V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia si ľavicoví aktivisti začali klásť otázky o liberalizme. Čo to vôbec je ten jednotlivec? Liberáli mali jasnú a stručnú odpoveď: je to každý. Otázky neprestávali. Ak je to pravda, tak prečo sa potom celá prax liberalizmu zdá, že to odmieta? Prečo trvalo tak dlho, kým sa ženy dostali k slovu? Prečo z toho boli vylúčení černosi? Prečo homosexuáli vyzerajú byť odstavení nabok? Kto sú vlastne tí teoretici liberalizmu? Väčšinou to boli heterosexuálni bieli muži. Aktivisti si rýchlo zrátali dva plus dva. Prišli k záveru, že liberalizmus nie je o slobode. Je o slobode pre bieleho heterosexuála. Táto kritika dostala názov "Teória postavenia." (V origináli je to "Standpoint theory").
Je to forma teórie poznania, ktorá stanovuje, že naše poznanie sveta je závislé na spoločenskom kontexte, v ktorom vzniklo. Zachádza až hlboko k jadru schopnosti ľudskej spoločnosti spracovať realitu. Tvrdila, že keď ľudia premýšľajú o svete, robia to cez osobné skúsenosti a potom to predstavujú ako univerzálnu pravdu. Ale nie je univerzálna, sú to len ich skúsenosti. Pre mnohých aktivistov sa liberalizmus stal irelevantným, keď bola akceptovaná Teória postavenia. Podľa nich bol liberalizmus produktom bielych heterosexuálnych mužov ako spoločenskej skupiny, preto mal význam iba pre nich. Ostatné skupiny spoločnosti - ženy, etnické skupiny, sexuálne menšiny a podobne boli ich obeťami. (Podrobnejšie sa tomu budem venovať neskôr).
Bol to okamih, keď došlo k rozchodu liberalizmu a hnutia za sociálnu spravodlivosť. Striktná interpretácia Teórie postavenia bola nebezpečná. Mala veľmi blízko k relativizmu. Odpísala akúkoľvek schopnosť empatie alebo citovej predstavivosti. Nedokázala vysvetliť, prečo sa napríklad niektorí muži snažili oslobodiť ženy a bojovať za ich práva, prečo belosi bojovali za zrovnoprávnenie černochov a podobne. Umiernená interpretácia uznávala, že si ľudia so sebou prinášajú do politiky svoje spoločenské pomery, pričom odmietala myšlienku, že sú navždy v týchto pomeroch uväznení. V striktnej podobe Teória postavenia tvrdila, že skupiny sú homogénne. Ak niekto v danej skupine má určitý názor, celá skupina premýšľa rovnako. Okradlo to ľudí o ich jedinečnosť. Tým, že odmietla schopnosť vzájomnej empatie, vytvorila navzájom oddelené skupiny s tvrdým obalom, postavené navzájom proti sebe, neschopné vzájomnej komunikácie a pochopenia. Muži proti ženám, belosi proti černochom, hetero proti homo, štíhli proti tučným...
Výsledkom bolo to, že mocní v skupine začali hovoriť v mene tých bezmocných. Proces prebehol na oboch stranách - v ľavici aj pravici. Vpravo to znamenalo, že staršie, tradičné figúry v menšinových skupinách prevzali kontrolu. Vľavo si progresívni akademici a aktivisti zabezpečili neohroziteľné morálne právo rozprávať v mene všetkých ostatných.
Americká právnička a aktivistka Kimberlé Crenshaw prišla s teóriou, že rôzne druhy diskriminácie sa môžu pretínať a začala hľadať body, v ktorých sa prelínali rôzne formy predsudkov. Vznol intersekcionalizmus, ktorý tvrdí, že ľudské životy sú formované z mnohých strán spoločenského rozdelenia, ktoré fungujú spolu a navzájom sa ovplyvňujú. Zahŕňajú nielen rasu a pohlavie, ale aj spoločenskú triedu, sexualitu, telesné postihnutia, etnicitu, národ, náboženstvo a vek. Morálna autorita potom bola daná nie jednotlivcovi, ale skupinovej identite bez akejkoľvek protiváhy na ochranu jednotlivých členov. Aktivisti sa stali vedúcou triedou spoločenskej skupiny.
Prvým problémom, s ktorým sa politika identity stretla bolo, čo robiť s kritikmi. Mnohí aktivisti začali akúkoľvek kritiku ich názorov brať ako skutok násilia či nenávisti. Na univerzitách, v hnutiach aktivistov a v novinách sa začali podpisovať vyhlásenia, v ktorých sa tvrdilo, že prítomnosť tých, ktorí spochybňujú politiku identity, dáva ich členom pocit neistoty a ohrozenia. Identita skupiny sa definovala ako to, čo ju odlišuje od iných skupín, nie to, čo má s nimi spoločné. Odlišnosť sa zabetónovala ako základná vlastnosť ľudskej spoločnosti.
Táto "vojna identity" neposkytuje odpovede na žiadne z najdôležitejších otázok týkajúcich sa ľudstva ako celku. Je politikou rozdelenia a odmietania miesto aby bola politikou spoločného pokroku a diskusie. Nepomáha nikomu okrem samozvaných lídrov a komentátorov, ktorí si na jej chrbte vybudovali slušnú kariéru. Nerieši žiadne problémy okrem tých, ktoré sama vymyslela. Nemá žiadny program na zlepšenie sveta, okrem pokračujúcej degenerácie života ľudí do vzájomne sa napádajúcich kmeňov. Je zradou tých, o ktorých tvrdí, že ich reprezentuje. A je falošným skresleným vyobrazením ľudského života a politickej spoločnosti.
Nie sme totožní s tými, ktorí sú ako my ani nie sme vo vojne s tými, ktorí sú iní.
Politika morálneho angažovania sa nie je iba viac inšpirujúcim ideálom než politika odmietania. Je aj sľubnejším základom pre spravodlivú spoločnosť.
Zdroj informácií: Jonathan Haidt - The Righteous Mind.
Michael J. Sandel - Justice.
Ian Dunt - How To Be a Liberal.
