Pulitzer by sa divil -2.

Písmo: A- | A+

Sily rozpútané internetom poháňajú radikálnu transformáciu toho kto produkuje správy a ako to robí. Ak sme kedysi museli kúpiť celé noviny aby sme sa dostali na športovú stranu, dnes stačí ísť na čisto športový web a je to.

Črtá sa tu ale niekoľko negatívnych tendencií:

- cena výroby a distribúcie mediálnych prostriedkov každého druhu (text, foto, video. audio) bude naďalej klesať veľmi blízko k nule.

- výsledkom bude, že ešte viac než dnes budeme zavalení informáciami a s nimi spojenou dilemou čomu venovať pozornosť a čo pominúť. Táto skutočnosť vyvoláva ešte väčšiu potrebu akýchsi kurátorov, ľudských aj softvérových, aby určili aké správy by sme mali konzumovať. 

- profesionálni ľudskí editori sú drahí, kód je lacný. Čoraz viac sa budeme spoliehať na mix neprofesionálnych editorov (priatelia a kolegovia) a softvérový kód aby sme zistili čo pozerať a čo čítať. Kód sa bude vo veľkej miere spoliehať na personalizáciu a odsúvať do ústrania ľudských editorov. Dostaneme správy ktoré chceme vidieť alebo čítať, nie také aké potrebujeme vidieť či čítať. Naďalej sa okolo nás budú vytvárať informačné bubliny, čo povedie k ďalšej polarizácii spoločnosti.

Tlačené noviny ktoré sa spoliehali hlavne na príjmy z reklamy, boli ťažko postihnuté špecializovanými reklamnými letákmi a novinami a ďalšími vynálezmi v propagačnom biznise. So zníženými príjmami sa mnohé rozhodli znížiť svoje stavy autorov a editorov. Medzi rokmi 2000 a 2005 len v samotných USA bolo z redakcií prepustených okolo 3.000 profesionálov; v rokoch 2007 až 2011 okolo 13.400. Z pohľadu bežného občana najviditeľnejšia zmena nastala v počte novinárov ktorí boli platení za lokálne reportáže a správy. Znamenalo to okrem iného aj to, že bolo menej ľudí ktorých prácou bolo sledovať čo robí vláda alebo miestne orgány správy. Dôsledky pre demokratickú zodpovednosť neboli dobré. Táto situácia bola najlepšie zdokumentované v USA, no podobné trendy sú badateľné v demokraciach po celom svete. Hlavnou príčinou toho, že si väčšina ľudí nevšimla tento demokratický deficit bolo, že vyzeralo byť detinské venovať pozornosť úpadku v miestnom spravodajstve keď sa zdalo, že Twitter a Facebook demokratizujú svet. 

Približne až do roku 2011 boli sociálne siete hlavne spôsobom ako udržiavať spojenie s priateľmi a pátrať po starých známych. Počínajúc týmto rokom, keď hlavné médiá donekonečna rozprávali o úlohe sociálnych sietí v boji proti autoritíárskym režimom, hlavne v arabských krajinách, Facebook a Twitter sa tiež stali zdrojom informácií. Nielenže sa menil spôsob ako zisťujeme čo je nové, tiež sa menilo naše rozhodovanie o tom čo je dôležité. Miesto toho aby sme sa spoliehali na úsudok profesionálnych editorov, obracali sme sa na našich priateľov, na širšiu sieť našich kontaktov a verejné osobnosti - hercov, spevákov, športovcov alebo politikov či iné "celebrity." Štúdia ktorá v roku 2015 prebehla v dvanástich vyspelých krajinách ukázala, že šiesti z desiatich ľudí vo veku medzi osemnástym a dvadsiatym štvrtým rokom života uviedli ako ich hlavný zdroj správ online zdroje, a viac než jeden z piatich potvrdil, že sú to sociálne siete. V roku 2016 to bolo takmer 30%.

Twitter priťahoval určitý typ osobností - takých, ktorí sa zaujímali o závažné správy a politiku, často veľmi stranícky zameraných. Platforme začínali dominovať agresívni užívatelia ktorí často postovali a vyjadrovali rozhodné názory. Tí ktorí dávali prednosť menej gladiátorskému prostrediu, kde mohli sledovať priateľov a len tak diskutovať, vybrali si Facebook, Instagram alebo Snapchat. Súbežne s tým ako sa ľudia na celom svete kvôli správam viac obracali na svoje mobily a sociálne siete, odvracali sa od novín, obzvlášť tých regionálnych. 

V USA a vo Veľkej Británii sa vlády nechceli do problému pliesť hlavne preto, že si to nechceli rozhádzať s bohatými a vplyvnými korporáciami ovládajúcimi miestne média. Ostatné vlády sa nevedeli rozhodnúť či s problémom niečo robiť a ak, tak čo. Bez politickej vôle kolaps pokračoval. Ani verejnosť vo väčšine krajín sa stratou netrápila, pretože príliš veľkú pozornosť venovala množstvu správ prúdiacemu z ich mobilov a sociálnych sietí, ktoré ich dostatočne zásobovali novinkami o celebritách, medzinárodných incidentoch a virálnom obsahu akéhokoľvek druhu. 

Nasmerovanie pozornosti ľudí dobre ilustruje rebríček desiatich najsledovanejších správ na webstránke britského denníka "The Guardian". Top bol príbeh o heknutí nahých fotiek nejakej celebrity, piaty a siedmy o úmrtí Robina Williamsa a Philipa Seymour Hofmana a na deviatom mieste s viac než 1,4 milióna zhliadnutí bol príspevok pod titulom "Americký študent bol v Nemecku zachránený z gigantickej skulptúry vagíny."

My, verejnosť, sme spravili výmenu. Vymenili sme jeden spôsob zisťovania toho čo sa deje mimo nášho bezprostredného okruhu známych, rodiny a priateľov za iný. Okamžitý úžitok tejto výmeny bol jasný - je to lacnejšie, často zadarmo, je to pohodlné a vždy k dispozícii. No tým, že sme sa vystavili množstvu nových postov na sociálnych médiach, hlavne Facebooku, získali sme pocit, že sme dobre informovaní bez ohľadu na to či sme nejaké vedomosti skutočne aj dostali.

Cena ktorú sme zaplatili je menej zrejmá hlavne preto, že nie je bezprostredná. Jednou z jej súčastí je strata časti nášho spravodajského ekosystému - reportérov, ktorí sú na mieste, sú svedkami toho, čo sa okolo deje a reportujú to čo je nové v našom meste alebo v jeho blízkosti. Zastávajú podobnú úlohu ako včely v prírode. Svoje dni trávia poletovaním zo súdnych siení na mestské úrady, dejiská kriminality a futbalové ihriská zaznamenávajú informácie na ktorých stojí náš ekosystém. Ich úžitok pre spoločnosť je priamy aj mimovoľný. 

Filozof Langdom Winner to nazval príznačným pojmom - "technologická námesačnosť". Sektoru vyhľadávania sme dali takmer nepredstaviteľnú moc určovať čo vidíme, kde minieme peniaze, ako vnímame. Špičkoví teoretici práva prirovnali mocenské vzťahy vo virtuálnom svete a cloudovej kybernetike k stredovekému feudalizmu. Technologický pokrok kráča ruka v ruke s politicko-ekonomickým úpadkom. https://www.schneier.com/blog/archives/2012/12/feudal_sec.html

Ben Bradlee, bývalý šéf editor The Washington Post, sa odvážil aj napriek hrozbám z Bieleho domu zverejniť uniknuté dokumenty "Pentagon Papers", ktoré urýchlili koniec Vietnamskej vojny. Tiež zásadne prispel k odhaleniu pravdy v afére Watergate a tým k pádu prezidenta Nixona.

Mal jednu hlavnú zásadu:

"Pravda, akokoľvek zlá, nie je z dlhodobého hľadiska nikdy tak nebezpečná ako lož."

Zľava Bob Woodward, Carl Bernstein a Ben Bradlee v redakčnej miestnosti The Washington Post počas aféry Watergate.
Zľava Bob Woodward, Carl Bernstein a Ben Bradlee v redakčnej miestnosti The Washington Post počas aféry Watergate. 

p.s.: Vláda USA v roku 1971 požadovala od novín The Washington Post a The New York Times okamžité zastavenie zverejňovania Pantagon Papers. Prípad sa dostal až pred Najvyšší súd USA, ktorý pomerom 6:3 rozhodol v prospech novín. Pri zdôvodnení rozhodnutia sudca Hugo Black okrem iného povedal: "Zdá sa, že vláda tým, že hľadala možnosť žaloby proti týmto novinám a jej prednesením na Najvyššom súde, zabudla na históriu a základné poslanie Prvého dodatku ... Listina slobôd zmenila pôvodnú Ústavu na novú chartu podľa ktorej žiadna z vetiev vládnej moci nesmie obmedziť slobodu tlače, prejavu, núboženského vyznania a zhromažďovania... Dejiny a reč Prvého dodatku podporujú názor, že tlač musí mať možnosť slobodne publikovať správy bez ohľadu na zdroj, bez cenzúry, žalôb alebo obmedzovania. Otcovia zakladatelia poskytli v Prvom dodatku slobodnej tlači ochranu ktorú musí mať aby mohla napĺňať svoju základnú úlohu v našej demokracii. Tlač tu nebola na to aby slúžila tým ktorí vládnu ale tým ktorým sa vládne. Možnosť vlády cenzurovať tlač bola odstránená aby tlač mala navždy slobodnú možnosť cenzurovať vládu."

Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/549520/pulitzer-by-sa-divil-3.html

Zdroj informácií: Eli Pariser - The Filter Bubble.

 Frank Pasquale - The Black Box Society.

 Martin Moore - Democracy Hacked.

Skryť Zatvoriť reklamu