Dnes sa povenujem vplyvom, za ktoré ľudia ale ozaj absolútne nemôžu. Môže za nich matička Zem.
Mechanizmami, priamo zodpovednými za pohyby globálnej teploty sú zmeny v obsahu skleníkových plynov v atmosfére a schopnosť zemského povrchu odrážať späť do vesmíru prijaté slnečné žiarenie (tzv. albedo). To sú ale iba pomalé odozvy, nie hybné sily. Tie prírodné boli potvrdené až v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a sú nimi malé zmeny v obežnej dráhe Zeme okolo Slnka a pohyb zemskej osi vzhľadom k rovine obežnej dráhy. Sú zapríčinené tým, že ostatné, hlavne veľké planéty (Jupiter a Saturn) svojim pohybom ovplyvňujú aj Zem. Nemajú takmer žiadny vplyv na celkové množstvo prijatého slnečného žiarenia prijatého Zemou, ovplyvňujú ale jeho geografické a sezónne rozdelenie.
Obežná dráha Zeme okolo Slnka je mierne eliptická. Excentricita obežnej dráhy sa pohybuje od takmer nuly (kruhová dráha), až po takmer 6%. Dnes je to asi 1,7%. Mení sa s periódou trvajúcou okolo 100.000 rokov.
Dnes je Zem najbližšie k Slnku v januári, najďalej v júli. Deň v roku, kedy je najbližšie sa v priebehu roka pohybuje s periódou okolo 20.000 rokov, čo je zapríčinené kmitavým pohybom zemskej osi (wobble). Blízkosť k Slnku v januári je priaznivá pre budovanie ľadovcov na severnej pologuli, pretože robí zimy teplejšími a letá chladnejšími. Aj napriek tomu, že tieto dva činitele podporujú tvorbu ľadovcov na severnej pologuli, ľad sa tu v skutočnosti rýchlo topí. Sily spôsobené človekom absolútne dominujú nad tými prírodnými.
Zemská os otáčania mení svoj uhol sklonu voči obežnej dráhe okolo Slnka od cca 22,1 do asi 24,5 stupňov. Dnes je to okolo 23,5 stupňa a vyrovnáva sa. Zaberie jej asi 41.000 rokov, aby sa dostala od minima na maximum. Následkom je to, že polárne oblasti dostávajú viac slnečného žiarenia, nižšie zemepisné šírky menej. Ak by tento sklon osi bol jediným faktorom, mohli by sme očakávať, že by Zem smerovala k budovaniu ľadovcov vo vyšších šírkach, možno aj k novej dobe ľadovej. V praxi to tak nevyzerá.
Klímu môže do značnej miery ovplyvniť vulkanická činnosť. Sopečné erupcie vyvrhujú do nižšej stratosféry (výška okolo 30 km) kysličník siričitý. Ten sa skombinuje s kyslíkom a vodou, aby vytvorili miniatúrne kvapky kyseliny sírovej (aerosoly), ktoré odrážajú slnečné žiarenie späť do vesmíru. Tým vlastne majú na zemskú atmosféru chladiaci účinok. Tie, ktoré v roku 1991 vytvoril výbuch filipínskej sopky Mount Pinatubo ( https://www.youtube.com/watch?v=WBjBUeKBlcQ)znížili takmer o dve percentá množstvo slnečného žiarenia prijatého Zemou.
Ak si to poskladáme dokopy, tak ako to ukazuje nasledujúci graf, vidíme, že prírodné sily planétu skôr ochladzujú, než aby prispievali k otepľovaniu. (modrá- prírodné vplyvy, červená - ľudský faktor, sivá - spolu, čierna - skutočné výsledky pozorovania)
p.s.: Hlavné skleníkové plyny a ich schopnosť zohriať atmosféru v skratke:
- CO2 oxid uhličitý - pred industriálna úroveň 278 ppmv (častíc na milión na objem), dnes 413.
- CH4 metán - životnosť 12,4 roka - pred industriálna úroveň 700 ppbv (častíc na miliardu na objem), dnes 1.803, potenciál na otepľovanie o 20 rokov 84 násobok potenciálu CO2, o 100 rokov 28 násobok.
- N2O - oxid dusný - životnosť 121 rokov, pred priemyselná úroveň 275 ppbv, dnes 324 ppbv, potenciál na otepľovanie po 20 rokoch 264 násobok CO2, po 100 rokoch - 265 násobok CO2.
Ako ich ľudia pridávajú do atmosféry? CO2 - spaľovanie fosílnych palív, výroba cementu, pôdne hospodárstvo. CH4 - fosílne palivá, skládky odpadu, hospodárske zvieratá, ryžové polia. N2O - hnojivá, priemyselná výroba, fosílne palivá.
p.s.: pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/514525/skoro-vojna-kvoli-hokejke.html.
Zdroje informácií: James Hansen - Storms of my Grandchildren.
Michael E. Mann, Lee. R. Kump - Dire Predictions.
Mark Maslin - Climate Change. A Very Short Introduction.
