https://www.youtube.com/watch?v=JCqCs4xOdOI https://www.youtube.com/watch?v=iV-VnAtPldw
Koncom augusta 1968 som mal necelých osem rokov. Mal som začať druhý rok na Základnej deväťročnej škole. Vtedy sme bývali na dedine a boli sme v ulici jediní, kto mal televízor. Moja mama mi neskôr rozprávala, že v to ráno nám na dvere búchali susedia, aby sme ho hneď zapli, lebo nás obsadili Rusi a keďže to bol starý elektrónkový prijímač, chvíľu mu to trvalo. Rodičia spolu so susedmi videli len záver vysielania, keď hlásatelia zodvihli ruky nad hlavu, do štúdia vrazili vojaci so samopalmi a všetko zhaslo...
Hmlisto si pamätám na obdobie, ktoré nasledovalo. Na to, ako zrazu cez oblohu prelietalo množstvo lietadiel, kým predtým ani jedno. Bolo to pre nás deti veľmi vzrušujúce. Pamätám na to, ako pri skupinke susedov pred našim domom zastavil vojenský gazík, z ktorého posádka vyhodila letáky a prášila ďalej.
Pamätám ako som v septembri šiel potme zo školy, na ulici sa mihalo svetlo bateriek, pobiehali tam ľudia a na cestu, aj na okolité múry vápnom písali heslá v štýle "Dubček, Svoboda, otec národa."
Pamätám sa aj na našu starú pani učiteľku Závadovú, ktorá nás ako prvákov učila spievať "Náš generál Štefánik...". Vtedy sme všetci, chlapci aj dievčatá, z dolného konca dediny šli zo školy domov v dvojstupe, pochodom, za spevu tejto piesne, o ktorej sme nevedeli, o čom, či o kom vlastne bola.
Viac z rozprávania mojej mamy, ako z vlastných spomienok viem, že som niekedy v období, keď bol Dubček už v nemilosti, zobral bielu školskú kriedu, obišiel som s ňou celý náš dom a zanechal po celom obvode nápis "DUPCEK .... DUPCEK.... DUPCEK....". Keďže bola učiteľkou ZDŠ a mohla preto prísť o prácu, strašne ma potom strieskala a prinútila ma zmazať to ryžovým kartáčom a vodou. Takže aj ja, ako dieťa som bol svojim spôsobom obeťou augustovej bratskej "pomoci".
Kto sa z minulosti nepoučí, je nútený opakovať ju.
Božechráň.
