Čakal som len poľudštenie prístupu Cirkvi k otázkam lásky, manželstva a k javom, s nimi spojenými, ktoré nezapadajú do ideálnej predstavy o tom, aká by mala byť dnešná rodina a ako by mala fungovať.
Bol som, a stále trochu som, aj dosť skeptický, pokiaľ ide o praktickú aplikáciu očakávaných zmien, ktoré sa od synody očakávali. Moja skepsa pramenila jednak z toho, že vždy, keď Svätý Otec, pápež František vyhlásil niečo, čo sa vymykalo z bežného štandardu, hneď sa našiel niekto, kto začal vysvetľovať, ako to vlastne myslel, ale hlavne z toho, že po výzve, ktorú pápež predložil veriacim, aby sa vyjadrili k základným otázkam, na ktoré chcel poznať odpovede širokých más veriacich, biskupi vo väčšine krajín dali k dispozícii verejnosti dotazník, stiahnuteľný z internetu, a takto získané odpovede sa potom zhrnuli a postúpili Vatikánu, slovenskí biskupi rozhodli, že oni najlepšie vedia, čo si bežný slovenský katolík myslí o láske, sexe a manželstve a odpovede vypracovali spolu so skupinou vybraných kňazov.
Ak sa mýlim, prosím, opravte ma...
Na trhu je už slovenský preklad apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia, v preklade Radosť z lásky. Nie je to hrubá kniha, ale je najobjemnejšia zo všetkých predchádzajúcich exhortácií. Treba ju čítať pozorne, pomaly, nie je to ľahké čítanie. Neviem, koľko ľudí, ktorých sa veci v nej riešené týkajú, si ju kúpi a celú prečíta.
Ja som si ju prečítal v anglickom preklade, keďže k slovenskému ešte nebol prístup. V nasledujúcich riadkoch, asi aj s pokračovaním nabudúce, chcem zdôrazniť to, čo mňa osobne oslovilo najviac, bez toho, aby som to vytrhol zo súvislosti, v ktorých to je uvedené. Pre tých, ktorí si slovenské vydanie zatiaľ prečítať nechcú, aj keď by im mohlo dať do rúk argumenty, alebo aspoň predstavu o tom, čo by mali v najbližšej dobe od Cirkvi, jej predstaviteľov na všetkých úrovniach očakávať, alebo aj vyžadovať. A čo by mali oni na oplátku poskytnúť.
Prvá z deviatich kapitol sa venuje pohľadu na vzťahy, lásku a manželstvo z pohľadu Biblie.
Druhá kapitola sa zaoberá skúsenosťami a problémami dnešných rodín.
Ak by dnes najviac pripomínané faktory (sloboda konania, spravodlivosť,...) ovplyvňovali naše chápanie rodiny, mohli by sme ju začať vidieť ako zastávku na ceste, užitočnú, keď nám to vyhovuje, alebo nastavenie, pri ktorom sa prideľujú rôzne práva, pričom vzťahy sú ponechané na meniace sa vetry osobnej túžby a okolností. Je jednoduché pomýliť si pravú slobodu s ideou, že každý jedinec môže konať svojvoľne, akoby neexistovali pravdy, slobody a princípy, ktoré by nás viedli, a akoby všetko bolo možné a dovolené.
Potrebujeme byť skromní a realistickí, uznať si, že spôsob, akým niekedy prezentujeme našu Kresťanskú vieru a jednáme s inými ľuďmi, prispel k dnešnej problematickej situácii. Potrebujeme zdravú dávku sebakritiky. Niekedy sme tiež presadzovali príliš abstraktný a takmer umelý ideál manželstva, ďaleko vzdialený od konkrétnych situácií a praktických možností skutočných rodín.
Táto prehnaná idealizácia, hlavne keď sme zlyhali vzbudiť dôveru v Božiu milosť, nepomohla učiniť manželstvo viac atraktívnym a vytúženým, skôr naopak. Dlho sme si mysleli, že jednoducho zdôrazňovaním doktrinálnych, bioetických a morálnych otázok, bez otvorenia sa milosti, poskytujeme dostatočnú podporu rodinám, posilňujeme manželské puto a dávame zmysel manželskému životu.
Často sme boli v defenzíve, márnili sme pastorálnu energiu na odmietanie dekadentného sveta bez toho, aby sme aktívne navrhovali spôsoby nachádzania skutočného šťastia. Ježiš, ktorý stanovil žiadúci ideál, nikdy nezanedbal možnosť preukázať súcit a blízkosť krehkosti jednotlivca, ako napríklad Samaritánke alebo žene prichytenej pri cudzoložstve.
Musíme nájsť správny jazyk, argumenty a spôsoby svedectva, ktoré nám pomôžu dosiahnuť na srdcia mladých ľudí, odvolávajúc sa na ich ušľachtilosť, oddanosť, lásku, ba aj hrdinstvo, a týmto spôsobom ich vyzvať na prijatie výzvy manželstva s odvahou a odhodlaním.
Musíme vidieť, aké je dôležité trvať na právach rodiny, nie na právach jednotlivca. Rodina je statok, bez ktorého sa spoločnosť nezaobíde a preto by mala byť chránená.
Násilie v rodine je živnou pôdou odmietania a nenávisti v tých najzákladnejších ľudských vzťahoch.
Nastáva zlyhanie v uvedomení si, že iba jedinečný a nerozlučiteľný zväzok medzi mužom a ženou môže zohrať rozhodujúcu úlohu v spoločnosti ako stabilný záväzok, ktorý prináša ovocie v novom živote.
Je treba pripustiť, že je množstvo rôznych rodinných situácií, ktoré môžu poskytnúť určitú stabilitu, napríklad zväzky ľudí rovnakého pohlavia, ale v skutočnosti sa nemôžu rovnať manželstvu.
Je treba zdôrazniť, že biologické pohlavie a spoločensko-kultúrna úloha pohlavia (gender) môžu byť rozlíšené, ale nie navzájom oddelené. Neupadnime do hriechu tým, že sa budeme snažiť nahradiť Stvoriteľa. Sme stvorenia a nie sme všemocní. Sme povolaní, aby sme chránili svoju ľudskú podstatu, a to na prvom mieste znamená prijať ju a rešpektovať tak, ako bola stvorená.
V tretej kapitole sa Svätý Otec venuje pohľadu na rodinu z hľadiska Evanjelií a na rodinu v dokumentoch Cirkvi. Vyberám napríklad:
Ak manželia, ktorí nie sú kresťania, príjmu sviatostný krst, nemusia obnovovať svoje manželské sľuby, iba ich jednoducho nesmú poprieť, pretože prijatím krstu sa ich zväzok automaticky stáva sviatostným. Kanonické právo tiež uznáva platnosť niektorých zväzkov uzatvorených bez prítomnosti vysväteného kňaza.
Na dôvažok k skutočnému prirodzenému manželstvu, existujú pozitívne prvky aj vo formách manželstva, ktoré možno nájsť v iných náboženských tradíciách, aj keď niekedy skryto. Môžeme povedať, že ktokoľvek, kto chce na tento svet priviesť rodinu, ktorá učí deti, aby boli nadšené z každého skutku zameraného na prekonanie zla, rodinu, ktorá ukazuje, že Duch je živý a aktívny, stretne sa s našou vďačnosťou a ocenením. Nech sú to akíkoľvek ľudia, náboženstvo, alebo región, ku ktorému patria.
Svetlo Krista osvecuje každú osobu. Videnie vecí očami Krista inšpiruje pastorálnu starostlivosť Cirkvi o veriacich, ktorí žijú spolu, alebo sú zosobášení len civilne, alebo rozvedení a znovu zosobášení. Cirkev sa s láskou obracia k tým, ktorí sa zúčastňujú na jej živote nedokonalým spôsobom, hľadá pre nich milosť obrátenia; povzbudzuje ich konať dobro, s láskou sa starať jeden o druhého, a slúžiť komunite, v ktorej žijú a pracujú. Keď takýto pár získa v civilnom zväzku stabilitu, je charakterizovaný hlbokým citom, zodpovednosťou voči deťom a schopnosťou prekonávať prekážky, môže sa na to hľadieť ako na príležitosť, tam kde je to možné, priviesť ich k prijatiu sviatosti manželstva.
Keď čelíme zložitým situáciám a raneným rodinám, je vždy nutné pripomenúť si všeobecný princíp: Kňazi musia vedieť, že v záujme pravdy, sú povinní opatrne rozlišovať v jednotlivých situáciách. Kňazi sa musia vyhnúť úsudkom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rôznych situácií a musia venovať pozornosť tomu, ako ľudia prežívajú a zvládajú stres, vyplývajúci z ich situácie.
Encyklika Humanae Vitae bl. pápeža Pavla VI. zdôrazňuje potrebu rešpektovať dôstojnosť osoby pri morálnom posudzovaní metód regulovania počatia... Adopcia a opatrovníctvo tiež môžu vyjadriť plodnosť, ktorá je charakteristická pre manželský život.
Hodnota ľudského života je tak veľká a tak nenahraditeľný je život nevinného dieťaťa, vyvíjajúceho sa v tele matky, že žiadne hlásané právo niekoho na vlastné telo nemôže ospravedlniť rozhodnutie ukončiť tento život, ktorý nikdy nemôže byť prehlásený za majetok niekoho iného. Rodina chráni život vo všetkých jeho štádiách, vrátane toho posledného.
