Prví kresťanskí autori zdôrazňovali potrebu vážnosti. Svet bol pre nich miestom hriechu a zla; verili, že v tomto sĺzavom údolí musíme svoj čas stráviť modlitbou, konaním dobrých skutkov a ľutovaním svojich hriechov. Keďže sa predpokladalo, že Ježiš sa nikdy nesmial (ani na svatbe v Káne?), ani my sa nesmieme smiať. Aj tak čoskoro nastane koniec sveta, preto nemôžeme byť vyrušovaní frivolnosťou humoru. V stredoveku sa liturgia vzdialila ľuďom, od ktorých sa očakávalo, že sa budú iba pasívne prizerať. Omša sa slúžila pre ľudí, nebola slávená ľuďmi. (Josef A. Jungmann).
V priebehu väčšiny stredoveku Cirkev tolerovala značnú mieru relaxačného a prorockého humorného správania, obzvlášť u svätých jednotlivcov, v liturgii a v náboženských hrách, pri ktorých sa očakávalo, že sa obecenstvo bude smiať. Koncom stredoveku však začala liturgia odzrkadľovať presvedčenie, že Cirkev je totožná s jej hierarchiou, jej inštitúciami a jej autoritou nad súčasnou spoločnosťou. Humor, ktorý to mohol spochybniť sa stal nebezpečným a bolo ho treba kontrolovať.
V ďalšom období sa uznávalo, že ak sa organizované náboženstvo má udržať organizovaným, iba vážnosť ho udrží pokope. Laici a bežný klér mali poznať svoje vyhradené miesto. Verilo sa, že uplatňovanie humoru by mohlo zosmiešňovať a teda ohrozovať vtedajšie cirkevné aj svetské štruktúry. Aj tak sa z času na čas našli jednotlivci, ktorí rozoznali skutočnosť, že humor môže byť požehnaným prorockým výrazom prítomnosti Boha v ich životoch.
Patril medzi nich napríklad sv. František z Assissi. Dominikánsky mystik Majster Eckhart veril, že máme byť naplnení radosťou v prítomnosti Božieho stvorenstva. Vravel, že "celá Trojica sa smeje a dáva nám zrodiť sa." Jeho kázne boli naplnené žartmi. Neskôr vyniklo množstvo osobností, ktoré ignorovali nemožnosť akejkoľvek kritiky skorumpovanosti vtedajšej Cirkvi - sv. Ignác z Loyoly, sv. Tereza z Avily, sv. Ján z Kríža, sv. Vincent de Paul a iní sa v svojej snahe učiniť zadosť požiadavkám Blahoslavenstiev stali "bláznami pre Krista", pričom mnohí z nich založili náboženské kongregácie fungujúce dodnes. Svätý Ignác prosil svojich nasledovníkov: "Smejte sa a narásťte v sile."
Svätý Filip Neri, ktorý žil v skorumpovanom Ríme medzi chudobnými, neváhal robiť si žarty z cirkevných oficiálov, ktorí zneužívali svoju moc.
V 19. storočí sa situácia už začala meniť. Najprv, pravda, to bolo v dielach protestantských teológov a autorov, neskôr aj katolíckych. Tu možno spomenúť napríklad Sorena Kierkegaarda, Harvey Coxa, G.K. Chestertona, C.S.Lewisa, T.S.Elliota a ďalších.
Keď sa dnes opýtate čo chcel Ježiš robiť na svatbe v Káne Galilejskej, niekto vám asi odpovie, že tam šiel premeniť vodu na víno a začať svoje pravé poslanie. Ja si myslím, že to nie je pravda. Už len z toho dôvodu, že to najprv odmietol (Ján 2:1-5).
Šiel sa tam zabaviť.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Gerald A. Arbuckle - Laughing With God
https://handel-sheet-music.info/jungmann-mass-of-the-roman-rite-18/
