Keby celá táto energia ostala v atmosfére Zeme, jej teplota by v priebehu jedného dňa vzrástla o desať stupňov. Našťastie, väčšina z nej sa odrazí späť do vesmíru. Ako veľa, to záleží od odrážavosti zemského povrchu (albedo) a od chemického zloženia atmosféry. Odrážavosť zase závisí od rozlohy a belosti ľadovcov, hlavne okolo pólov.
Zemská atmosféra je ako deka, ktorou sa na noc prikrývame. Tak ako od zloženia deky závisí, koľko tepla vyvinutého našim telom, sa pod ňou udrží, tak od zloženia atmosféry záleží, koľko tepla prijatého od Slnka sa pod ňou uchová.
V roku 1896 švédsky vedec Svante Arrhenius matematicky odôvodnil, že ľudská aktivita môže pridaním kysličníka uhličitého (CO2) do atmosféry podstatne ohriať Zem. Toto tvrdenie bolo vedľajším výsledkom výskumu, ktorý mal potvrdiť, že CO2 bol hlavnou príčinou ľadových dôb. Neskôr výpočty potvrdil Thomas Chamberlin. Definitívne to bolo v praxi potvrdené v roku 1987 na základe výsledkov vŕtania do ľadu na arktickej výskumnej stanici Vostok. Arrhenius v roku 1903 dostal Nobelovu cenu za chémiu.
Počas Druhej svetovej vojny s masívnym zdokonalením techník na meranie vĺn rôznej dĺžky došlo k prehodnoteniu starých meraní.
V roku 1955 Gilbert Plass ( https://en.wikipedia.org/wiki/Gilbert_Plass ) na základe vlastných kalkulácií prišiel k záveru, že pridaním väčšieho množstva CO2 do atmosféry sa zachytí viac infračerveného žiarenia, čo povedie k ohriatiu planéty. Ďalšie výskumy ukázali, že priemerný život molekuly C02 v atmosfére, predtým, než sa rozpustí v mori, je desať rokov. Roger Revelle, riaditeľ Scrippsovho Inštitútu Oceánografie v Kalifornii dokázal, že chemické zloženie oceánov je také komplexné, že vráti viac CO2, než pohltí. Dnes sa usudzuje, že oceány pohltia okolo jednej štvrtiny ľuďmi vyprodukovaného CO2.
Charles Keeling, ktorého najal Revelle, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch použil najmodernejšiu dostupnú techniku na meranie atmosférického CO2 v Antarktíde a na Mauna Loa na Havajských ostrovoch, ďaleko od akýchkoľvek vplyvov civilizácie. Výsledkom boli Keelingove krivky, ktoré nemilosrdne rok čo rok stúpali už od prvého merania v roku 1958. Stali sa jednou z hlavných ikon globálneho otepľovania. Pre ich interpretáciu je dobré poznať takzvaný uhlíkový cyklus, čiže pohyb uhlíka medzi atmosférou, biosférou, pôdou a oceánmi.
Atmosféra dnes obsahuje okolo 750 Gigaton uhlíka vo forme CO2, Rastliny okolo 560 Gigaton, primárne v dreve stromov, oceán 38.000 Gigaton. Rastliny prijímajú CO2 v procese fotosyntézy, ale spolu s pôdou rýchlo vracajú podobné množstvo späť do atmosféry. CO2 sa rozpúšťa v oceánoch v chladnejších oblastiach, ale podobné množstvo sa uvoľňuje späť inde. Tieto príjmy a výdaje sa v priebehu roka takmer vyrovnávajú. Malé narušenia nerovnováhy (ľadová doba, výkyvy v obežnej dráhe Zeme okolo Slnka a podobne), môžu klímu viac, či menej ovplyvňovať. Ľudia narúšajú tento prirodzený cyklus dvomi hlavnými spôsobmi: spaľovaním fosílnych palív a odlesňovaním.
Pokračovanie: https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/515062/moze-za-to-priroda-ci-ludia.html
Použité informácie: James Hansen - Storms of my Grandchildren
Mark Maslin - Climate Change. A Very Short Introduction
Kim. S. Robinson - Forty Signs of Rain.
