Moja mama mi častokrát rozprávala o starých časoch ne dedine, keď si ľudia spolu pomáhali, či pri stavbe domov, pri žatve, alebo pri zabíjačke. Veľa vecí sa riešilo pri posiedkach na priedomí. Boli časy, boli …
Nielen na Slovensku, ale prakticky na celom svete došlo vďaka nadmernému presadzovaniu individualizmu k výraznému poklesu angažovanosti vo veciach nieže verejných, ale susedských (teda okrem ohovárania). Komunity, či spolky, ktoré fungovali sa rozpadli, alebo existujú len na papieri. Občianska spoločnosť vo vyspelých demokratických krajinách sa po dlhej kríze začína zviechať až v poslednej dobe, v bývalých tzv. socialistických štátoch nikdy neexistovala, preto veľ,mi rýchlo prevzali aktivitu a potom aj moc ľudia, ktorí sa vyznali v tlačenici.
Obyčajný človek vidí veľké inštitúcie, od vlády, cez veľký biznis, vzdelávanie, zdravotníctvo, ako sa mu stále viac vzdiaľujú a zameriavajú sa na vlastný prospech. Zdá sa im, že sa ľudia stávajú stále viac nenásytnými, snažia sa predierať stále dopredu, snaha o rýchle zbohatnutie nahrádza usilovnú prácu, zodpovednosť, komunitu, rodinu a ľudskosť.
Ľudia sa cítia bezmocní niečo s tým urobiť, uzatvárajú sa do stále menšieho bezpečného okruhu.
Stávame sa kritickými divákmi verejného života. Kibicujeme, ale nehráme. Udržiavame zdanlivú fasádu príslušnosti k niečomu, ale zriedka sa postavíme a ukážeme. Nachádzame nové možnosti ako vyjadriť svoje požiadavky, no také, ktoré od nás požadujú čo najmenej. Málokedy sa zúčastňujeme verejného konania, či už volieb, alebo mítingov; a ak aj áno, tak aby sme zistili, ako málo našich priateľov, či susedov sa tam ukázalo.
Tvárou v tvár ohromujúcej presile inštitúcií je najbežnejším ľudským impulzom ustúpiť a starať sa o to, o čo sa s istotou vieme postarať. Teda aspoň si to myslíme.
„Rozdeľ a panuj“ bolo odjakživa heslom všetkých, ktorí sa snažili ovládať masy. Ešte by sa malo pridať „zasej im do mysle pochybnosti o nich samých, o ich susedoch, a presvedč ich, že nemá zmysel snažiť sa.“ Dáš pokoj, máš pokoj.
A takto sme si vštepili pochybnosť, že môžeme byť nielen konzumentmi toho, čo sa nám ponúka, či priamo vnucuje, ale aj tvorcami. Obhajcami nielen vlastných záujmov, ale aj záujmov nášho bližšieho, či širšieho okolia – komunity.
Vo všeobecnosti existujú tri cesty, ako môže spoločnosť riešiť kolektívne problémy – zákonmi a pravidlami vymáhanými štátnou mocou, dôsledkami individuálnych rozhodnutí na trhu, alebo spoločenským mechanizmom, ktorý spočíva v dobrovoľnej účasti, diskusii a konsenze. Vytvorením občianskej spoločnosti s dôrazom na vznik komunít (susedských spoločenstiev) a riešenie existujúcich problémov zdola, nie nariadeniami zhora.
Komunity nemôžu byť založené na nejakom politickom presvedčení, či náboženstve, ale na tom, čo ľudí trápi, aký majú spoločný problém, na vzájomnej starostlivosti, rovnosti a spravodlivosti. Ak chcú problém vyriešiť, musia nájsť spojencov – a identifikovať protivníkov – všade, kde sa dá, medzi tými časťami vládnych orgánov, podnikov, či spoločností, ktoré s nimi majú rovnaký záujem, lebo nie všetky ho majú.
Komunity ako časti občianskej spoločnosti musia mať tiež vlastné dohodnuté kódy správania a vyjednávania, založené na princípe dobrovoľnosti, formálne a neformálne pravidlá hry.
Vytvorenie komunity zo skupiny navzájom izolovaných jednotlivcov je väčšinou dlhodobá, nie vždy vďačná práca. Hýbateľ sa musí obrniť značnou trpezlivosťou. AJ keď sa jedná len o také drobnosti ako snaha opraviť škáry na panelákovom schodisku medzi stenou a samotnými schodmi, či vyhrabať smetie za bytovkou, zasadiť trávnik pred vchodom miesto udupanej hliny. Môže to byť spoločný problém nefungujúceho verejného osvetlenia v tmavej uličke, či jamy na ceste, o ktorú sa kompetentní nemajú čas postarať. Jednotlivec na nich zatlačí slabo, organizovaná komunita už s väčšou šancou na úspech.
Môžeme ale čakať, že to niekto vyrieši. Z drvivej väčšiny nevyrieši, kým si neuvedomíme, že my sme tí, na koho čakáme.
Použitá literatúra: R. Putnam – Bowling alone.
A. Schutz, M. Sandy – Collective Action for Social Change.
M. Edwards – Civil Society
H. Boyte – Everyday Politics.
M. Warren - Dry Bones Rattling.
H. Boyte – The Citizen Solution.
