"Doktor, čo máme - republiku či monarchiu?" Franklin odpovedal: "Demokraciu. Ak si ju dokážete udržať." Je dosť možné, že je to len legenda. Faktom však ostáva, že demokracia je nikdy nedokončenou stavbou, často je chaotická, preto ju treba udržiavať a neustále obnovovať.
Vo svojom fundamentálnom diele "Pôvod totalitarizmu" autorka Hannah Arendtová varovala, že ak sa občania nechajú len tak unášať ako korková zátka na rozbúrenej hladine mora, neistí čomu alebo komu môžu veriť či dôverovať, budú ľahko podliehať trikom demegógov.
Je zvláštne, že o demokracii takmer každý tvrdí, že si ju cení, no nikto nevie presne povedať čo to vlastne je. Všeobecne povedané je to princíp ako riadiť samých seba a sada inštitúcií ktoré umožňujú suverenitu zmocnenú ľudom. Moderná liberálna demokracia znamená, že ľudia zvolia svojich zástupcov aby v ich mene prijímali rozhodnutia a že existuje určité množstvo navzájom prepojených inštitúcií ktoré umožňujú aby to všetko fungovalo. Zahŕňa to pravidelné voľby, zdravú občiansku spoločnosť, určité práva jednotlivcov, organizované politické strany, efektívnu byrokraciu a slobodné a ostražité média. Demokracie tiež potrebujú angažovaných občanov ktorí veria vo všeobecné demokratické ideály rozdelenej moci, práva, kompromis a diskusiu na základe informácií.
Mašinéria demokracie bola vybudovaná v časoch národných štátov, hierarchií, rešpektu a industrializovaných ekonomík. Základné črty digitálnych technológií sú s týmito zásadami v príkrom rozpore: sú územne neobmedzené, decentralizované, poháňané dátami, umožňujúce sieťový efekt a exponenciálny rast. Demokracia na to nie je stavaná. S čoraz väčším prepojením sveta bude stále jednoduchšie aby sa našla malá skupina nepoctivých činiteľov ktorá spôsobí obrovskú škodu, často aj za hranicou zákona. A nikto nemá šajnu ako si s tým poradiť. Dystopiou v tomto zmysle sa môže stať zdanlivá demokracia vedená príliš múdrymi strojmi a novou elitou "progresívnych" ale autoritatívnych technokratov. Najhoršie na tom je, že veľa ľudí by tomu dalo prednosť, pretožeby im to pravdepodobne ponúklo viac prosperity, stability a bezpečia než máme dnes. Demokracia nie je rýchla a digitálna, fungujúca v neviditeľnom priestore. Demokracia, ani svet ako celok, takto nefunguje. Je pomalá, premýšľajúca, zakorenená vo fyzickom svete. Čokoľvek čo je v rozpore s realitou ľudského života môže skončiť jedine katastrofou.
Informačná preťaženosť a prepojiteľnosť podnietili rozkladnú formu straníckej politiky pri ktorej hnev a loajalita k skupine prevažujú rozumnosť a kompromis. Straníckosť v politike je síce potrebná, ale ak jej je príliš veľa, môže byť nebezpečná. Z politických vodcov sa stáva nové informačné médium - preto sme svedkami rastu populistov ktorí sľubujú emocionálne, okamžité a úplné odpovede. Proti sebe postavené "kmene" politicky bezprízorných a zmätených občanov sú však východiskom k totalitarizmu.
Demokratická politika bola vždy drsná, často extrémne rozdeľujúca. Od Druhej svetovej vojny však bola poznamenaná pozoruhodným stupňom civilizovanosti a spoločne uznávaných predpokladov, aj napriek občasnému iskreniu či výbuchom hnevu. Počas niekoľkých posledných rokov sa však podstata politického súhlasu zmenila. Stal sa kmeňovým konfliktom, superstraníckym, charakterizovaným urputnou kmeňovou loajalitou ktorá chvíľami prerastá do zvelebovania vodcu, tendenciou prehliadať vlastné nedostatky a zveličovať ich u tých druhých a odporom ku kompromisu s protistranou. Demokracia v sebe nesie riziko, že môže zdegenerovať do ignorantskej, do seba zahľadenej vlády davu založenej na neovládaných emóciách. V poslednej dobe mám silnejúci pocit, že sa to deje všade dookola.
Ľudia boli dobrí vo vzájomnom vraždení sa kvôli politike dávno predtým než sa ukázali smartfóny. Sillicon Valley, vo svojej naivne optimistickej snahe o vytvorenie "globálnej dediny" a celkovej prepojenosti, nevdojak vypustilo kmeňovú mentalitu z klietky ktorú pre ňu vytvorila moderná reprezentatívna demokracia.
Jednou z najdôležitejších a pritom náhlych zmien v politike za posledných niekoľko desaťročí bol prechod zo sveta nedostatku informácií do sveta informačného presýtenia. Informácie ktoré sú dnes k dispozícii ďaleko presahujú schopnosti aj toho najlepšieho mozgu nejako ich kategorizovať či zmysluplne usporiadať do nejakej hierarchie. Dôsledkom je roztrieštenosť mainstreamového spravodajstva a vzostup misinformácií a dezinformácií, čo ľuďom umožňuje prispôsobovať si zdroje správ tak aby to vyhovovalo ich predpojatosti. V roku 2016 sa slovom roka v anglickom jazyku stalo slovo "post-truth". Vzťahuje sa k situácii keď objektívne skutočnosti majú pre vytváranie verejnej mienky menší význam než emócie a osobné presvedčenie. Nezáleží na tom čo viem, že je pravda, ale na tom, čo pociťujem ako pravdu.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Jamie Bartlett - The People vs. Tech.
