V tejto fáze začali skúmatelia a aktivisti brať za zreálnený a axiomatický kedysi abstraktný a pochybovačný postmoderný princíp poznania a postmoderný politický princíp. Na pripomenutie - jadro týchto princípov tvorí tvrdenie, že objektívne poznanie je nedosiahnuteľné, že poznanie je konštruktom moci, a že spoločnosť je vytvorená zo systémov moci a privilégií, ktoré treba rozbúrať.
Tieto princípy boli pokladané za základné pravdy - idey, ktoré sú dané ako pravdivé vyhlásenia o svete, o ktorých ľudia jednoducho vedia, že sú pravdivé. (Američania na to majú populárnu slovnú hračku. Takéto idey označujú ako "known knowns." Veci o ktorých vieme, že ich vieme).
Toto zreálnenie či akési zhmotnenie dvoch postmoderných princípov znamená, že pôvodne postmoderné popieranie spoľahlivosti poznania sa postupne zmenilo úplné presvedčenie o tom, že poznanie je vybudované, aby slúžilo moci, ktorá je zakorenená v identite, čo možno odhaliť podrobným skúmaním toho ako používame jazyk. V rámci štúdia Sociálnej Spravodlivosti sa preto neprestajne uvádza, že patriarchia, biela nadradenosť, imperializmus, cisnormativita, heteronormativita, ableizmus a fatfóbia doslova a do písmena tvoria štruktúru spoločnosti a všetko infikujú. Sú tu neustále a všade, tesne pod úhľadne pôsobiacim povrchom, ktorý ich ale nedokáže udržať pod kontrolou. Na túto "skutočnosť" sa nazerá ako na zásadne a hlboko problematickú a preto musí byť neustále identifikovaná, odsudzovaná, rozbitá, aby sa veci mohli napraviť na správnu mieru. Takže teraz texty autorov z prostredia Sociálnej Spravodlivosti s absolútnou istotou vyhlasujú, že všetci belosi sú rasisti, všetci muži sú sexisti (nech už to znamená čokoľvek), pohlavie nie je biologicky podmienené a existuje v širokom spektre možností, reč môže byť skutočným násilím, popieranie genderovej identity zabíja ľudí, snaha napraviť telesné postihnutie či obezitu je prejavom nenávisti a všetko musí byť dekolonizované. Teória Sociálnej Spravodlivosti sa stala Teóriou Všetkého, ktorá je jediná pravdivá a nikdy nemôže byť popretá. Neodškrepiteľná Pravda s veľkým P.
Na skutočné aj fatamorganické nerovnosti medzi ľuďmi sa podľa tejto Pravdy nazerá zo základného predpokladu ktorý tvrdí, že všetky také nerovnosti sú dôsledkom útlaku, nie napríklad, že ľudia majú v priemere rôzne záujmy a predstavy o svojom živote, pričom sa odvoláva na problémy a situácie, ktoré už dávno nie sú skutočnosťou. Miesto vedy sa teória Sociálnej Spravodlivosti dovoláva "iných spôsobov poznávania," odvodených z hlboko precítenej prežitej skutočnosti. Argumentuje, že rozum a poznanie založené na dôkazoch sú neférovo protežované pred tradíciou, folklórom, interpretáciou a emóciami, a to kvôli nevyváženosti sily, ktorá je v nich vbudovaná.
Teoretik Sociálnej Spravodlivosti Alexis Shotwell tvrdí, že vedomosti utláčaných ľudí získané z ich vlastných skúseností majú najvyššiu dôležitosť pri jednaní s javmi a udalosťami reálneho sveta. Predpokladá sa, že všetci "utláčaní" majú to isté poznanie založené na skúsenostiach, definované ich identitami. Nejde tu iba o obavu z nerovnakého stupňa poznania, ale o "Teóriu stanoviska" (Standpoint Theory).
Táto teória funguje na základe dvoch predpokladov. Prvým je, že ľudia, ktorí sú na tom spoločenskom postavení, teda majú tú istú identitu - rasu, gender, pohlavie, sexualitu a podobne - budú mať rovnaké skúsenosti s dominanciou a útlakom a za predpokladu, že svoje skúsenosti chápu správne, budú ich interpretovať rovnako. Tým druhým je predpoklad, že relatívne postavenie jednotlivca v rámci spoločenskej dynamiky moci dikatuje, čo daný jednotlivec môže, a čo nemôže vedieť. Je to zhruba tak, že členovia dominantných skupín zažívajú svet organizovaný nimi a pre nich. Príslušníci utláčaných skupín zažívajú svet ako členovia utláčaných skupín vo svete vytvorenom dominantnými skupinami pre ich vlastné potreby. Utláčaní teda chápu domintný pohľad na svet ako aj pohľad utláčaných, zatiaľ čo členovia dominantných skupín chápu iba svoj vlastný pohľad. Dalo by sa to názorne prirovnať k akémusi zvláštnemu druhu farbosleposti, pri ktorom čím viac je človek privilegovaný, tým menej farieb vidí. Biely heterosexuálny muž (teda trikrát privilegovaný) vidí iba odtiene šedej. Černoch bude vidieť odtiene červenej, žena odtiene zelenej a LGBT osoba odtiene modrej. Čierna lesbička bude vidieť všetky tri farby plus odtiene šedej, ktoré vidí každý z nich. Utláčaným to teda dáva bohatší a presnejší pohľad na skutočnosť - preto by sme ich mali počúvať a veriť tomu, čo vravia.(Sandra Hardingová - Sandra Harding - abcdef.wiki).
Teória stanoviska je kritizovaná za to, že si myslí niečo v štýle "všetci černosi premýšľajú takto." Teoretici sa väčšinou tomuto obvineniu vyhnú argumentom, že teória nepredpokladá, že všetci členovia danej skupiny majú rovnakú podstatu, ale že prežívajú rovnaké problémy v nespravodlivej spoločnosti. Členovia tých skupín, ktorí nesúhlasia s Teóriou stanoviska alebo popierajú, že sú utláčaní, sú Teoretikmi odstavení s tým, že sa vraj s útlakom zmierili a popierajú to, alebo že sa natískajú dominantnému systému utláčateľov aby od nich získali nejaké výhody.
Teória stanoviska je jadrom politiky identity a hnutia "Sociálnej Spravodlivosti" a je tým hlavným, čo ich oddeľuje od liberálnych hnutí za občianske a sociálne práva.
p.s.: Tu aj inde v mojich článkoch používam pojem Sociálna Spravodlivosť (Social Justice) s veľkými začiatočnými písmenami ako dnešné hnutie, ktoré má svoje korene v Kritických Teóriách, zatiaľ čo sociálna spravodlivosť je chápaná ako klasická liberálna snaha.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Helen Pluckrose,James Lindsay: Cynical Theories.
Unregistered 110: Helen Pluckrose and James Lindsay (VIDEO) - YouTube
