Konzervativizmus a pravica.

Písmo: A- | A+

John Stuart Mill označil konzervatívcov ako stranu poriadku a stability. Podľa neho v prevažnej väčšine odmietajú zmeny zavedené stranami pokroku a reformnými stranami.

Takáto definícia však z konzervatívcov robí obávaných spiatočníkov snažiacich sa zabrániť ľudskému pokroku. Štandardnou odpoveďou psychológov na otázku "Prečo ľudia volia konzervatívcov?" je, že:

Konzervatívci sú konzervatívcami, pretože boli vychovaní nadmieru prísnymi rodičmi, alebo že majú neprimeraný strach zo zmeny, novosti a zložitosti, že trpia existenčnými obavami, a preto sa kŕčovito držia jednoduchého pohľadu na svet bez akýchkoľvek odtieňov.

Všetky tieto prístupy majú spoločnú jednu črtu: používajú psychológiu, aby vysvetlili, že konzervativizmus je pasé. Tým pádom to liberálov nenúti brať konzervatívne idey vážne, pretože sú aj tak spôsobené zlým detstvom alebo chybami osobnosti... Správnejším prístupom by bolo predpokladať, že konzervatívci sú rovnako úprimní ako liberáli a potom použiť Teóriu morálnych základov na pochopenie morálnych matíc oboch strán.

Obrázok blogu

Vhodnejším spôsobom ako opísať konzervatívcov je povedať, že ich širšia morálna matica im umožňuje odhaliť hrozby morálnemu kapitálu, ktoré liberáli nedokážu vnímať. Nenamietajú proti akýmkoľvek zmenám, ale zúrivo sa bránia keď veria, že zmena poškodí inštitúcie a tradície, ktoré poskytujú pevný vonkajší obal našej morálke (napríklad, keď ide o rodinu).

Sociálne konzervatívni ľudia majú najširšiu sadu morálnych starostí zahŕňajúcu všetkých šesť základov v približne rovnakej miere. Naopak pre liberálov je ťažiskom zastávanie sa obetí utláčania a vylúčenia zo spoločnosti. Bojujú aby rozbili stanovené hranice (napríklad založené na rase či sexuálnej orientácii), no ich zápal pri pomoci obetiam, kombinovaný s nízkymi hodnotami v oblasti základov Lojality, Autority a Posvätnosti, ich často vedie k presadzovaniu zmien, ktoré oslabujú skupiny, tradície, inštitúcie a morálny kapitál. 

Napríklad snaha pomôcť chudobným v zanedbaných centrách amerických miest viedla po roku 1960 k sociálnym pomocným programom, ktoré zredukovali hodnotu manželstva, značne zväčšili množstvo detí narodených mimo manželstva a oslabili Afroamerické rodiny. Následky bolo vidno aj v roku 2020. Určite by sa dala nájsť paralela aj na Slovensku. Snaha posilniť študentov tým, že dostanú právo žalovať svojich profesorov a školy v sedemdesiatych rokoch viedla k oslabeniu autority a morálneho kapitálu na školách, vytvoriac tak neusporiadané prostredie, ktoré najviac negatívne zasiahlo chudobných. Podobné snahy pomôcť časti spoločnosti často vedú k poškodeniu práve tých, ktorým mala byť pomoc určená.

Americký historik Jerry Muller vo svojej knihe "Conservatism" v prvom rade odlišuje konzervativizmus od ortodoxie. Tá je názorom, že existuje transcedentný morálny poriadok, ku ktorému by sme mali prispôsobiť pomery v spoločnosti. Kresťania, ktorí sa snažia využiť Bibliu ako základ pre tvorbu legislatívy aj Moslimovia, ktorí chcú žiť pod šaríou, sú jej príkladmi. Obhajujú preto potrebnú zmenu, často veľmi radikálnu, čo ich stavia proti skutočným konzervatívcom, ktorí radikálne zmeny považujú za nebezpečné. Muller ďalej odlišuje konzervetivizmus od anti-osvietenstva. Podľa neho moderný konzervativizmus pramení z hlavných smerov osvietenského myslenia, keď sa muži ako David Hume a Edmund Burke snažili vyvinúť racionálnu, pragmatickú a v podstate utilitariánsku kritiku projektu Osvietenstva. Kritika liberálnych či progresívnych argumentov prebiehala na osvietenských základoch hľadania ľudského šťastia založených na používaní rozumu.

Konzervatívci vedia, že ľudia sú neodmysliteľne nedokonalí, so snahou konať zle, keď sa odstránia všetky obmedzenia a zodpovednosti. Je nebezpečné budovať teórie výlučne na čistom rozume, neobmedzenom intuíciou a skúsenosťami z minulosti. Inštitúcie vznikajú postupne ako spoločenské skutočnosti, ktoré potom rešpektujeme, možno aj posväcujeme, no ak ich zbavíme autority a budeme s nimi zaobchádzať ako so svojvoľnými vynálezmi, ktoré existujú iba pre náš prospech, učiníme ich menej efektívnymi. Vystavíme sa potom hrozbe morálneho rozkladu a spoločenského zmätku.

V roku 2011 sa v USA opýtali 132.000 ľudí z celého politického spektra, ktoré morálne základy sú pre ich rozhodovanie či prístup k životným situáciám do akej miery dôležité. Vyšiel im veľavravný graf:

Obrázok blogu

Morálka zaväzuje, ale aj oslepuje. Nestáva sa to iba "tým druhým." Všetci sme vcucnutí do akýchsi kmeňových morálnych spoločenstiev. Krúžime okolo svojich posvätných hodnôt a potom dodatočne zdieľame argumenty o tom, prečo MY máme pravdu a ONI nie. Myslíme si, že druhá strana je slepá k pravde, logike, vede a zdravému rozumu, no v skutočnosti každý sa točí dookola ako slepý, keď hovorí o svojich posvätných témach či objektoch. 

Ak chceme pochopiť druhú stranu, musíme sledovať morálny základ Posvätnosti. Na začiatok by sme mali myslieť na všetkých šesť základov a snažiť sa prísť na to, ktorý pri danom probléme najviac zaváži. 

Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/561443/utopia-libertarianizmu.html

Zdroj informácií: Jonathan Haidt - The Righteous Mind.

 Michael J. Sandel - Justice

Skryť Zatvoriť reklamu