Štandardným meradlom príjmovej nerovnosti je takzvaný GINI koeficient, ktorý kondenzuje rozdelenie príjmov v spoločnosti do jedného čísla medzi nulou a jedna, pričom nula zodpovedá spoločnosti, kde všetky domácnosti majú rovnaké príjmy a jednotka spoločnosti, kde celý príjem ide jednej osobe. Počas vlády Margaret Thatcher výrazne stúpol, o niečo klesol za jej nástupcu Johna Majora. V roku 1997 vyhrala voľby Nová Labour Party Tonyho Blaira čiastočne aj vďaka tomu, že vyložene prisľúbil, že nebude sledovať cestu prerozdeľovania príjmov a majetku typickým ľavicovým spôsobom.
Blairov tieňový minister financií - Gordon Brown kalkuloval, že ich strana nebude zvolená do čela vlády, ak neprisľúbi, že nebude zvyšovať osobné sadzby dane z príjmov. Niežeby chceli znižovať sadzby, no boli veľkorysí pokiaľ šlo o daňové otázky bohatých jednotlivcov. Po ich nástupe k moci GINI koeficient nielenže neklesol, ale naopak vzrástol, maximum dosiahol v rokoch 2000 až 2001. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa mierne znížil po tom, čo začali účinkovať Brownove daňové benefity pre tých s nízkymi príjmami. Spojené kráľovstvo sa stalo rajom pre superboháčov, ktorých sem lákalo výnimočne priaznivé prostredie vytvorené Blairom a Brownom. Uvítali každého miliardára akejkoľvek národnosti. Mohol tu bývať, pričom platil minimálne dane vďaka vlažným pravidlám pre všetkých ktorí sa klasifikovali ako rezidenti iných krajín, väčšinou rôznych daňových rajov. Tí dvaja boli nápadne veľkorysí najmä k novým plutokratom z finančného pupku sveta - londýnskej City. Hlavne teda k majiteľom hedžových fondov, kapitálových investičných fondov, partnerov Goldman Sachs - tým, že skresali zo 40 na 10 percent daň, ktorú platili v prípade predaja významnejších aktív.
Podľa zástupcu guvernéra Bank of England, vo finančnom roku 2006/2007 4.200 ľudí v City of London zhrablo jeden, alebo viac miliónov libier na bonusoch. V roku 2007 vo Veľkej Británii žilo odhadom 68 miliardárov. V každoročnom prehľade Income Data Services bolo uvedené, že mediánovy totálny príjem najvyšších šéfov 100 britských firiem zahrnutých do indexu FTSE 100 bol v roku 2005/2006 dva milióny libier, o 20% viac, než v predchádzajúcom roku. Na porovnanie hrubý mediánový príjem britského zamestnanca pracujúceho na plný úväzok činil 23.600 libier, čo je o 3% viac oproti predchádzajúcemu roku. Rádovo väčšie príjmy, než CEO firiem vo FTSE 100 majú ľudia, pracujúci v hedžových fondoch, či obchodníci, ktorí kupujú a predávajú celé firmy. Najúspešnejší z nich v roku 2005 - Sir Philip Green, majiteľ sietí obchodov BHS, Topshop a iných v centrách veľkých miest, si vyplatil nezdanenú dividendu 1,2 miliardy libier. Bol schopný požičať si od veľkých svetových bánk 10 miliárd libier, keď sa neúspešne snažil kúpiť sieť supermarketov Mark´s and Spencer.
Vytvárajú sa dynastie riadne zazobaných ľudí a to spôsobom, ktorý nebol videný od Viktoriánskej éry. Prečo by to malo niekoho zaujímať? Nie je to zdravé pre demokraciu. Noví superboháči majú dostatok prostriedkov, aby prostredníctvom financovania politických strán, think-tankov a vlastníctvom médií ovplyvňovali politiku vlády a zabránili tak reformám, ktoré by narušili status quo. Labouristov ako politickú stranu by vyšlo draho, keby nahnevali mnohých v City. Napríklad vyššími daňami, alebo tuhšou reguláciou, tak ako ju navrhuje EÚ, na operácie hedžových fondov, či špekulácie na kapitálovom trhu aj keby to bolo v najvyššom verejnom záujme. Tony Blair sa svojho času rozhodol, že radšej bude závislý na bohatých jednotlivcoch, než na odboroch, ktoré sa podieľali na založení strany. V roku 2001 nestori kapitálového obchodovania Sir Ronnie Cohen a Nigel Doughty prispeli strane 1,8 a 1,005 milióna libier. Bývalý partner Goldman Sachs prispel vo výške 750.000 libier a hedžový manažér William Bollinger 510.000 libier. Rovnako to platí aj o Konzervatívcoch a ich vládach.
Superboháči samozrejme platia v Británii najnižšie možné dane. V percentách z príjmu platia iba zlomok toho, čo platí bežný pracujúci človek. Gordon Brown ako minister financií ešte zdôraznil myšlienku, že vlastne robia krajine láskavosť, že tu žijú, snažiac sa za žiadnu cenu ich nedráždiť. Čiastočne to vysvetľuje prečo bremeno narastajúcej dane padlo hlavne na ramená väčšiny, ktorá nie je dosť bohatá na to, aby sa presťahovala do Monaca alebo na Caymanské ostrovy. Blairova vláda pritom pumpovala obrovské množstvá peňazí do verejného sektora, pričom nebola schopná zlepšiť efektivitu jeho fungovania.
City of London sa stalo akýmsi mestským štátom, či štátom v štáte. Jeho rast sa podpísal na významných zmenách v krajine, štruktúre ekonomiky, či na regionálnych rozdieloch a komunitnom živote, ktoré nie každý považuje za pozitívne. Nastal obrovský nárast nerovnosti regionálnej i sociálnej, povestné nožnice medzi najbohatšími a najchudobnejšími sa stále viac otvárali, čo neustalo ani dnes, skôr naopak. Ďalším problémom je narastajúca závislosť britskej ekonomiky na finančných službách (Príhodnejšie by bolo snáď napísať "na finančných špekuláciách"). Nadradenosť City ovplyvňuje prijímanie rozhodnutí na vládnej úrovni, pretože dane a ekonomická politika všeobecne sa kalibrujú tak, aby nevypudili medzinárodne pohyblivé firmy von z krajiny. Masívny nárast výdavkov na verejnú spotrebu vo Veľkej Británii sa v príliš veľkej miere spolieha na finančný úspech City.
Okolo roku 1990 britský priemysel zamestnával päť miliónov ľudí a vyvážal takmer dosť na zaplatenie všetkého, čo Británia potrebovala dovážať. Dnes je výroba len zlomkom pôvodnej veľkosti a ani zďaleka nepostačuje na pokrytie dovozu. Nárast vplyvu finančného sektora sa negatívne podpísal aj na firemných penzijných fondoch. Keď bolo kedysi akousi morálnou povinnosťou firmy postarať sa o dôchodkové zabezpečenie zamestnancov, ktorí jej venovali celý svoj pracovný život, dnes sa väčšina firiem snaží zbaviť tejto povinnosti najrýchlejšie ako sa dá. Mnoho britských dôchodcov je nútených pracovať aj po odchode na penziu, aby vôbec vyžili.
Koncom deväťdesiatych rokov bol zmenený zákon o financovaní politických strán v snahe sprehľadniť finančné toky a to tak, že zaviedol povinnosť zverejniť meno každého darcu finančného daru strane vo výške viac než 5.000 libier. Nebola ale povinnosť zverejniť darovanú sumu. Neskôr sa im podarilo obísť aj túto povinnosť tak, že sa neprijímali finančné dary, ale "pôžičky na komerčnom základe", pričom nikde nebolo stanovené, čo sa myslí pod pojmom " na komerčnom základe." Okrem toho nemuseli byť zverejňované. Darcovia najväčších darov boli často na návrh politických strán povyšovaní do šľachtického stavu, menovaní do významných funkcií a podobne.
Obyčajný človek iba utrie hubu... A potom aby sa nenasrdil!
Počas britského referenda redaktor novín Evening Standard Anthony Hilton napísal:
"Raz som sa opýtal Ruperta Murdocha (https://sk.wikipedia.org/wiki/Rupert_Murdoch) prečo je tak rozhodne proti Európskej Únii. Odpovedal mi ´Je to jednoduché. Keď idem na Downing Street, urobia, čo im poviem; keď idem do Bruselu, ani si ma nevšimnú.´"
