reklama

Feminizmus a gender teória v rámci postmodernizmu.

O feminizme v minulosti aj dnes som sa zmieňoval už v niekoľkých minulých článkoch

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

(prvý je https://blog.sme.sk/antonkovalcik/spolocnost/momentky-z-dejin-feminizmu). Dnes to bude z uhla pohľadu Postmodernej Teórie.

Svojou snahou zlepšiť životy viac než polovice ľudstva po dobu vyše jedného storočia sa feminizmus stal jedným z najvýznamnejších spoločenských hnutí v dejinách. Koncom minulého storočia sa však v tomto hnutí niečo zmenilo. Prekvapujúce množstvo aktivistov si osvojilo nový "stále sofistikovanejší" prístup nazvaný "intersekcionalita," ktorý skombinoval rôzne formy Teórie identity. Priamo pod nosom vtedajších feministiek boli do praxe "vyTeoretizované" mnohonásobné smery menšinovej identity a spolu s nimi aj nová potreba pozerať sa na všetko cez lupu značne zväčšujúcu možný útlak, bigotnosť, nespravodlivosť, sťažnosti a nakoniec aj prípadné zapojenie sa kohokoľvek do systémov moci a privilégií.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo všetkej férovosti je nutné povedať, že feminizmus nikdy nepredstavoval jednotný front. V politickom a filozofickom zmysle vždy zahŕňal chaotickú zmes rôznych táborov - radikálne kultúrne feministky, radikálne lesbické, libertariánske, francúzske psychoanalytické, liberálne, neoliberálne, marxistické, materialistické, islamistické,... a intersekcionalistické feministky. Záujmom všetkých týchto skupín boli práva žien, ich úlohy a skúsenosti v spoločnosti; líšia sa však v tom ako tieto záležitosti chápu.

Od začiatku druhej vlny feministického aktivizmu po roku 1960 boli jeho tromi hlavnými vetvami liberálny, materialistický a radikálny aktivizmus. Liberálny sa v zásade snažil o rozšírenie všetkých práv a slobôd liberálnej spoločnosti na ženy. Materialistické feministky sa zaoberali otázkou ako patriarchia a kapitalizmus spoluúčinkovali na obmedzovaní žien, obzvlášť na pracovisku a v domácnosti. Ich teórie v širšom meradle čerpali z marxizmu a socializmu. Radikálne feministky dávali do popredia patriarchiu a mužov a ženy videli ako utlačovateľské a utláčané triedy. Boli to revolucionári, ktorí sa snažili prerobiť spoločnosť, rozbiť koncept genderu (nie však pohlavia) a zvrhnúť patriarchiu a kapitalizmus. Všetky tieto tri prúdy sa vyvíjali odlišne a na odlišných miestach. Liberálny feministický prístup sa tešil najväčšej podpore zo strany spoločnosti, zatiaľ čo radikálny a materialistický (socialistický) feminizmus dominoval akademickej sfére, hlavne od sedemdesiatych rokov až do súčasnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Meniť sa to začalo od konca osemdesiatych rokov, keď nová skupina Teoretikov vyvinula "sofistikovanejší" prístup založený na aplikovanom postmodernizme, ktorý prijal útlak identity ako "skutočný," zahrnul prvky queer Teórie, postkoloniálnej Teórie a hlavne kritickej Teórie rasy prostredníctvom konceptu intersekcionality. Výsledkom bola "tretia vlna" feminizmu, ktorá mala tendenciu zameriavať sa na identitu vo forme rasy, genderu a sexuality. Miesto toho, aby sa spájali okolo zdieľanej identity žien chápanej ako "sesterstvo", intersekcionálny a queer feminizmus popieral, že ženy majú nejaké spoločné skúsenosti a komplikoval aj odpoveď na otázku čo to vôbec znamená byť ženou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď mám byť stručný, tak intersekcionalizmus spočíva na princípe, ktorého podstatou je, že 1+1=3. Teda ak je niekto znevýhodnený či utláčaný, pretože je žena, niekto preto, že je černoch, miera utláčania v prípade čiernej ženy je vyššia ako súhrn miery utláčania v predchádzajúcich dvoch prípadoch. Ak by sme to doviedli ad absurdum, tak z hľadiska politiky intersekcionalizmu je najutláčanejším aj politicky najpoužiteľnejším, ak je niekto čierna lesbička, ktorá je tučná a telesne postihnutá. Možno to znie otrasne, ale toto je princíp. Čím viac rôznych druhov menšinových skupín sa na nás aplikuje, tým viac všelijakých postihnutí či utláčaní môžeme stelesňovať a sme teda pre túto politiku užitočnejší. Jediní, ktorí absolútne nie sú užitoční sú bieli heterosexuáli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale vráťme sa trochu späť.

V roku 2006 sa zo "ženských štúdií," ktoré boli primárne radikálne alebo materialistické a používali relatívne jednoduchú formu teórie postavenia, ktorá sa zameriavala na kategórie biologického pohlavia a na postavenie genderu v službách kapitalizmu, stali "genderove štúdie," ktoré sú silno postmodernistické a používajú intersekcionálny model. Väčšinou liberálni feministickí aktivisti dosiahli obrovský pokrok smerom k právnej, profesionálnej a spoločenskej rovnosti oboch pohlaví, zároveň však učinili samých seba nadbytočnými, pretože ostalo len veľmi málo problémov na riešenie. Intersekcionálny obrat pretlačili akademici a aktivisti, ktorí využili elementy queer, postkoloniálnej a hlavne Kritickej Teórie rasy, aby z feminizmu a feministov vyrobili problém ako doplnok k tomu, čo vykresľovali ako až príliš komplikovanú a utláčateľskú spoločnosť. Postmodernistická Teória ponúkla možnosť vrátiť sa k starému videniu západnej spoločnosti ako bigotne patriarchálnej a mužov ako aktívne konšpirujúcich proti úspechu žien, pričom to všetko definovala v pojmoch dostatočne nejasných na to, aby boli záležitosťou viery, nepožadujúcich žiadne dôkazy.

Čo teda takýmto komplikovaným spôsobom genderove štúdie skúmajú? Sú také interdisciplinárne, že ich bádatelia sa cítia oprávnenými skúmať všetko, čím sa ľudia bežne zaoberajú. Skúmajú to špecifickým spôsobom, cez pohľad genderovej analýzy všetkých zmienených Teórií a teda v konečnom dôsledku, na základe postmoderných koncepcií poznania, moci a diskusie.

Pravdepodobne najvplyvnejšou zverejnenou prácou v tejto oblasti je "Doing Gender" autorov Candace West a Dona H. Timmermana z roku 1987. V súlade s pohybom od pohlavia smerom ku genderu, ktorý chápu ako sociálny konštrukt, výslovne odmietajú biológiu ako zdroj rozdielov správania medzi mužmi a ženami, ich preferencií či charakteristických znakov: "tvoriť gender znamená vytvárať rozdiely medzi dievčatami a chlapcami, rozdiely, ktoré nie sú prirodzené, nevyhnutné alebo biologické. Keď sú rozdiely vybudované, sú použité na posilnenie nevyhnutnosti genderu." Tvrdia, že tento proces sa dosiahne spoločenským prostredím a výchovou a je na značnom postupe už vo veku piatich rokov. "Byť ´chlapcom´ či ´dievčaťom´ je potom nielen viac kompetentným než byť ´dieťaťom,´ale znamená to tiež byť kompetentne mužom či ženou, to znamená naučiť sa ukazovať vzorce správania vlastnej ´nevyhnutnej´mužskej alebo ženskej identity."

S tým ako sa intersekcionalita vyvinula a stala dominantnou v mainstreamovom politickom aktivizme a akademickej oblasti, začalo byť stále bežnejším počuť, že problémom sú "heterosexuálni bieli cisgenderoví muži." Nikde v genderových štúdiách nemožno nájsť prípad, aby muži alebo mužnosť boli skúmané z iného uhla pohľadu než feminizmus. Nie je to prekvapením, pretože je to absolútne v súlade s Teóriou. Muži hovoriaci sami za seba by hovorili z pozície sily v diskusii o moci a vplyve, ženy hovoriace za mužov by hovorili do diskusií, ktoré už sú o moci a vplyve, nič z toho však nemožno dovoliť.

Bádanie v problematike mužov a mužnosti sa značne spolieha na koncept "hegemonickej mužnosti" vyvinutom austrálskou genderovou teoretičkou Raewyn Connell (píšucou tiež pod menom Robert alebo Bob). Tento pojem odkazuje na dominantnú formu mužnosti, ktorá má za úlohu udržiavať nadradenosť mužov nad ženami a neustále udržiavať agresívne a súťaživé prejavy mužnosti, ktoré sú spoločensky vynucované dominantnými názormi na to, čo znamená byť "správny muž."

Hegemonická mužnosť sa spája s konceptom "toxickej mužnosti", ktorý pre zmenu vyvinul Terry Kupers pri výskume "maskulinity" s ktorou sa možno stretnúť vo väzniciach. Definovať ho možno ako "súbor sociálne regresívnych mužských znakov, ktoré slúžia na udržanie dominancie, podceňovania žien, homofóbie a bezohľadného násilia." Tento koncept sa stal nevyhnutným pri aplikovaní Teórie na odpoveď na otázku prečo by "tradičná mužnosť" mala byť Americkou Psychologickou Asociáciou braná ako psychická choroba tak, ako sa to navrhuje v "Pravidlách pre psychologickú starostlivosť o mužov a chlapcov" z roku 2018.

Jednoducho, genderove štúdie už viac nie sú o tom čo sa očakáva od ženy ako určené jej reprodukčnou funkciou, ale je to rozvetvené pole štúdií dotýkajúcich sa oveľa komplexnejšej a neusporiadanejšej zbierky identít - všetko v princípe rovnakým spôsobom. Jeho podstata spočíva v hľadaní problémov, na ktoré je možné sťažovať sa až kým sa nenájdu. Veď keby neexistovali problémy, z čoho by žili tí, ktorí tvrdia, že ich riešia. Ich prežitie však závisí na ich nevyriešení. Ak sa aj niečo vyrieši, potom treba nájsť niečo iné a sťažovať sa a riešiť. Ak sa nič nenájde, treba niečo vymyslieť.

Aby nedošlo k omylu, existujú reálne problémy, ktoré nám horia pod zadkom a ktoré treba riešiť. Lenže tie nie sú v hľadáčiku postmodernej Teórie.

Pokračovanie.

Zdroj informácií: Helen Pluckrose, James Lindsay: Critical Theories.

Ian Dunt: How to be a Liberal.

Robert Oulds, Niall McCrae: Moralitis.

Douglas Murray: The Madness of Crowds.

Anton Kovalčík

Anton Kovalčík

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  506
  •  | 
  • Páči sa:  1 764x

Vyštudovaný ekonóm. Som ryba, ktorá väčšinou pláva proti prúdu, aj keď niekedy narazí hlavou o kameň. Nemám rád nekritické prijímanie čohokoľvek, čo sa mi naservíruje. A som notorický optimista. Zoznam autorových rubrík:  Prežijeme?Web náš každodenný...Te Deum...Kde bolo tam bolelo...Infovojna.Wokenaci.Ekonómia (nielen) pre laikov.Heavy mentalČo na to profesor Higgins?Magistra vitae.SúkromnéNezaradenéVox popapuli.

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu