Dnes by možno nespoznávala digitálny svet, no určite by spoznala ako nikde neukotvené a zmätené davy budú požadovať "vodcu kmeňa" ktorý prinesie poriadok do chaosu, jednoduchosť do zložitosti a pocit príslušnosti. Slepá lojalita k nemu, viera v jeho moc, ľahostajnosť k pravde a túžba po tom, aby sa určité skupiny držali pohromade vedie k takzvanej kmeňovej politike, ktorú možno aplikovať v masovom rozsahu.
Politický systém pozostávajúci z emotívnych navzájom bojujúcich kmeňov (skupín) s grotesknými nepriateľmi, preplnený prispôsobenými provokujúcimi "faktmi" nevedie k ničomu dobrému. Keď sa rezignuje na kompromisy a vyjednávania, názorové rozdiely je možné vyriešiť iba s pomocou násilia a nátlaku. Dnes sa zdá, že presne tam smerujeme.
Yahoo Answers je online fórum, ktoré komukoľvek umožňuje položiť akúkoľvek otázku, hocako strelenú. 23. mája 2007, tri mesiace potom, ako Barack Obama oznámil svoju prezidentskú kampaň, anonym pridal novú otázku: "Ak sa Obama bin HUSSEIN al Barack narodil v Keni, ako môže kandidovať na prezidenta USA?" Dostal 44 rôznych odpovedí a počas niekoľkých ďalších mesiacov to ostalo záležitosťou reťazových emailov a obskúrnych blogov. Tradičné noviny a televízne kanály to ignorovali, keďže si plnili základnú úlohu - odlišovať fakty od výmyslov, ktoré nemajú základ v realite a sú teda nehodné tlačiarenskej černe. Podľa darwinovskej teórie o prežití mémov na virálnom internete to však bolo predurčené na úspech.
V roku 2008 sa toho chytila stránka WorldNetDaily (WND), ktorá bola zmesou rôznych morálne mierne konzervatívnych, paleokonzervatívnych aj vyložene extrémistických príspevkov, ktoré boli často zverejňované aj na Drudge Report. Dva dni pred voľbami na WND zverejnili článok "Obama ´pripúšťa´ narodenie v Keni?" O dva dni Rush Limbaugh - najpopulárnejší rozhlasový komentátor, s veľkou hubou a silne konzervetívnymu názormi - túto fámu rozšíril vo svojom hlavnom vysielacom čase.
Donald Trump prvýkrát flirtoval s prezidentskou kampaňou v roku 1987. Odletel do New Hampshire aby predniesol prejav, o ktorom tvrdil, že nie je súčasťou kampane (ako ekonomickú politiku v nej navrhoval "Čokoľvek chce Japonsko, robte presne naopak.") Reakcia v tlači bola veľmi vlažná, príliš na to, aby nejaká kampaň mala zmysel. V roku 1999 o kandidatúre meditoval znovu - v show Larry King Live. Odozva nebola takmer žiadna.
V roku 2011 miesto toho, aby šiel priamo do médií hlavného prúdu, začal vytvárať nenápadný šepot na internete. Najprv poveril svojho verného zahladzovača problémov Michaela Cohena, aby založil stránku ShouldTrumpRun.com. Potom začal tvoriť na Twitteri: "Ľudia na shouldtrumprun.com majú pravdu!" Preklepy v tomto aj ďalších tweetoch naznačovali, že je to jeho vlastné dielo, nie dielo poddajnej PR firmy. Reakcia verejnosti bola opäť vlažná. Nebolo tam nič, čo by ľudí zaujalo, žiadne kontroverzie, žiadne provokujúce méme. Trump akoby si potom na chvíľu dal pauzu a tweetoval o nepolitických témach, no v pozadí stále pracoval na tom, aby rozvíril záujem ak nie o jeho kandidatúru, tak aspoň o jeho vlastnú osobu. Stretol sa s Josephom Farahom, editorom WND a jeho hlavným redaktorom Jerome Corsim. Hľadal nejakú návnadu, ktorá by zarezonovala vo verejnosti a vyvolala rozruch. Trump to našiel vo fáme o Obamovom falošnom rodnom liste.
Počas nasledujúcich šiestich týždňov potom neustále víril túto tému kombinujúc tradičné média a sociálne siete stále dookola. 23. marca sa objavil v relácii televízie ABC "The View" a prehlásil "Chcem, aby ukázal svoj rodný list. Je tam niečo, čo sa mu nepáči." Opakoval to stále a dookola aj napriek námietkam redaktorky, ktorá viedla diskusiu.
Väčšina kandidátov na politické funkcie je ochotná útočiť či zosmiešňovať, no len do určitého bodu. Nakoniec aj tí nejnehanebnejší a najbrutálnejší z politikov narazia na skutočnosť, ktorá je príliš jasná na to aby sa jej dalo protirečiť, na princíp príliš posvätný na to, aby bol porušený, na vrstvu dôstojnosti, ktorej narušenie by bolo príliš ponižujúce. Pri Trumpovi sa však zdalo, že nemá záujem o dôstojnosť, žiadnu kapacitu pre hanbu a žiadnu rozoznateľnú etiku okrem sebapropagácie. Nech už potom dav ukázal na čokoľvek, hocakým smerom, Trump sa tam natlačil.
Nebol expertom na algoritmy sociálnych médií, nepoužíval ani počítač, vedel však rozpoznať náladu davu. Okrem toho väčšinu toho rozpoznávania mentálneho rozpoloženia davu na Twitteri vykonávali zabudované analytické nástroje. Vzorec bol jasný: čím viac poburujúce je vaše posolstvo, čím hlasnejšie a agresívnejšie ho pretláčate, tým viac pozornosti môžete získať.
16 mája 2011 Trump na svojej Facebookovej stránke oznámil: "Po značných úvahách a jednaniach som sa rozhodol, že sa nebudem uchádzať o úrad prezidenta. V budúcnosti sa však nebudem zdráhať vyjadriť názory, ktoré mnohí z vás zdieľajú, avšak nemajú médium, aby ich mohli vyjadriť.
Neskôr, počas predvolebnej kampane v januári 2016, na stretnutí so svojimi priaznivcami v štáte Iowa Trump vyhlásil:
"Mohol by som stáť uprostred Piatej Avenue zastreliť niekoho ... a nestratil by som žiadne hlasy."
Existuje zreteľná a desivá možnosť, že v dobe, keď emócie prevládajú nad pravdou, predpojatosť nad objektívnosťou a kmeňová mentalita nad kompromisom, že mal pravdu.
Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/553231/internet-oranzovy-muz-a-biely-dom-2.html
Zdroj informácií: Andrew Marantz - Antisocial.
Jamie Bartlett - The People vs. Tech.
