Možno, že to aj platí, ale potom sme asi otrasne slabí žiaci. Mám na mysli ľudstvo ako celok. Nie a nie sa z tých dejín poučiť. A pritom sú také zaujímavé. Lenže...
Keď som bol siedmakom na základnej škole, ako nezvyčajne, bláznili sme sa v triede cez prestávku. Bohužiaľ nás nachytala naša dejepisárka a keďže nevedela vymyslieť nič iné, dala nám za trest doma dvadsaťkrát prepísať látku, ktorú sme práve preberali. Doteraz si pamätám, že to bolo o tom, ako hrdinskí husiti porazili rakúske vojsko a to až do takej miery, že prítomnému kardinálovi spadol pri úteku klobúk z hlavy. Okrem toho mala tá učiteľka zvláštny spôsob, ako nás dejepis naučiť. Mali sme extra malý zošit, do ktorého sme si zapisovali všetky roky z učebnice a k nim to, čo sa vtedy odohralo. Takmer každý týždeň sme potom písali písomku z tých letopočtov.
Dejepis som neznášal.
Na gymnáziu sme potom od prvého ročníka mali profesorku dejepisu, ktorá nám rozprávala príbehy. Samozrejme, museli sme vedieť aj roky, ale bolo to už o niečom inom. Ožívali pred nami historické osobnosti, dobrodružstvá, boje, vraždy, intrigy, vzťahy, súvislosti...
Dejepis som miloval. Až natoľko, že som, aj keď nie hneď po maturite, absolvoval prijímacie skúšky na štúdium archeológie na FF UK v Bratislave. Neviem, či to bolo šťastím, alebo pohromou pre slovenskú archeológiu, ale neprijali ma.
Láska k dejinám mi však ostala. Aj hľadanie súvislostí, vzťahov, príbehov, poučení.
História ľudstva nie je o rokoch, je o príbehoch. V rokoch sa skrývajú suché fakty, v príbehoch poučenia. A že ich v dnešnej dobe zúfalo potrebujeme, o tom nemôže byť pochýb.
p.s.: https://www.youtube.com/watch?v=NMSfR5uWal0&feature=youtu.be&t=301
