V tom roku sa dala svojim deväťročným synom uprosiť, aby ho vzala na nákupy v centre New Yorku a dovolila mu, aby sa vrátil metrom domov sám. Po nákupe v obchodnom centre ho vybavila mapou metra, kartou na cestovanie, dvadsaťdolárovou bankovkou a niekoľkými mincami. Trištvrte hodiny neskôr, presne načas, zazvonil pri vchodových dverách domu, kde ho čakal jeho otec. Chalanisko bol nadšený a chcel si to zopakovať. Lenore o tom napísala krátky článok do novín, kde pracovala. Neskôr bola pozvaná do diskusných relácií v rôznych televíznych štúdiách. Reakcia verejnosti bola značne negatívna, väčšina ľudí ju odsudzovala, iba niektorí jej rozhodnutie schvaľovali. Tak sa dostala k tomu titulu.
Aby vysvetlila svoje konanie, vytvorila blog, v ktorom sa snažila upozorniť na paranoiu a prílišné ochraňovanie, ktoré sa stalo súčasťou výchovy detí v Amerike. Nazvala ho "Deti z voľného výbehu." Vyvinulo sa z toho plnohodnotné hnutie, kniha a televízna reality show. Jej posolstvo je jednoduché: "Mali by sme prijať všetky rozumné opatrenia, aby sme chránili fyzické bezpečie našich detí. Nemali by sme sa však poddávať tlaku "bezpečnotizmu" (preceňovanie nebezpečenstva, fetišizovanie bezpečnosti, neakceptovanie akéhokoľvek rizika), čo oberá deti o niektoré z najcennejších skúseností v detstve."
Mnohí experti dnes už prichádzajú k názoru, že súčasná výchova detí im bráni, aby z nich vyrástli silné a nezávislé osobnosti. Keď sa im neustále pripomína, že svet je nebezpečné miesto, ktorému nemôžu čeliť sami, nie je prekvapením, že tomu mnohí uveria. Ak to skombinujeme so zákonmi a spoločenskými normami, ktoré sťažujú možnosť dať deťom čas a priestor na aktivity bez dozoru, môže to mať negatívny dopad na ich mentálne zdravie a odolnosť voči nárokom života. Stále narastá podiel času, ktorý deti trávia doma, na internete či pred televíznou obrazovkou, prichádzajú o aktivity s bežným rizikom a potom pristupujú s averziou voči akémukoľvek riziku, ktorému musia čeliť. Ich latka pre to, čo považujú za ohrozujúce sa posúva stále nižšie. Obyčajné úlohy, ktoré prináša bežný život začnú považovať za príliš ťažké, aby ich zvládli bez pomoci dospelých.Prečo asi sme v poslednej dobe svedkami obrovského nárastu úzkostí, depresií a iných mentálnych problémov u detí? Môže to byť jednou z príčin? Ako nie expert som presvedčený, že áno.
John Roberts, predseda Najvyššieho súdu USA, bol v roku 2017 pozvaný, aby predniesol slávnostný prejav na záverečnej slávnosti pri príležitosti ukončenia štúdia jeho syna na strednej škole.
Okrem iného povedal: "Dúfam, že v nasledujúcich rokoch sa s vami bude z času na čas jednať neférovo, aby ste tak poznali hodnotu spravodlivosti. Dúfam, že utrpíte zradu, pretože vás to naučí dôležitosť lojality. Ľutujem, ale dúfam, že z času na čas budete trpieť samotou, takže nebudete priateľov pokladať za istých. Želám vám, aby vás tiež niekedy postretla smola, takže si uvedomíte akú úlohu v živote zohráva náhoda a pochopíte, že váš úspech nikdy nie je stopercentne zaslúžený, že ani zlyhanie druhých tiež nie je úplne zaslúžené. A keď prehráte, čo sa vám tiež niekedy stane, dúfam, že sa váš oponent bude nad vašou prehrou nafukovať ako páv. Pomôže vám to pochopiť dôležitosť umenia prehrávať. Dúfam, že vás budú ignorovať, aby ste spoznali dôležitosť načúvania iným a dúfam, že zažijete akurát dosť bolesti na to, aby ste sa naučili súcitu. Bez ohľadu na to či vám všetky tieto veci želám, stanú sa. Na vašej schopnosti spoznať, čo vám tieto ťažkosti chcú povedať, bude záležať či vám prinesú úžitok alebo nie."
p.s.: to najlepšie začína cca o 10:24. Pre tých, ktorí to dopozerali do konca: "Forever Young" feat. Joe Bonamassa, Beth Hart, Blondie Chaplin, Sandi Thom and Doug Henthorn. - YouTube
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Lukianoff - Haidt: The Coddling of the American Mind.
Claire Fox: I Still Find That Offensive.
