Pravo-ľavá politická dilema 2.

Písmo: A- | A+

Ľudská myseľ nie je logickým procesorom ale procesorom príbehov. Medzi tie najdôležitejšie príbehy, ktoré poznáme patria tie, ktoré sú o nás. Naše životné naratívy.

Nie sú to nevyhnutne pravdivé príbehy - sú zjednodušenou a selektívnou rekonštrukciou minulosti často spojenou s idealizovanou víziou budúcnosti. Aj keď sú teda často do určitej miery vzdialené realite, stále ovplyvňujú ľudské správanie, vzťahy a mentálne zdravie. Sú priam nasiaknuté moralitou. 

Sociológ Christian Smith vo svojej knihe "Moral, Believing Animals" uvádza, že každé spoločenské usporiadanie má vo svojom jadre niečo posvätné a ukazuje ako príbehy, obzvlášť "centrálne naratívy" identifikujú a posilňujú jeho posvätné jadro. Každý takýto naratív je určený na to, aby poslucháča morálne zorientoval - aby jeho pozornosť pritiahol k súboru cností a nerestí alebo k dobrým a zlým silám - a aby ho poučil o tom, čo musí byť vykonané na to, aby bola zachovaná, ochránená, alebo získaná ústredná časť vízie danej spoločnosti. 

Jeden z takýchto naratívov nazval "liberálno-progresívnym naratívom." Vyzerá nejak takto:

"Kedysi dávno veľká väčšina ľudských bytostí trpela v spoločnostiach a ich inštitúciách, ktoré boli nespravodlivé, nezdravé, spiatočnícke a utláčajúce. Tieto tradičné spoločnosti boli odsúdeniahodné kvôli ich hlboko zakorenenej nerovnosti, vykorisťovaniu a neracionálnemu tradicionalizmu... Ale ušľachtilá ľudská túžba po nezávislosti, rovnosti a prosperite rozhodne bojovala proti silám biedy a utláčania a nakoniec uspela pri ustanovení moderných, liberálnych, demokratických, kapitalistických spoločenstiev blahobytu. Aj keď moderné spoločenské podmienky majú potenciál maximalizovať osobnú slobodu a radosť, je treba urobiť ešte veľa práce pri likvidovaní pozostatkov nerovnosti, vykorisťovania a utláčania. Tento boj za dobrú spoločnosť, v ktorej si sú jednotlivci rovní a majú možnosť ísť za svojim, nimi samými definovaným, šťastím je poslaním, ktoré je ozaj hodné toho, aby človek obetoval svoj život jeho dosiahnutiu."

Ak si to porovnáme s morálnymi základmi či princípmi, ktoré som spomínal v minulom článku, vidíme, že tento naratív odvodzuje svoju morálnu silu od princípov Ochrany, Slobody a Poctivosti. Autorita je tu zmienená iba ako zlo a nie je tu žiadna zmienka o Lojalite či Posvätnosti.

Ako kontrast k nemu uvádza klinický psychológ Drew Westen naratív, ktorého základom sú prejavy Ronalda Reagana:

"Kedysi dávno bola Amerika žiarivým majákom. Potom prišli liberáli a vybudovali obrovskú fedrálnu byrokraciu, ktorá dala do želiezok neviditeľnú ruku slobodného trhu. Prevrátili naše tradičné americké hodnoty a oponovali Bohu a viere na každom kroku. Miesto toho, aby od ľudí žiadali, aby si na živobytie zarábali, vysali peniaze z ťažko pracujúcich Američanov a dali ich narkomanom jazdiacim na Cadillacoch a kráľovnám žijúcim zo sociálnych dávok. Miesto aby kriminálnikov trestali, snažili sa ´porozumieť im´. Miesto toho, aby si robili starosti o obete zločinov, starali sa o práva zločincov...Miesto toho, aby sa pridŕžali tradičných amerických hodnôt rodiny, vernosti a osobnej zodpovednosti, hlásali promiskuitu, predmanželský sex a homosexuálny životný štýl... a povzbudzovali feministickú agendu, ktorá podrývala tradičné úlohy v rodine. Miesto toho, aby ukázali silu tým ktorí sú vo svete schopní konať zlo, znižovali vojenské rozpočty, nerešpektovali našich vojakov v uniforme, pálili našu zástavu a vybrali si vyjednávanie a pluralitu... Potom sa Američania rozhodli zobrať krajinu späť od tých, ktorí sa snažili podkopať ju."

Tento naratív v sebe zahŕňa prvky všetkých šiestich morálnych základov - Ochranu, Poctivosť, Lojalitu, Autoritu, Posvätnosť, aj Slobodu. 

Tieto dva základné naratívy alebo inak povedané dve základné politické filozofie, nemôžu byť odlišnejšie. 

Odlišné tábory sú dnes uzavreté vo svojich bublinách a vedú zákopovú vojnu. Celá spoločnosť, vlastne celý svet trpí tým, že nielenže nechcú vedieť, čo a prečo robia tí druhí, ale že klamú a zveličujú chyby druhej a strany a pripisujú jej iba zlé úmysly. Pre ľavičiarov, je každý konzervatívec či pravičiar fašista, pre konzervatívcov, či pravičiarov je každý liberál komunista, či socialista. Označenie progresívec sa používa ako urážka aj keď hovoriaci nemá zväčša predstavu o tom, čo je progresivizmus. Akoby vymizla umiernená ľavica a umiernená pravica, ktoré by dokázali nájsť body spoločného záujmu a konať v prospech celej spoločnosti. Existujú konzervatívci s črtami liberalizmu a liberáli s črtami konzervativizmu? Ak nie, tak sme celkom v peknej kaši. 

Zatiaľ to vyzerá tak, že neexistujú. Preto sa nedokážeme pochopiť ani v záležitostiach, ktoré lomcujú svetom dnes: chápanie ľudských práv a povinností, sloboda prejavu, otázka práv žien a práv mužov, problematika LGBTI a homofóbia, rasizmus a antirasizmus. Najprv si treba vyjasniť pojmy a odlíšiť ich od dojmov, nájsť spoločnú reč a potom hasiť požiar, ktorý zatiaľ iba tlie.

Ale to bude chcieť niekoľko ďalších pokračovaní.

Tu je prvé: https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/561336/liberali-a-lavica.html

Zdroj informácií: Jonathan Haidt - The Righteous Mind.