Synodálni otcovia prehlásili, že aj keď si Cirkev uvedomuje, že akékoľvek porušenie manželského puta je proti Božej vôli, je si tiež vedomá krehkosti mnohých zo svojich detí. S láskou sa obracia na tých, ktorí sa na jej živote zúčastňujú nedokonalým spôsobom, pričom uznáva, že Božie milosrdenstvo sa prejavuje aj v ich životoch tým, že im dáva odvahu konať dobro, v láske sa starať jeden o druhého a slúžiť spoločenstvu, v ktorom žijú a pracujú. S pozornosťou a starostlivosťou sa Cirkev musí pripojiť k najslabším zo svojich detí, u ktorých sa prejavujú znaky ranenej a komplikovanej lásky tým, že v nich znovu vybuduje nádej a dôveru, tak, ako svetlo majáka v prístave, alebo ako svetlo nesené medzi ľuďmi, aby osvietilo tých, ktorí stratili svoju cestu, alebo tých, ktorí sú uprostred búrky.
Synodálni otcovia prehlásili, že Cirkev neignoruje pozitívne prvky v situáciách, ktoré ešte, alebo už nie sú v súlade s jej učením o manželstve.
Otcovia tiež posúdili špecifickú situáciu výlučne civilných manželstiev, alebo, s potrebným rozlišovaním, aj obyčajné spolužitie, pričom poznamenali, že ak takéto zväzky vykazujú znaky stability, právne rozoznateľnej, sú charakteristické hlbokým citom a zodpovednosťou za potomstvo a preukazujú schopnosť vysporiadať sa s ťažkosťami, môžu poskytovať príležitosť pre pastorálnu starostlivosť s výhľadom na možné slávenie sviatosti manželstva.
Rozhodnutie pre civilný sobáš, alebo v mnohých prípadoch len obyčajné spolužitie často nie je motivované predsudkami alebo odporom k posvätnému zväzku, ale kultúrnou skutočnosťou, alebo nepredvídateľnými situáciami. Je to niekedy jednoducho rozhodnutie založené na všeobecnom postoji proti všetkému úradnému, alebo definitívnemu, môže byť prijaté tiež v očakávaní väčšej istoty v živote.Takéto páry majú byť vítané a vedené trpezlivo a diskrétne.
Rozvedení, ktorí vstúpili do nového zväzku sa môžu ocitnúť v mnohých situáciách, ktoré sa nedajú zaškatuľkovať alebo zapasovať do príliš nepružnej klasifikácie, ktorá nenecháva priestor pre vhodné osobné a pastorálne rozlišovanie. Cirkev tiež rozoznáva situácie, kde, z vážnych dôvodov, ako je napríklad výchova detí, muž a žena nemôžu dodržať svoju povinnosť na oddelenosť. Sú tu tiež prípady tých, ktorí podnikli všemožné úsilie na záchranu svojho prvého manželstva a boli nespravodlivo opustení, alebo prípady tých, ktorí vstúpili do druhého zväzku v záujme výchovy detí a svojim spôsobom sú si vo svedomí istí, že ich prvé manželstvo nebolo nikdy platné. Synodálni otcovia prehlásili, že kňazi musia pri posudzovaní situácie adekvátne rozlišovať s prístupom, ktorí zodpovedne posudzuje situáciu. Vieme, že neexistujú jednoduché návody.
Pokrstení, ktorí sú rozvedení a znovu civilne zosobášení musia byť plnšie včlenení do do kresťanských spoločenstiev všetkými možnými spôsobmi, pričom treba predchádzať možnosti škandálu. Sú pokrstení; sú to bratia a sestry; Duch Svätý vlieva do ich sŕdc dary a talenty pre dobro všetkých. Ich účasť sa môže prejavovať v rôznych cirkevných službách, čo nevyhnutne vyžaduje posúdenie, ktoré zo súčasných foriem vylúčenia, ktoré sa uplatňujú v liturgickom, pastorálnom, vzdelávacom a inštitucionálnom dianí, môžu byť zrušené. Takéto osoby sa nemajú cítiť ako exkomunikovaní členovia Cirkvi, ale ako živí členovia, ktorí sú schopní žiť a rásť v Cirkvi a zakúsiť ju ako matku, ktorá ich vždy privíta.
Aby sa toto posúdenie a odlíšenie mohlo uskutočniť, musia byť splnené nasledovné podmienky: pokora, uvážlivosť a láska k Cirkvi a jej učeniu, úprimné hľadanie Božej vôle a túžba odpovedať na ňu dokonalejším spôsobom. Tieto postoje sú nevyhnutne nutné na to, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu nedorozumení, ako napríklad predstave, že akýkoľvek kňaz môže rýchlo udeliť "výnimku", alebo že niektorí ľudia môžu obdržať sviatostné privilégiá výmenou za "pozornosti."
Niekedy je nám v našej pastorálnej práci ťažko urobiť priestor pre Božiu neobmedzenú lásku. Na milosrdenstvo dávame toľko podmienok, že ho zbavujeme jeho konkrétneho významu a skutočnej dôležitosti. Je to najhorší spôsob oslabovania Evanjelia. Z tohto dôvodu by sme vždy mali pokladať za neadekvátnu každú teologickú koncepciu, ktorá v konečnom dôsledku spochybňuje všemohúcnosť Boha a obzvlášť jeho milosrdenstvo.
To nám poskytuje rámec a nastavenia, ktoré nám pomôžu vyhnúť sa chladnej byrokratickej moralite pri jednaní s viac citlivými záležitosťami. Miesto toho nás to uvádza do konceptu pastorálneho rozlišovania. Snáď z dôvodu nejakej škrupulózity, ktorá je schovaná pod zápalom za vernosť k pravde, požadujú niektorí kňazi od kajúcnikov takú hlbokú ľútosť a snahu ďalej nehrešiť, že sa pri tom zabúda na jemné odlišnosti, čoho dôsledkom je, že milosrdenstvo je zahmlené snahou o dosiahnutie údajne úplnej spravodlivosti.
Sme povolaní preukazovať milosrdenstvo, pretože milosrdenstvo bolo najprv preukázané nám.
Chcem kňazom pripomenúť, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale stretnutím s Božím milosrdenstvom.
Tiež by som chcel poukázať na to, že Eucharistia nie je odmenou pre dokonalých, ale účinným liekom a výživou pre slabých.
V exhortácii síce ešte nasleduje krátka deviata kapitola, ktorá sa venuje spiritualite manželstva, ale neviem si predstaviť lepšie zakončenie tohto príspevku, než predchádzajúci odstavec.
Deus beatus.
Dodatok.
V priebehu celej knihy Svätý Otec uvádza citácie z dokumentu, ktorý prijala minuloročná biskupská synoda, ako aj z predchádzajúcich dokumentov Cirkvi, ktoré sa zaoberajú problematikou rodiny, aj s odkazmi na nich pod linkou. Preto verím, že ak niekto cíti, že sa ho veci, uvedené v týchto mojich príspevkoch týkajú, urobí dobre, ak si zoženie slovenský preklad, kde tie odkazy nájde, aby mohol presnejšie zistiť čo, a ako sa dotýka jeho konkrétnej životnej situácie.
