad správou, ktorú minister Anderson vypracoval a označil ako prísne tajnú.
Hneď po tom, ako ju začal prezentovať, premiérovi sa zachmúrilo čelo.
„....Je vysoko pravdepodobné, že vojenským a ekonomickým výsledkom Druhej svetovej vojny bude, že USA sa ocitnú v absolútne dominantnom postavení. Ich ekonomická politika bude určujúcou silou povojnového vývinu ekonomiky v celosvetovom meradle.
...Najhlavnejším problémom budú štrukturálne zmeny v systéme svetového obchodu a platieb, ktoré pravdepodobne pretrvajú aj po vojne, hlavne zmeny v smerovaní zahraničného obchodu a investícií, ale pravdepodobne aj dlhodobé zmeny v systéme finančných a iných služieb, ktoré doteraz boli doménou Veľkej Británie...
Teraz niekoľko faktov zo štatistík a predpokladaný vývoj. Obchodné loďstvo USA, ktoré pred vojnou tvorilo len asi 17% svetovej obchodnej tonáže, bude po vojne pravdepodobne tvoriť jej polovicu, možno aj viac. Podiel britského obchodného loďstva výrazne klesne. Obchodné flotily Nemecka, Talianska a Japonska sú, alebo budú prakticky zničené. USA budú po vojne pravdepodobne jediným významným dopravcom, ktorý bude schopný dopravovať potrebné množstvá tovaru po celom svete.“
Churchill ho prerušil:
„To všetko som tušil, aj keď som si nemyslel, že je to až tak nevyvážené. Nemusím vám zdôrazňovať, že pre Veľkú Britániu je najdôležitejšou otázkou otázka splácania vojnových pôžičiek. Postavenie Británie, aj libry vo svete bude záležať od uspokojivého vyriešenia tejto otázky. Musíme sa spoliehať na to, že sa to vyrieši v priateľskom duchu v rámci navrhovaných medzinárodných opatrení.
Povedzte mi otvorene, John, aký je najhorší scenár?“
„Ak by USA, povedzme s posledným dňom vojny ukončili aj platnosť zmluvy o pôžičke a prenájme, museli by sme to všetko splácať v dolároch, na čo nemáme a museli by sme preto USA požiadať o obrovský úver zaťažený úrokom.“
„Musíme teda dúfať, že Roosevelt sa k nám zachová ako k priateľom. Dosť sme toho spolu prežili a vždy sme sa nejak dohodli, na prospech oboch strán. Čo ešte máte John?“
„Ak vychádzame z takmer istého predpokladu, že USA a oblasť Karibiku a južnej Ameriky, ktorých sa vojna nedotkla, sa stanú prakticky jedinými dodávateľmi tovarov, ktoré bude Británia, ale aj celá Európa potrebovať, situácia sa môže ešte viac obrátiť v náš neprospech.
V tridsiatych rokoch mala západná Európa obchodný deficit s USA a ich južnými susedmi okolo dvoch miliárd dolárov. Tieto deficity bolo možné jednoducho vyrovnať prebytkami z obchodu v iných oblastiach. Keďže vývoz USA bude naďalej rásť a dovážať nebudú mať prakticky čo, deficity naďalej porastú. Výsledkom môže byť obrovský nedostatok dolárov v svetovom obchodnom systéme, takže budeme mať problém zabezpečiť si ich dostatok, aby sme deficity v dolároch vyrovnali.“
„To stačí, John. Zdá sa, že sa rútime do obrovských problémov. Máte niekoho, kto je dostatočne schopný a uznávaný, aby mohol za nás s Američanmi rokovať a dávať návrhy, ktoré budú v našom záujme?“
„Viem len o jednom človeku, ktorý má šancu zvládnuť to. Keynes.“
Churchill udivene zodvihol obočie a ironicky sa opýtal:
„Keynes? Ten Keynes, ktorého noviny posmešne nazvali barón Keynes z Tiltonu v okrese Sussex?“
„Presne ten, pán premiér. Ten šľachtický titul baróna si ozaj zaslúžil. V našich dejinách bolo veľa ľudí, ktorí dostali šľachtické tituly za kadejaké nezmysly, ale on medzi nich nepatrí.
Je považovaný za zakladateľa modernej makroekonómie a je uznávaný za najvplyvnejšieho ekonóma za posledných najmenej desať rokov. Hneď po podpísaní Wersailleskej mierovej zmluvy upozorňoval, že snaha urobiť z Nemecka sluhu zvyšku sveta počas celej jednej generácie, bude mať neskôr zničujúce účinky, a že reparácie, ktoré malo Nemecko platiť po prehranej Prvej svetovej vojne, sú neúnosné. Jeho predpovede sa vtedy vyplnili.
Hneď na začiatku tejto vojny vyslovil názor, že vojnové náklady by mali byť financované hlavne zvýšením daní, a špeciálne vytváraním povinných úspor, najmä robotníkov, ktorí by takto vlastne požičiavali peniaze vláde. Je to lepší spôsob, než spotreba financovaná deficitom, a hlavne sa predíde inflácii. Je v rade riaditeľov Bank of England a členom Snemovne lordov za Liberálnu stranu.“
„No dobre, stačí. Presvedčil ste ma. Samozrejme, členom delegácie na jednaniach budete, aj vy. A teraz otvorene, nie je dosť času preverovať jeho zraniteľné miesta. Je niečo, čo by mohla niektorá zo strán využiť proti nemu, na diskreditáciu jeho osoby? Hoci nejaká drobnosť. Nesmieme si dovoliť chybu. Aj bez toho budeme v značnej nevýhode.“
„Možno iba to, že je gay. Oženil sa síce s nejakou ruskou baletkou, ale to je asi len pre formu,“ povedal po chvíli premýšľania minister.
„Do riti! Nejak sa nám to v našej krásnej monarchii rozmnožilo. Môže nám to nejako ublížiť?“
„Nemyslím. Nijako sa so svojou orientáciou netají, takže z tohto hľadiska by ho ani nemohli vydierať. Opakujem, je to najlepší ekonóm, akého máme.“
„Dobre teda. Navrhol ste ho, ste zaňho teda zodpovedný. Stretnite sa s ním, zasväťte ho do problému a povedzte mu, že ho môj úrad bude čoskoro kontaktovať, aby s ním dohodol stretnutie, kde mi predloží svoje návrhy.“
Netrvalo ani mesiac, kým k stretnutiu došlo.
„Pán premiér,“ vysvetľoval Keynes, „nový, povojnový ekonomický systém potrebuje a bude musieť v širokom meradle akceptovať nejaký prostriedok pre investície, obchod a platby. Na rozdiel od národných ekonomík, medzinárodná ekonomika nemá centrálnu vládu, ktorá by mohla vydávať peniaze a regulovať ich používanie. V minulosti tento problém vyriešil zlatý štandard, teda napojenie meny priamo na určitú hmotnosť zlata ale v budúcnosti je to už nepoužiteľné.
Mali by sme navrhnúť vytvorenie svetovej rezervnej meny, ktorá by sa mohla volať napríklad Bankor, ktorej používanie by riadila centrálna banka, vybavená právomocou vytvárať podľa potreby peniaze a podnikať potrebné akcie v širokom meradle.
Aby sa odstránili nerovnosti v platobných bilanciách, mali by svoj prístup zmeniť dlžníci aj veritelia. Krajiny, ktoré majú obchodný prebytok, by mali začať nakupovať viac tovarov od dlžníckych krajín, aby sa takto deficity postupne vyrovnali.
Ak by sme zaťažili dlžnícke krajiny príliš veľkým bremenom, mohlo by to priniesť neželateľnú defláciu.“
„Dobre, zatiaľ mi to všetko dáva zmysel. Ale čo tie medzinárodné organizácie, ktoré by to mali riadiť a kontrolovať?“ Prerušil prúd výkladu Churchill.
„Mali by sme sa sústrediť na akýsi Stabilizačný fond, ktorý bude tvoriť kôš zahraničných mien, prístupný všetkým krajinám, do ktorého budú všetky krajiny prispievať. Každá krajina, ktorej stabilita meny by bola ohrozená nerovnováhou v zahraničnom obchode, by mala možnosť čerpať z tohto Fondu, aby takto získala čas na nápravné kroky. Fond by podporovala Medzinárodná clearingová únia, ktorá bude zabezpečovať mnohostranné dohody. A samozrejme Centrálna banka s právomocami, o ktorých som už hovoril.“
Nezaháľali ale ani na druhej strane Atlantiku.
Minister financií USA Henry Morgenthau junior trpezlivo sedel v prezidentovej pracovni a počúval svojho šéfa. Vedel, čo mu chce povedať, počul to už niekoľkokrát, ale trpezlivo sedel a počúval.
„Henry, predstavitelia vlád slobodného sveta už boli oboznámení s našim zámerom zvolať konferenciu o povojnovom ekonomickom a finančnom usporiadaní, ktoré by zabránilo vzniku podobných depresií, ako bola tá posledná. Už som dostal aj tip na miesto, kde by sa stretnutie mohlo konať. Je to nejaký hotel v Bretton Woods, New Hampshire. Musím si to nájsť na mape.
Vzhľadom k našej ekonomickej sile verím, že pravidlá hry budeme určovať my. Určitú silu na jednaniach, okrem nás, bude mať ešte aj Veľká Británia. Naše diplomatické zdroje uvádzajú, že hlavným britským zástupcom bude Keynes, ich najväčšie ekonomické eso.
Koho tam postavíme my? Okrem vás, samozrejme.“
Minister zareagoval bez premýšľania:
„Myslím, že našim hlavným zástupcom by mal byť Harry White. Je to špičkový ekonóm a je známy tým, že je oddaným internacionalistom. V ekonomických kruhoch sa o ňom vie, že je za zachovanie Veľkej aliancie a že chce presadiť zachovanie mieru prostredníctvom obchodu. Pre nás je vhodný aj preto, že verí, že silné mnohostranné inštitúcie by mohli zabrániť omylom podobným tým z Versailles, a predísť ďalšej svetovej depresii.“
„Je to na vás Henry. Inštruujte ho. Hlavným je, samozrejme, záujem Spojených štátov, ale ak sa tomu bude dať vyhnúť, nechcem potopiť Winstona.“
„Rozumiem, pán prezident. White sa bude sústrediť na jednania s Keynesom a ja sa postarám, aby zvyšok sveta jednania príliš nekomplikoval.“
Druhá svetová vojna ešte zúrila, keď sa 730 delegátov zo 44 spojeneckých krajín zišlo v hoteli Mount Washington v Bretton Woods, štát New Hampshire, USA. Na Monetárnej a finančnej konferencii spojeneckých národov boli pripravení prebudovať medzinárodný ekonomický systém.
Rokovali od 1. do 22. júla 1944 a Dohodu podpísali v posledný deň jednaní.
Už od samotného začiatku konferencie boli zrejmé obrovské rozdiely medzi plánom navrhovaným Keynesom a tým, čo navrhoval White. Americký plán preferoval opatrenia zamerané na cenovú stabilitu vnútri svetových ekonomík, britský návrh požadoval vytvorenie systému, podporujúceho rast hospodárstva.
Tvorcovia Bretton-Woodskeho systému si stanovili ako prvotný cieľ stabilitu výmenných kurzov národných mien.
„Pán Keynes,“ argumentoval White, „jedinou národnou menou, ktorá je dostatočne silná na to, aby pokryla rastúci dopyt po medzinárodných finančných transakciách, je americký dolár. Sila americkej ekonomiky, fixný pomer dolára k zlatu pri cene 35 dolárov za unciu (pozn autora: 1 trójska uncia= 31,1 g), ako aj záväzok vlády USA meniť v tomto pomere doláre za zlato, robia doláre tak dobrými, ako zlato. Dokonca ešte lepšími, pretože doláre vám môžu dať úrok a sú flexibilnejšie, než zlato.“
Keynes nemohol odporovať jasným faktom:
„Takže systém, ktorý navrhne táto konferencia, bude založený na tom, že všetky zahraničné vlády a centrálne banky si v tomto pomere budú môcť vymeniť doláre za zlato. Všetky meny systému budú mať stanovený výmenný kurz k doláru a ten bude plne vymeniteľný za zlato. Takže aj väčšina medzinárodných obchodných transakcií sa bude uvádzať v dolároch.
Pán White, všetky európske krajiny, ktoré sa zúčastnili v tejto vojne sú hlboko zadĺžené a premiestnili značné množstvá zlata do USA ako platby za dodávky mimo systému Pôžičky a prenájmu. To vám dáva nadvládu nad všetkými ostatnými!“
„To je výhoda, ktorú nám prinieslo koleso dejín a ktorú mieni vláda USA aj využiť.“
„Pán White, pokiaľ ide o platobnú nerovnováhu medzi krajinami, sme toho názoru, že obe strany, veritelia aj dĺžnici by mali zmeniť svoju hospodársku politiku. Krajiny, ktoré si vytvorili obchodný prebytok by mali dovážať viac tovarov z krajín, ktoré sú dlžníkmi. V zahraničnom obchode sa tak vytvorí rovnováha, čo prispeje aj k rovnováhe menových kurzov. Ak budeme klásť príliš veľké bremeno na krajiny, ktoré sú aj tak zadĺžené, ohrozíme ich ekonomiky neželanou defláciou.“
„Pri všetkej úcte, pán Keynes, takéto riešenie je pre Spojené štáty ako veriteľskú krajinu, nevýhodné. Mohlo by priniesť inflačné tendencie. Preto sme presvedčení, že nerovnováha by mala byť problémom výlučne dlžníckej krajiny. Nemôžeme predsa trestať úspešné krajiny a nútiť ich k niečomu, čo je proti ich záujmom.“
„A inflácia by prispela k skoršiemu splateniu dlhov vašimi dlžníkmi, čo pre vás nie je výhodné,“ s trpkým nádychom dodal Keynes.
„Ako poviete, pán Keynes.“
Väčšia vyjednávacia sila USA v konečnom dôsledku znamenala, že výsledná Dohoda konferencie bola vo väčšej časti v súlade s plánmi Harryho Whitea a v záujme ekonomickej suverenity USA. Takmer vo všetkých bodoch kde bol Keynes prekonaný americkou stranou, mu neskoršie udalosti dali za pravdu.
Konferencia vypracovala dve dohody, ktoré boli následne akceptované. Jednou bolo vytvorenie Medzinárodného menového fondu, druhou vytvorenie Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj. MMF, ktorý začal svoju činnosť v roku 1947, bol navrhnutý, aby podporoval medzinárodnú finančnú spoluprácu, rozvoj medzinárodného obchodu a stabilitu výmenných kurzov mien. Mal poskytovať podporu pre mnohostranný systém platieb, ktorý by dovoľoval členským krajinám „korigovať“ nezrovnalosti v ich platobnej bilancii pri zachovaní medzinárodnej siete platieb, tak, že si budú môcť požičať z prostriedkov Fondu.
Účelom Medzinárodnej banky bolo asistovať pri ekonomickej rekonštrukcii a rozvoji napomáhaním zahraničných investícií a nahrádzaním súkromných investícií vlastnými fondmi. Kapitál Banky bol upísaný všetkými členskými krajinami a Banka mala fungovať na výhradne komerčnom princípe tým, že bude používať kapitál ako rezervu pre úvery a pôžičky. Množstvo úveru, ktorý Banka mohla zo začiatku poskytnúť, 10 miliárd dolárov, bolo však bezvýznamné s potrebami sveta. Banka ani nemala žiadnu moc, aby prinútila veriteľov nakupovať rastúce vývozy, o ktorých sa predpokladalo, väčšinu času nesprávne, že nimi budú menej vyvinuté krajiny splácať úvery.
Zdevastovaná Veľká Británia nemala veľa na výber. Dve svetové vojny takmer zničili hlavné výrobné odvetvia, vývozom ktorých Británia platila za dovoz polovice potravín pre jej obyvateľstvo a takmer všetkých surovín, okrem uhlia. Briti nemali inú možnosť, iba požiadať o pomoc. Britský parlament ratifikoval Dohodu z Bretton Woods až po tom, čo 6.12.1945 USA podpísali dohodu o pomoci Veľkej Británii vo výške 4,4 miliardy dolárov.
V roku 1945 bol francúzsky prezident Charles de Gaulle, ktorého Američania považovali za politického extrémistu, nútený požiadať ich o pôžičku vo výške 1 miliardy dolárov. Väčšina požadovanej sumy bola odsúhlasená po tom, čo Francúzi sľúbili prestať s podporou vlastných firiem a kolónií, ktorá ich zvýhodňovala na svetových trhoch.
Väčšina krajín Tretieho sveta sa musela ekonomicky, aj politicky podriadiť. Nemali inú možnosť, iba akceptovať medzinárodný ekonomický systém, ktorý bol pre nich vytvorený.
Za prvých 6 mesiacov roku 1947 prebytok obchodu USA so zvyškom sveta dosiahol ešte väčšie rozmery, než v roku 1946. Sovietsky zväz neratifikoval dohody z Bretton Woods. Východoeurópske štáty sa stali jeho satelitmi, a niektoré ázijské krajiny sa dostali do podobného postavenia voči USA.
Namiesto epochy univerzálneho rozvoja obchodu sa v roku 1947 začala epocha, ktorej dominovali dve vojenské veľmoci, ktoré na seba hľadeli s nezmieriteľným ekonomickým a vojenským nepriateľstvom.
V tom istom roku sa Svetová banka a MMF stali podriadenými kontrole zo strany USA a viac už nevykonávali činnosť vo všeobecnom záujme, ale ako nástroje politiky USA.
Post scriptum:
USA vypovedali Dohodu o pôžičke a prenájme ihneď po ukončení vojny s Japonskom. Veľká Británia bola nútená zvyšnú časť dlhu USA splatiť v päťdesiatich ročných splátkach, počnúc rokom 1951 s dvojpercentným úrokom. Posledná splátka vo výške 83,3 milióna dolárov, bola uhradená 29. decembra 2006.
Dlh Sovietskeho zväzu, pôvodne vo výške 1,3 miliardy dolárov, nebol z drvivej väčšiny splatený doteraz.
15.augusta 1971 prezident Nixon zrušil napojenie dolára na zlato, čím vlastne ukončil trvanie Bretton-Woodskeho systému.
A FED mohol začať nerušene tlačiť doláre vo veľkom.
Napísané s využitím: Alan S. Milward: War, economy and society 1939-45.
Sir Winston Churchill: Druhá světová válka.
