Esenciu kresťanskej viery dokonale vyjadril Ježiš v odpovedi na otázku, čo je hlavným prikázaním - miluj Boha celou svojou silou a miluj svojho blížneho ako seba samého. Neskôr to bolo sformulované Kantom ako jeho "Morálny imperatív", alebo ak chcete "vyšší princíp mravný."
Prvopočiatkom teda je, aby sme milovali samých seba, až potom môžeme milovať svojho blížneho. Čo to ale znamená? Hranice medzi zdravou sebaláskou a takou, ktorá vyvyšuje vlastnú osobu nad všetko ostatné sú dosť zahmlené (vedel by o tom rozprávať antický hrdina Narcis, ktorý ich prekročil, ale aj niektorí vrcholní politici súčasnosti). Takisto nejasnými môžu byť hranice medzi zdravým sebavedomím a aroganciou, medzi hrdosťou a pýchou. Čítal som diskusné príspevky od konzervatívnych veriacich, ktorí tvrdili, že je lepšie nebyť sebavedomý, hrdý, nemať sa rád a byť poníženým, lebo riskujeme prekročenie tej nejasnej hranice a upadnutie do hriechu a následného pekelného ohňa. Je to nebezpečné tvrdenie z viacerých dôvodov. Ak sa nemáme radi, logicky nemôžeme mať radi ani svojich blížnych, pred Bohom budeme cítiť miesto rešpektu strach a riskujeme, že v snahe byť čo najskromnejšími aby sme nebodaj nezhrešili, sa stávame "pyšnými na svoju skromnosť" (o tom, že je vrchol skromnosti spieval už Jiří Schellinger) . Prichádzame o časť toho, čo nás robí ľuďmi. A ľudia plní komplexu menejcennosti, bez sebaúcty sa ľahšie ovládajú.
Máme byť pokornými, či poníženými, ale čo to znamená? Pokora neznamená, že máme mať nízku sebaúctu, alebo byť bez akejkoľvek energie. Má to viac spoločné s uvedomovaním si Božej veľkosti a našej vlastnej malosti pred Ním, nie spôsobom, ktorý nás rozdrví ako skala, ale oslavou majestátu, krásy a svätosti Boha. Hrdosť, podobne ako hnev má aj svoju dobrú stránku. Je oprávnený hnev (proti nespravodlivosti), je aj dobrá hrdosť (na seba a vlastnú rodinu). Hrdosť môže byť aj v jadre ľudského nešťastia, rozdelenia a nenávisti. Je to vtedy, keď sa stane arogantnou a sebestačnou s pocitom že máme nárok na čokoľvek, čo si zmyslíme. Nikto proti takejto pýche nie je imúnny - bohatí ani chudobní, laici ani kňazi, sluhovia ani králi. Pyšní hľadia na druhých zvrchu, myslia si, že sú viac než ostatní, že nepotrebujú Boha. Na druhej strane pocit nenávisti voči vlastnej osobe, presvedčenie, že som "zlý a nehodný", extrémna pokora (stredovekí flagelanti sú toho dôkazom), rozhodne nesvedčia o tom, že plníme podmienku na to, aby sme mali radi iných, totiž mať rád samého seba.
Ďalšou otázkou je: "Kto je môj blížny?" Ježiš na to jednoznačne odpovedal v príbehu o milosrdnom Samaritánovi, ale aj pri studni v Samárii, angažovaním Matúša - zlodeja, podvodníka a ľahtikára - medzi svojich apoštolov. Sedel pri jednom stole s ľuďmi, ktorými vtedajšia väčšinová spoločnosť pohŕdala - výbercami daní, prostitútkami, zhýralcami, ľuďmi inej viery.
Sú Židia mojimi blížnymi? KKC odpovedá v odstavci 839: " ...Cirkev, Boží ľud Nového Zákona nachádza svoje spojivo s židovským národom, ktorý bol prvým, ktorý počul Božie slovo. ... k nemu patria patriarchovia a z neho podľa tela pochádza Kristus."
Sú Moslimovia mojimi blížnymi (nepliesť si s militantnými islamistami)? Aj tu sa KKC zmieňuje v odstavci 841: " Plán spásy zahrnuje aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, medzi nimi na prvom mieste sú Moslimovia; vyznávajú, že sa držia viery Abraháma a spolu s nami oslavujú jediného, milosrdného Boha, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň."
Sú utečenci, či imigranti mojimi blížnymi? KKC, paragraf 2241 hovorí: "Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú.Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady."
Sú gayovia a lesby mojimi blížnymi? KKC v odstavci 2357 hovorí o homosexualite ako o sexuálnej príťažlivosti medzi osobami rovnakého pohlavia a že s tým za žiadnych okolností nemožno súhlasiť. Nehovorí nič o tom, že aj tu môže ísť o cit hlbokej a úprimnej lásky, nielen o sex. V ďalšom odstavci sa píše: " Tento sklon, ktorý je objektívne poruchou, predstavuje pre väčšinu z nich skúšku. Treba k nim pristupovať s rešpektom, súcitom a citlivosťou." V pápežskej exhortácii "Amoris Laetitia" sa uvádza: "Chceme predovšetkým zdôrazniť, že každá osoba, bez ohľadu na jej sexuálnu orientáciu, má byť rešpektovaná s ohľadom na jeho, alebo jej dôstojnosť a má sa s ňou zaobchádzať ohľaduplne, pričom sa treba vyhnúť každému náznaku nespravodlivej diskriminácie, hlavne akejkoľvek forme agresivity a násilia. Rodinám, ktorých člen má rovnakú sexuálnu orientáciu, je nutné poskytnúť rešpektujúce pastorálne vedenie, aby tí, ktorí takúto orientáciu prejavujú, mohli dostať pomoc, ktorú potrebujú, aby mohli pochopiť a plne niesť Božiu vôľu v ich životoch."
Ak niekto tvrdí, že podstatou a hlavnou náplňou ľudského života je pripravovať sa na dobrú smrť, tak sa musím opýtať, či ju môžeme dosiahnuť bez toho, aby sme žili dobrý život? Ak tedá máme napĺňať hlavné prikázanie, potrebujeme mať zdravé vedomie svojej vlastnej hodnoty ako človeka, primerané sebavedomie, aby sme mohli hľadať Božiu vôľu, svoju cestu, využívať a vylepšovať talenty, ktoré sme od Neho dostali do daru.
Bez ohľadu na to, či je niekto veriaci v Boha, alebo nie.
Zdroje informácií: Katechizmus Katolíckej Cirkvi, vyd. 1999.
Walk with Me, A Lenten Journey of Prayer for 2020
https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/419107/amoris-laetitia-alebo-o-radosti-z-lasky-3.html
