Pravdepodobne najlepšiu z nich poskytol nemecký protestantský kňaz Dietrich Bonhoffer. Ak ste o ňom ešte nepočuli, tak už pred Druhou svetovou vojnou vystupoval proti nacizmu, za čo bol v roku 1943 zatvorený vo väzení Tegel. Po 18 mesiacoch, keď čakal na proces, bol obvinený zo spolupráce s organizátormi pokusu o atentát na Hitlera, prevezený do koncentračného tábora Buchenwald, neskôr Flossenburg, kde bol v noci na 23. apríla 1945 popravený.
Vo väzení Tegel napísal veľa listov a článkov, ktoré tajne prepašovali von strážcovia a ktoré boli posmrtne vydané. Medzi nimi pod názvom "Po desiatich rokoch" (10 rokov od nástupu Hitlera k moci) je úvaha o hlúposti, z ktorej vyberám:
"Hlúposť je pre dobro oveľa nebezpečnejšia než zlovôľa. Proti zlu možno protestovať; možno ho odhaliť a kde je to možné zabrániť mu silou. Zlo v sebe nesie zárodok svojej vlastnej porážky v tom, že v ľuďoch zanecháva aspoň zrnko nevôle. Proti hlúposti sme bezmocní. Protesty ani použitie sily tu nič nedosiahnu; argumenty nachádzajú hluché uši; faktom, ktoré protirečia predsudkom sa jednoducho neverí - v takých momentoch sa hlupák dokonca stáva kritikom - a keď sú fakty nevyvrátiteľné, sú jednoducho odsunuté nabok ako bezvýznamné a náhodilé. Oproti zlému človeku je pri tom všetkom hlupák úplne spokojný sám so sebou a pretože je ľahko podrážditeľný, stáva sa nebezpečným tým, že je pripravený na útok. Nikdy sa nesnažme presvedčiť hlúpu osobu argumentmi, pretože je to nebezpečné a nedáva to zmysel.
Ak chceme od hlúposti niečo získať, musíme sa snažiť pochopiť jej podstatu. Jedno pritom musíme pochopiť - nejedná sa o intelektuálnu, ale o ľudskú poruchu. Existujú ľudia, ktorí sa vyznačujú pozoruhodným intelektom a napriek tomu sú to hlupáci a tiež takí, ktorí sa nevyznačujú bohvieakou inteligenciou, a predsa sú všetko iné len nie hlupáci. Na naše prekvapenie to môžeme zistiť v konkrétnych situáciách. Zistíme pritom, že hlúposť nie je vrodenou chybou, ale že ľudí niekto hlupákmi urobil, že dovolili aby sa im to stalo. Tiež možno zistíme, že u tých, ktorí sa izolovali od ostatných alebo ktorí žijú osamelým životom sa táto chyba vyskytuje menej často než u jednotlivcov či skupín ľudí, ktorí sú náchylní alebo odsúdení žiť v spoločnosti druhých. Takto by sa mohlo zdať, že hlúposť je menej psychologickým než sociologickým problémom. Pri bližšom pozorovaní je zrejmým, že každý väčší nárast moci vo verejnej sfére či už je politickej, alebo náboženskej podstaty, infikuje značnú časť ľudstva hlúposťou. Vyzerá to dokonca ako sociologicko-psychologický zákon. Moc jedných potrebuje hlúposť druhých. Procesom ktorým to prebieha, nie je to, že určité ľudské schopnosti, napríklad intelekt, zrazu zoslabnú alebo úplne zlyhajú. Skôr to vyzerá tak, že pod zdrvujúcim dopadom rastúcej moci sú ľudia zbavení svojej vnútornej nezávislosti a viac alebo menej uvedomelo sa vzdávajú samostatnej pozície voči vznikajúcim okolnostiam. Skutočnosť, že hlúpa osoba je často tvrdohlavá nám nesmie brániť vidieť to, že nie je samostatná. Pri rozhovore s takou osobou doslovne cítime, že sa nerozprávame s človekom, ale so sloganmi, heslami a frázami, ktoré nad ním majú moc. Je zakliaty, oslepený, zneužitý a znásilnený vo svojej ľudskej podstate. Tým, že sa stala nemysliacim nástrojom, bude hlúpa osoba schopná akéhokoľvek zla a zároveň neschopná spoznať, že je to zlo. Tu číha nebezpečenstvo diabolského zneužitia, pretože to je to, čo raz a navždy dokáže zničiť ľudské bytosti.
V tomto bode je jasné, že hlúposť môže prekonať nie poučovanie, ale oslobodenie. Musíme sa zmieriť s tým, že vo väčšine prípadov je skutočné vnútorné oslobodenie možné iba ak mu predchádzalo vonkajšie oslobodenie. Dovtedy musíme zabudnúť na akékoľvek pokusy hlúpu osobu o čomkoľvek presviedčať. Skutočnosť nám potom ukazuje prečo sú v takýchto situáciách naše pokusy spoznať čo si ľudia ozaj myslia úplne zbytočné a prečo je táto otázka pre osobu, ktorá premýšľa a koná zodpovedne úplne irelevantná. Biblické slová o tom, že bázeň pred Bohom je počiatkom múdrosti hlásajú, že jedinou pravou cestou k prekonaniu hlúposti je vnútorné oslobodenie človeka.
Tieto úvahy o hlúposti nám tiež poskytujú útechu v tom, že nám bránia myslieť si, že väčšina ľudí je hlúpa v každej situácii. V skutočnosti to závisí na tom či tí, ktorí sú pri moci očakávajú viac od ľudskej hlúposti, alebo od ich vnútornej nezávislosti a múdrosti."
Čo k tomu dodať? Nič netreba.
p.s.:
Zdroj informácií: Dietrich Bonhoeffer - Wikipedia
Dietrich Bonhoeffer - Letters and Papers From Prison.
