Podľa histórie firmy napísanej v knihe "Hatching Twitter" je takmer zázrak, že firma vôbec odštartovala. Tí štyria ju založili po tom čo iTunes od Apple pohltili ich službu pre podcasty Odeo. Hneď od začiatku sa nevedeli dohodnúť kto bude firmu viesť ani o tom, aký by vlastne mal byť jej účel. Táto mikroblogovacia služba na odosielanie a preposielanie, či zdieľanie krátkych správ (spočiatku 140, od roku 2017 280 znakov) potrebovala osem mesiacov na to, aby získala prvých 20.000 užívateľov. Na jar 2008 ich už bolo viac než jeden a pol milióna, posielajúcich dohromady okolo 300.000 tweetov denne.
Už vtedy mal Twitter rozporuplné reakcie, hlavne v novinárskej praxi, no čoskoro vyšla najavo jeho dôležitosť pre spravodajstvo o udalostiach doma i vo svete. Prírodné katastrofy, teroristické útoky, nehody, požiare, to všetko sa objavilo najprv na Twitteri, potom sa to dostávalo z platformy von. Pre mnohých žurnalistov bola výhoda tejto služby okamžite zrejmá a preto sa rýchlo stala neoddeliteľnou súčasťou ich každodennej práce. Prieskum medzi takmer 400 novinármi v USA v roku 2009 zistil, že takmer polovica z nich používa Twitter na prieskum. Podobný prieskum vo Veľkej Británii o tri roky neskôr zistil, že ho pri reportážach používa 70% britských novinárov.
Problém, podobne ako u iných internetových platforiem nastáva vtedy, ak je treba vyvodiť zodpovednosť za uvádzaný, či zdieľaný obsah. Twitter je hostiteľom pre akýkoľvek obsah, ktorým užívatelia prispievajú. Môžu to bať banálne odkazy od Kardašianiek, hlbokomyšlienkové odkazy s citátmi géniov minulosti, skupiny, nezmysly, či satira (https://twitter.com/TitaniaMcGrath). Umiestnením hashtagu ("#") pred nejaký pojem, užívatelia automaticky vytvoria okolo neho komunitu v reálnom čase. Každý kto naňho klikne uvidí čo sa o pojme tweetovalo v posledných sekundách, či dňoch.
Hashtag tiež slúži na to, aby bol nejaký pojem nominovaný ako trendujúci, teda dostatočne zaujímavý na to, aby bol doporučený všeobecne, nielen tým, ktorí sa prihlásia ako sledujúci tweetov konkrétneho užívateľa. Trendujúce témy sú v zoznamoch na twitterovych stránkach Home, Discover a Search. Sú užívateľmi považované za špeciálne zaujímavé, módne, či zábavné, využívajú ich rôzni aktivisti a všetci, ktorí chcú zaangažovať široké publikum.
Po niekoľkých kontroverziách v roku 2011 (#occupy, #OWS, #wikileaks) sa Twitter bránil proti obvineniu s cenzúrovania Trendov tým, že sú založené nie na popularite, ale na tom ako často sa tam prispieva. Automaticky ich generuje algoritmus, ktorý uprednostňuje novosť miesto obľúbenosti. Samozrejme, ozvali sa hlasy, ktoré spochybňovali schopnosť algoritmov organizovať a spravovať obrovskú masu informácií a komunikácie (https://www.academia.edu/1260884/Can_an_Algorithm_Be_Wrong). Vyplynula z toho otázka v akom momente by mali platformy preberať zodpovednosť za to čo algoritmy robia a ako sú používané ich výsledky. Tieto nové technológie totiž ovplyvňujú nielen to ako sme chápaní, ale aj to ako my sami chápeme. Nemali by sme vedieť kedy pracujú v náš prospech, v náš neprospech alebo pre niekoho so skrytými záujmami a neznámymi motívmi?
Zmeny toho ako Internetové platformy označujú samy seba im prichádzajú vhod keď sa jedná o ich reguláciu, či vyhnutie sa klasickej zákonnej zodpovednosti. Keď sa jedná o žaloby v oblasti porušovania autorských práv, či urážky osobnosti, tvrdia, že nie sú mediálnymi spoločnosťami, teda tvorcami obsahu, ale iba poskytovateľmi prostriedkov pre jeho rozširovanie. Zbavuje ich to teda právnej zodpovednosti, no netýka sa ich notoricky známy Prvý dodatok Ústavy USA, ktorý hovorí o ochrane slobody prejavu (https://sk.metapedia.org/wiki/Prv%C3%BD_dodatok_%C3%9Astavy_Spojen%C3%BDch_%C5%A1t%C3%A1tov_americk%C3%BDch). Ak im to však vyhovuje prehlasujú, že ich služby sú obsahom a teda ako všetky médiá majú aj oni nárok na plnú ochranu Prvého dodatku. Jeho široká interpretácia by ich učinila takmer neregulovateľnými.
Zdroje informácií: Frank Pasquale - The Black Box Society.
Martin Moore - Democracy Hacked.
