Ani si nepredstavoval,ako jednoducho môže byť ním vytvorená platforma zneužítá na to, aby škodila. Nikdy neveril na ochranu osobných údajov, svoju spoločnosť viedol tak, akoby sa každý problém dal vyriešiť lepším kódom, či jeho väčším množstvom. Aj napriek tomu, že bol často upozorňovaný na chyby v návrhu platformy a nutnosť ich zásadnej opravy. (Napríklad Roger McNamee, ktorý bol jedným z jeho prvých investorov a v začiatkoch aj jeho mentorom).
Jednou z vecí o ktoré sa okolo roku 2000 snažila firma Google bolo presvedčiť užívateľov, aby odhalili svoje chute a záujmy. Vo februári 2004, keď Zuck v internátnej izbe na Harvard University konštruoval svoju platformu, prišiel s originálnym prístupom. Namiesto prehrabávania sa v množstve klikov a snahy vydedukovať čo ľudí zaujíma, jeho plánom pri tvorbe Facebooku bolo priamo sa ich na to opýtať. Predpokladal, že ak nakŕmi počítač údajmi o osobných vzťahoch spolužiakov na univerzite, možno ako výsledok dostane súhrn ich záujmov a názorov.
Na rozdiel od vtedy existujúcich stránok s podobným zameraním, ako boli napríklad MySpace a Friendster, mal na mysli niečo iné. Nebola by to stránka so sprostredkovaním randenia, dôraz by nebol na grafickej podobe, ale na informáciách. Aj keď Facebook začal skromne iba na niekoľkých špičkových amerických univerzitách, požiadavky na pripojenie sa len tak hrnuli, takže v máji 2005 už fungoval na viac než osemsto univerzitách.
Vývoj News Feed v septembri nasledujúceho roka dostal Facebook už do vyššej ligy. Na Friendster, či MySpace, ak ste chceli vedieť, čo robia vaši priatelia, museli ste sa zalogovať na ich osobné stránky. Algoritmus News Feed vytiahol všetky údaje o priateľoch z masívnej databázy Facebooku a umiestnil ich ne jedno miesto, dopredu, hneď ako ste sa na Facebook prihlásili. Prakticky cez noc sa FB zmenil zo siete navzájom prepojených webových stránok na personalizované spravodajstvo, ktorého hlavnými postavami aj tvorcami boli vaši priatelia. Spočiatku ukazoval všetko, čo na stránke robia, no s obrovským nárastom postov prestal byť Feed zvládateľný. Riešením Facebooku bol EdgeRank, algoritmus ktorý riadi základnú stránku - Top News Feed.
V roku 2009 mal FB už 300 miliónov užívateľov a mesačne mu pribúdalo ďalších desať miliónov. Cieľom sa stalo využitie obrovskej masy informácií, ktoré dobrovoľne poskytli užívatelia a dostať platfromu do centra celého webu. Od apríla 2010 sa k užívateľom FB dostávali personalizované stránky najvýznamnejších denníkov USA. Personalizované na základe nimi poskytnutých údajov a na základe toho, čo čítali ich priatelia. Bolo to súčasťou veľkého projektu "Facebook Everywhere." Noviny ako napríklad Washington Post dovolili FB editovať ich najcennejšie online vlastníctvo - titulnú stránku. New York Times čoskoro nasledovali. FB umožnil stlačiť Like na akejkoľvek položke na webe. Počas prvých 24 hodín poskytovania tejto služby ho užívatelia stlačili viac než jednu miliardu krát. Všetky údaje smerovali späť na servery FB.
Tu už začal FB nepríjemne zblízka konkurovať Google v súboji o doláre z trhu reklamy. Platilo pravidlo, že firma, ktorá má viac dát a dokáže ich lepšie využiť, tie doláre dostane.
Tu prichádza na javisko stav "lock-in", alebo inak uzamknutie, či zablokovanie.
Je to bod, či moment, keď je užívateľ do danej technológie zahrabaný do takej miery, že aj keby mu konkurencia ponúkla lepšie služby, nestálo by mu to za zmenu. Keby sme chceli prejsť od Facebooku do inej siete, museli by sme od úplného začiatku vytvoriť celý svoj profil, uploadovať tam všetky tie fotky a prácne tam dopísať mená všetkých priateľov. Ani náhodou! Sme tu pekne uzamknutí. Podobnú taktiku používa aj Google, ktorý spolu s FB súťaží v tom, kto dosiahne najväčší počet užívateľov v režime "lock-in".
Jeho dynamiku popisuje Metcalfeov zákon, princíp, ktorý stanovil Bob Metcalfe, objaviteľ Eternetu, protokolu, ktorý navzájom spája počítače. Uvedený zákon hovorí, že užitočnosť siete sa zväčšuje zvýšenou mierou s pridaním každej novej osoby. Jeho tienistou stránkou je práve režim "lock-in". Facebook je užitočný hlavne preto, že je na ňom "každý". Čím viac sú užívatelia "uzamknutí", tým ľahšie je presvedčiť ich, aby sa prihlásili. Keď sme neustále pripojení, tieto firmy môžu ukladať sledovacie údaje o nás aj vtedy, keď nie sme na ich stránke. Umiestnením sledovacích "cookies" do nášho počítača nám, po zistení našich osobných informácií, tieto spoločnosti dokážu ponúknuť reklamy tretích strán. (https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/543873/kolaciky-na-nete.html).
Pokračovanie: https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/547427/facebook-you-2.html
Zdroje informácií: Roger McNamee - Zucked.
Eli Pariser - Filter Bubble.
