Je možná stabilná ekonomika bez rastu?
Sú autori, ktorí tvrdia, že áno. https://en.wikipedia.org/wiki/Herman_Daly
Profesor Herman Daly roky obhajoval ekonomiku "ustáleného stavu", pod čím chápal spoločnosť, ktorá sa snaží o stabilné, alebo mierne pohyblivé úrovne populácie a spotreby energií a materiálov; miera úmrtnosti a miera pôrodnosti by sa približne rovnali a úspory/investície by sa rovnali amortizácii.
Niektorí kritici tohto ekonomického prístupu predpokladajú, že na udržanie stabilnej spotreby by bola potrebná tvrdá regulácia zo strany štátu. Daly a jeho kolegovia z Center for Advancement of a Steady State Economy ale tvrdia, že takáto ekonomika by mohla fungovať v kontexte ústavnej demokracie s použitím zdravej kombinácie trhového mechanizmu a jeho regulácií. Trhy by naďalej prideľovali zdroje efektívne, no niektoré životne dôležité rozhodnutia (napríklad spravodlivé rozdeľovanie prírodných zdrojov) by sa diali mimo trhu. Niektoré štáty (Švédsko, Dánsko, Japonsko, Nemecko) sa už čiastočne vydali týmto smerom. https://en.wikipedia.org/wiki/The_Natural_Step Nie všade je ale možný prechod z ekonomiky založenej na raste k ekonomike ustáleného stavu. Eko-turizmus nikdy nebude chrbtovou kosťou ekonomiky Pekingu, či New Yorku, aj keď organické farmárčenie môže byť hnacím motorom mnohých menších komunít.
Ako sa dostať z jedného štýlu ekonomiky do druhého? Návrhy siahajú od vytvorenia meny, ktorá nie je založená na tvorbe dlhu, cez prechod od zdanenia príjmu na zdanenie znečisťovania a vyčerpávania zdrojov, stanovenie hraníc nerovnosti, pružnejšiu pracovnú dobu po zdanenie finančných transakcií, či pôdy držanej na špekuláciu 1% sadzbou (financovala by napríklad výskum chorôb), atď. Sú návrhy na rozdelenie monštruóznych bánk, ktoré sú príliš veľké na to aby sa im dovolil bankrot, preto ich treba viac-menej pravidelne vykupovať podobne ako v roku 2007. Miesto nich by sa mal podporovať rozvoj komunitných neziskových finančných inštitúcií družstevného charakteru, ktoré by zabezpečovali kapitálové potreby malých a stredných firiem. Reforma korporátneho práva by mala zabezpečiť aby sa veľké korporácie prestali správať ako "inštitucionálni psychopati." https://www.youtube.com/watch?v=Y888wVY5hzw
Keď po Druhej svetovej vojne začali štáty celého sveta znovu budovať svoje ekonomiky, potrebovali nejakú mierku, ktorá by zobrazovala ich pokrok. nakoniec sa zhodli na Hrubom Národnom Produkte, alebo HNP, čo je trhová hodnota všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných za jeden rok pracovnou silou a majetkom poskytnutým občanmi danej krajiny (teda aj v zahraničí). Dnes sa viac používa podobná miera - Hrubý Domáci Produkt (HDP), ktorý je založený na zemepisnom umiestnení vyrobených produktov a služieb, nie na vlastníctve výrobných prostriedkov.
HDP značne zjednodušil prácu ekonómov. Ak číslo rástlo, všetko bolo O.K., ak klesalo, znamenalo to, že niečo nie je v poriadku. V priebehu niekoľkých desaťročí sa však o ukazovateli HDP začalo hovoriť, že je možno až príliš jednoduchý a vynášali sa jeho zrejmé nedostatky:
- narastajúca sebestačnosť znamená zmenšovanie HDP. Ak sa stravujete doma, nie v reštaurácii, znižujete HDP. Takisto ak pestujete vlastné potraviny, alebo ak prestanete fajčiť, či piť alkohol.
- HDP nerozlišuje medzi mrhaním, luxusom a uspokojovaním základných potrieb.
- HDP nezabezpečuje zmysluplnosť toho, čo sa vyrába, kupuje, či predáva. Preto nedostatočne koreluje s mierami kvality života. (Zohľadňuje masová produkcia zbraní kvalitu života všetkých obyvateľov, alebo len obchodníkov so zbraňami?)
- HDP je "Hrubý" Domáci Produkt. Znamená to, že sa nezohľadňuje distribúcia nákladov a úžitkov. Ak 95% obyvateľov krajiny žije v nevýslovnej chudobe a 5% v extrémnom bohatstve, HDP zo nezohľadňuje.
V roku 1972 Samuel Nordhaus a James Tobin predstavili prvú alternatívu HDP - Measure of Economic Welfare (MEW) - Mierka Ekonomickej Prosperity. Neskôr ju ďalší autori ešte spresnili do Indexu Udržateľnej Ekonomickej Prosperity (Index of Sustainable Economic Welfare - ISEW), ktorý zhruba definovali ako:
ISEW = osobná spotreba + verejné nie obranné výdavky - osobné výdavky na obranu + formovanie kapitálu + služby domácej pracovnej sily - cena degradácie životného prostredia - odpisy prírodného kapitálu.
V roku 1995 šiel ešte ďalej neziskový think-tank "Redefining Progress" so svojim Genuine Progress Indicator (GPI) - Indikátor Skutočného Pokroku. Index zohľadňuje nielen škody na životnom prostredí a odpisy, ale aj distribúciu príjmov, domáce práce, dobrovoľníctvo, zločinnosť, voľný čas a životnosť spotrebných predmetov dlhej doby trvania a verejnej infraštruktúry. Tento ukazovateľ si získal väčšiu obľubu než predchádzajúce a celosvetovo ho používa vedecká komunita a aj mnohé vládne organizácie.
Keď medzi mainstreamovými ekonómami, aj mnohými vládnymi činiteľmi narástla kritika ukazovateľa HDP, francúzsky prezident Sarkozy ustanovil "Komisiu na meranie ekonomickej výkonnosti a spoločenského pokroku" do čela ktorej sa postavil americký nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz. Na základe jej záverov za začalo volanie po indexe, ktorý by ukazoval, či sú ekonomické aktivity užitočné alebo škodlivé pre ekonomiku a ľudskú prosperitu, ktorý by odzrkadľoval udržateľnosť aj zdravie planéty a jej obyvateľov. Jeden faktor sa začal často citovať ako dôležitý ekonomický ukazovateľ - šťastie. Zistilo sa totiž, že aj keď ekonomický rast napríklad v USA po Druhej svetovej vojne napredoval obrovskými krokmi, percento Američanov, ktorí sa v prieskumoch označovali za šťastných bolo od päťdesiatych rokov konštantné.
Prvou krajinou, ktorá ho zahrnula do svojho ukazovateľa bol Bhútan - malé himalájske kráľovstvo. Uzákonený bol v júli 2008 a obsahuje hodnotenie dosiahnutej úrovne v deviatich oblastiach - využívanie času, životná úroveň, dobré vládnutie, psychologická prosperita, život komunity, kultúra, zdravie, vzdelávanie, ekológia. https://www.grossnationalhappiness.com/ Na jeho základe sa začali iniciatívy a výskumy možností jeho prispôsobenia a použitia aj inde vo svete.
Dnes, keď sa ukazuje, že neustály rast HDP je nedosiahnuteľný, je zvlášť dôležité aby jednotlivé spoločenstvá preskúmali svoje ciele a prostriedky na ich dosiahnutie. Ak sa budeme naďalej snažiť o nedosiahnuteľné, výsledkom bude frustrácia a sklamanie. Vlády, ktoré sa rozhodnú merať aj mieru šťastia svojich občanov (nech už je formulovaná akokoľvek) a budú sa snažiť zvyšovať ju bez zvyšovania hmotnej spotreby, možno budú môcť ukázať úspech, zatiaľ čo tie, ktoré sa budú ďalej držať rastu HDP, budú musieť byť vynachádzavé pri snahe vysvetľovať stále viac nešťastným voličom svoje zlyhania.
Pokračovanie (Ne)udržateľný rast VIII. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Použité informácie: Richard Heinberg - The End of Growth.
The Stiglitz Report.
