Zásoby však rástli minimálne, preto sa veľké americké petrolejárske firmy vydali hľadať nové ložiská do celého sveta.
Ich snaha priniesla najväčší počiatočný úspech v Saudskej Arábii a okolitých oblastiach. Britskí geológovia, ktorí oblasť skúmali ako prví, neverili, že sú tam významné zásoby ropy, no Američania mali väčšie očakávania a v roku 1933 firma Standard Oil Company of California (SOCAL) získala povolenie na prieskum a ťažbu vo východnej provincii Saudskej Arábie. Po ukončení Druhej svetovej vojny sa spojila s firmami Texaco, Mobil a Exxon a vytvorili Arabian-American Oil Company (ARAMCO) a začali intenzívne práce. V roku 1948 objavili najväčšie ropné pole v histórii ropného priemyslu - Ghawar, ktoré na vrchole produkovalo 5,6 milióna barelov denne. O tri roky neskôr sa našlo tretie najväčšie pole - Safaniya. Povzbudené týmto úspechom začali aj ostatné ropné spoločnosti usilovne hľadať náleziská po celom svete. Francúzska vláda založila svoje vlastné spoločnosti, ktoré čoskoro objavili ropu vo francúzskych kolóniách Gabon a Alžírsko. Ruské snahy dosiahli úspech objavením obrovského ropného náleziska Samotlor v západnej Sibíri. Ďalšie podstatné nálezy sa podarili Angličanom v Nigérii a pri Kuvajte.
Po roku 1960 začali energetické firmy hľadať ropu v pobrežných vodách, zvyčajne priľahlých k pevninským ropným poliam. Takto boli objavené zásoby v Mexickom a Perzskom zálive. Väčšina novo objavených nálezísk bola v ľahko prístupných lokalitách, alebo plytkých vodách. Zdokonalené technológie neskôr umožnili firmám pátrať v hlbších vodách, tak bolo v roku 1969 objavené jedno z najväčších svetových podmorských nálezísk v Severnom mori - medzi Britskými ostrovmi a Nórskom.
Vráťme sa ale trochu do minulosti.
V roku 1943, aby si USA zabezpečili dodávky z Perzského zálivu aj po vojne, prezident Roosevelt autorizoval vojenskú pomoc Saudskej Arábii, čo viedlo k nadviazaniu diplomatických stykov medzi obidvomi krajinami a v roku 1945 k osobnému stretnutiu Roosevelta so zakladateľom moderného Saudského štátu kráľom Abdul-Aziz Ibn Saudom, ktorý bol ubezpečený o americkej podpore. V jadre usporiadania vzťahov bola a stále je nepísaná quid pro quo dohoda: na oplátku za ochranu kráľovskej rodiny proti jej nepriateľom, budú mať americké spoločnosti bezkonkurenčný prístup k saudským ropným náleziskám. Stabilita Saudskej Arábie je hlavným kolieskom v súkolí stability Stredného Východu a stability svetového obchodu s ropou. (Ľudské práva sú na vedľajšej koľaji).
V roku 1950 bol za predsedu vlády Iránu zvolený sekulárny demokrat Muhammad Mosaddek. Znárodnil americké a britské ropné spoločnosti pôsobiace v krajine, čo vyvolalo značnú nevôľu dotknutých štátov. V roku 1953 Veľká Británia a USA zorganizovali štátny prevrat a za hlavu štátu dosadili šacha Rezu Páhlavího, ktorý bol známy svojim nákladným spôsobom života. Jeho snaha o priblíženie sa k Západu neustále poburovala tradičné šiítske obyvateľstvo. V rámci politiky USA, ktorá sa snažila využívať miestne mocenské kruhy ako strážcov amerických záujmov, dodali Američania Iránu len medzi rokmi 1970 a 1978 špičkovú vojenskú techniku za vyše 20 miliárd dolárov. Domáca opozícia videla náklonnosť Páhlavího k USA ako herézu a koncom roka 1978 odpor narástol do masívnych rozmerov tak, že v januári 1979 Páhlaví ušiel z krajiny do USA, kde neskôr zomrel na rakovinu. V priebehu niekoľkých mesiacov Irán padol pod kontrolu radikálneho islamského režimu vedenému ajatolláhom Chomejním. Stabilita oblasti bola ďalej narušená počas Iránsko-Irackej vojny (1980-1988), keď USA pre zmenu dodávali zbrane, aj strategické informácie Iraku. Stabilita regiónu sa doteraz neobnovila a je vo hviezdach kedy sa tak stane. V tejto oblasti je aj jedno z najrizikovejších miest - Hormuzsky prieliv, cez ktorý prúdi drvivá väčšina svetových dodávok ropy z oblasti Arabského polostrova. Irán sa snaží ovládnuť ho, zatiaľ len skúša reakcie mocností mnohými provokáciami.
*klikateľný obrázok.
Ďalšou zónou pretrvávajúcich rozporov, väčších i menších konfliktov v pozadí ktorých je ropa, je oblasť Kaspického mora. Podľa odhadov je tam druhá, alebo tretia najväčšia zásoba ropy a plynu na svete. Je obklopené Iránom, Ruskom, Azerbajdžanom, Gruzínskom, Kazachstanom, Kirgizstanom, Tadžikistanom, Turkmenistanom a Uzbekistanom. Všetky uvedené štáty by chceli mať úžitok z tejto zásoby, ďalší vývoj jej využívania je zahmlený etnickým a politickým nepokojom v oblasti. Potenciál pre vypuknutie väčších konfliktov je daný spochybňovanými hranicami a územnými hádkami, autoritatívnymi režimami, dlhotrvajúcou regionálnou rivalitou, obrovskými ekonomickými rozdielmi a chaosom etnických a náboženských rozporov. Ďalšou komplikáciou je to, že Kaspické more nie je more, ale najväčšie kazero na svete, nemá teda spojenie s inými moriami, aby ropa z ložísk mohla byť dopravovaná tankermi, ale musí putovať vlakmi, alebo diaľkovým potrubím. Tak ako železniční trate, aj potrubie vedie priľahlými oblasťami, ktoré sú často zónami bojov o ich ovládnutie. Tak to bolo v Severnom Osetsku, Dagestane, Čečensku, kde zasahovalo Rusko, v Uzbekistane a Kirgizstane, kde bojovali vládne jednotky proti islamistickým frakciám, pohraničné spory o územie boli medzi Uzbekistanom a Kazachstanom a tak ďalej, a tak ďalej.
Od roku 1982 určuje "Konvencia OSN o námornom práve" námorné hranice a teritoriálne vody krajín susediacich s moriami a oceánmi. Dohoda umožňuje krajinám ustanoviť exkluzívne ekonomické zóny siahajúce 200 námorných míľ (cca 370 km) od ich pobrežia, v rámci ktorých sú oprávnené využívať všetky prírodné zdroje vrátane tých, ktoré ležia pod oceánskym dnom.
Aplikácia tohto práva, resp. jeho výklad je v jadre ďalšieho možného ohniska nepokojov - v Juhočínskom mori, kde sa predpokladajú veľké zásoby nielen ropy, ale aj rôznych nerastných surovín. Zo severu je ohraničené Čínou a Tchaj-wanom, z východu Filipínami, z juhu Indonéziou a Malajziou a zo západu Vietnamom. Všetky tieto štáty sa zdajú byť pripravené použiť zbrane pri obrane toho, čo pokladajú za svoj národný záujem. Čína a Vietnam sa naťahovali o námorné hranice v Tonkinskom zálive, Malajzia aj Filipíny si robia nárok na východné Borneo, Malajzia a Vietnam sa sporia o spoločnú hranicu v Thajskom zálive. Všetky tieto spory ale prekrýva Čína tým, že si nárokuje celé Spratlyho ostrovy, čím sa snaží vytvoriť exkluzívnu ekonomickú zónu, ktorá by pokrývala takmer celé Juhočínske more. Dostáva sa tak do priameho konfliktu s Brunei, Indonéziou. Malajziou, Filipínami, Tchaj-wanom a Vietnamom, z ktorých každá krajina si nárokuje tieto ostrovy aj s priľahlými vodami.
*klikateľný obrázok.
Akýkoľvek väčší konflikt v ktorejkoľvek z týchto troch oblastí bude mať silne negatívny dopad na celosvetové zásobovanie ropou. O dôvod viac, aby sa prehĺbila snaha o zbavenie sa závislosti na jej dodávkach.
Pokračovanie nabudúce (Ne)udržateľný rast III. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Použité informácie: Michael T. Klare - The Race for What´s Left.
Michael T. Klare - Resource Wars
