Aj tak sa dnes vo veľkom diskutuje o možnostiach manipulácie klímy v globálnom rozsahu pomocou inžinierskych činnosti celoplanetárneho záberu. Aj napriek tomu, že ich uskutočniteľnosť a potrebnosť sú značne otázne, ak nie vyložene sporné. Väčšina diskusií sa točí okolo improvizovaných výpočtov, alebo základných klimatických modelov, obidvoch viac či menej nedokonalých. Niektoré z návrhov sú len akoby mávnutím ruky učinené návrhy, iné boli skutočnými projektmi s ktorými sa experimentovalo.
Dr. Harry Wexler,jeden z otcov meteorologických družíc (http://www.ithistory.org/honor-roll/dr-harry-wexler) a jeden z priekopníkov geo inžinierstva o tom povedal:
"Ovládanie počasia možno najlepšie klasifikovať ako ´zaujímavé hypotetické cvičenie´, dovtedy, kým nebude možné vopred stanoviť dôsledky manipulovania s atmosférickými dejmi veľkého rozsahu. Väčšina takýchto predložených návrhov by vyžadovala kolosálne inžinierske výkony a zahŕňala by v sebe nenapraviteľné škody našej planéte, alebo vedľajšie účinky vyvažujúce možný krátkodobý úžitok."
Počas posledných takmer 150 rokov rôzni vedci, vojaci, aj vyložení šarlatáni vymýšľali plány ako manipulovať s počasím. Tak, ako oni kedysi dávno, tak aj dnešní nádejní vládcovia počasia značne preháňajú tvrdenia o tom, čo je možné, pričom takmer vôbec neberú do úvahy politické, vojenské alebo etické dôsledky snahy ovládať svetové počasie. Na stretnutí Národnej Akadémie Vied USA o geo inžinieringu v júni 2009 planetárny vedec Brian Toon povedal poslucháčom, že zatiaľ nemáme technológiu na ovládanie planéty. Nemáme ani dostatok múdrosti. Narábanie s globálnou klímou je neotestované a neotestovateľné a nebezpečné viac, než to dokážeme pochopiť.
Vráťme sa ale niekde do druhej polovice 19. storočia.
Jedným z nápadov, ktorý sa reálne praktikoval okolo roku 1891, boli balóny vynášajúce do výšky nádrže s jedným dielom kyslíka a s dvomi dielmi vodíka, ktoré by vysoko v ovzduší boli privedené k výbuchu pomocou elektrickej iskry. Malo pri tom nastať vytvorenie malého množstva vody, ktoré by slúžilo ako základ pre ďalšiu tvorbu vody a oblakov. Väčšina pokusov nepriniesla žiaden dážď, za to priniesla spŕšku dolárov od farmárskych združení do vreciek pokusníkov.
Bez náležitej bombastickej reklamnej kampane by to ani nešlo:
Asi najkurióznejším patentom podaným v USA na zariadenie na produkciu dažďa bol ten, ktorý vymyslel nejaký Laurice Leroy Brown zo štátu Kansas. Šlo o vysokú vežu, z ktorej vrcholu visel drôt pripojený k batérii. Na drôt obsluha priviazala šúľok dynamitu, vytiahla ho hore, až kým drôt nespojil elektrický obvod, čo malo viesť k výbuchu dynamitu a vyvolaniu nárazových vĺn s nasledovnou stimuláciou dažďa.
V roku 1896 rakúsky vinohradník Albert Stiger už mal dosť ľadovca, ktorý mu ničil úrodu a oživil starú tradíciu strieľania proti ľadovcu v mrakoch. Podľa správ sa mu jeho prvý pokus vydaril a jeho údolie pokropil jemný dážď. Naopak, úrodu hrozna v susedných údoliach ľadovec značne poškodil. Stigerove kanóny mal tvar obrovských megafónov, ktoré boli namierene kolmo na oblohu; inštalované boli na silných dubových podkladoch, niektoré mali aj kolesá na ich prepravu. Aj keď sa efektivita systému nedokázala, rakúskemu cisárovi sa to páčilo a aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozšírili aj do okolitých krajín. V roku 1901 sa dokonca konal 3. medzinárodný kongres strieľania na ľadovec.
p.s.: podľa jednej z informácií, ktoré mám k dispozícii je v Banskej Štiavnici.
Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/516790/urobme-si-pocasie-cast-druha.html
Použité informácie: James Rodger Fleming - Fixing the Sky.
Internet.
