Bŕŕŕ... exit! Časť druhá - Manželstvo z rozumu.

U.K. + E.Ú. nerovná sa V.L. Ani sa nikdy nerovnalo. Bolo to klasické manželstvo z rozumu ako z románov Jane Austenovej.

Písmo: A^- | A⁺

Formovanie Európskej Únie začalo hneď po roku 1945 s túžbou zblížiť európske národy tak, aby si už nikdy nemohli vzájomne spôsobiť také škody ako v práve skončenej vojne. Myšlienku podporoval aj Winston Churchill, ktorý pre Európu navrhoval "štruktúru v ktorej by bolo možné žiť v mieri, bezpečí a slobodne ... niečo ako Spojené štáty európske." Lenže počas formovania Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1951 stála Veľká Británia na vedľajšej koľaji. Odmietla aj pozvanie pripojiť sa k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (EHS) podpísaním Rímskej zmluvy v roku 1957. Jeden z jeho zakladateľov, Francúz Jean Monnet prehlásil, že nechápe dôvody a prišiel k záveru, že je to cenou za víťazstvo vo vojne - ilúziou, že si možno zachovať, čo máme bez nutnosti zmeny.

Okolo roku 1960 však Veľká Británia zdráhavo prišla k poznaniu, že sa musí zmeniť. Po rozpade koloniálnej ríše už nemala taký vplyv na svetové dianie, preto musela, aj keď neochotne, hľadať niečo viac, než len druhoradé postavenie v Európe. Británia videla silný povojnový rozvoj Francúzska a Nemecka, aj ich formovanie silného spojenectva. Žiadosť o prijatie do EHS podala v roku 1961, aby bola dvakrát odmietnutá a to hlavne zásluhou Francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea.

Británia vstúpila do EHS v 1.1.1973, po tom, čo de Gaulle odišiel z funkcie. Za jej rozhodnutím ukončiť britskú "splendid isolation" nebola žiadna ideológia, nádej, ani inšpirácia, ale obyčajná ekonomická nevyhnutnosť. Ekonomika Veľkej Británie bola v biednom stave. Nezamestnanosť bola najvyššie od tridsiatych rokov, vláda bola zaneprázdnená nekončiacimi bojmi so silnými odborovými predákmi, krajina strácala dokonca aj v roztržkách s Islandom v Severnom mori ohľadne práv na rybolov (takzvané tresčie vojny). So závisťou a určitou mierou zúfalstva sledovala ako ekonomiky krajín EHS rástli oveľa rýchlejšie než britská. Impérium sa rozpadalo, Commonwealth kompetenčne zaostával a vplyv Veľkej Británie v medzinárodnom meradle ďalej klesal. Prvotným motívom jej vstupu do európskeho klubu bol pocit národného úpadku, čo bolo v silnom kontraste s pozitívnymi motívmi iných členských krajín neskoršej EÚ. Pre zakladajúce krajiny to bola snaha dokázať, že vojna už nikdy Európu nezničí, trvalý mier bol dosiahnutý. Pre Španielsko bol jeho vstup v roku 1986 symbolom víťazstva demokracie nad fašizmom. Pre stredo- a východoeurópske krajiny to bolo demonštráciou navonadobudnutej slobody a konca komunistickej éry.

Pre Veľkú Britániu to bola v podstate iba snaha o "zníženie ceny masla". Referendum v roku 1975 o členstve v EHS bolo nudnou záležitosťou, ktorá sa neprihovárala srdciam ľudí, ale ich peňaženkám. 67% hlasovalo za. Ekonomický efekt sa však nedostavil hneď. Štrajky pokračovali, aj výpadky elektriny, rastúca cena ropy spôsobila dvojcifernú infláciu. Konzervatívci podporovali členstvo, proti bolo ľavicové krídlo Labouristov. Otázka členstva v EHS spôsobovala rozpory nielen medzi stranami, ale aj v ich vnútri.

V roku 1984 Margaret Thatcher dosiahla nápravu toho, čo sa v Británii chápalo ako nespravodlivosť. Vyjednala pre krajinu trvalú návratku na príspevky Británie do rozpočtu EHS, pretože dostávala oveľa menej dotácií na poľnohospodárstvo, než napríklad Francúzsko. V roku 1988 v Brugách predniesla prejav, ktorý dodnes opakovane pripomínajú zástancovia Brexitu a v ktorom odmietla snahy o vytvorenie "európskeho superštátu a novej dominancie z Bruselu." Čo už nespomenú je fakt, že samotná Iron Lady bola ťažiskovou osobou pri vytváraní Spoločného trhu, najprepracovanejšieho a úplne bezbariérového. Urgovala britských biznismenov, aby prijali tento novootvorený trh s "pozitívnym prístupom" a aby sa vrhli do "priameho a neobmedzeného prístupu ku kúpnej sile vyše 300 miliónov najbohatších a najviac prosperujúcich ľudí na svete."

Najchladnejším bodom vo vzťahoch medzi UK a EU bola Čierna streda 16.9.1992, keď ministerstvo financií nebolo schopné odolávať intenzívnym menovým špekuláciám a oznámilo, že vystupuje z mechanizmu výmenných kurzov.

V roku 1992 John Major za veľkú Britániu podpísal Maastrichtskú dohodu, pričom vyjednal výnimku z prístupu k spoločnej mene a z časti o sociálnom zabezpečení. Dohoda však vyvolala značnú kritiku v radoch Konzervatívnej strany a nielen tam. V roku 1997 jeho nástupca Tony Blair podpísal aj sociálnu časť a začal pokukovať po možnosti pripojenia sa k Euru, čo však opäť vyvolalo odpor. Minister financií Gordon Brown odložil Euro ad acta. Okrem toho ekonomika šliapala a eurová kríza po roku 2000 možnosť prijatia Eura úplne pochovala.

V roku 2011 sa európski lídri snažili ekonomické problémy riešiť zmenou rozpočtových pravidiel. Premiér David Cameron najprv požadoval ústupky a potom dohodu odmietol úplne. Povzbudilo to euroskeptikov a podnietilo ich k ďalším požiadavkám. Nasledovali ďalšie spory medzi politickými stranami aj v ich vnútri. Cameron sa dostal do situácie, keď chcel vyhrať ďalšie parlamentné voľby, preto prisľúbil obyvateľstvu referendum o zotrvaní v Európskej Únii.

Rubicon bol prekročený.