Doktrína ďalej varovala, že ak by sa tento domáci informačný systém vyvíjal neželaným smerom, bolo by tu nebezpečenstvo, že "zahraničné špeciálne služby (rozumej špionážne agentúry) by využili mediálny systém vnútri Ruska, aby "spôsobili škody národnej bezpečnosti a obrane a šírili dezinformácie." Putin veril, že práve to vtedy robili USA snažiac sa v spolupráci s veľkými americkými technologickými platformami zvrhnúť ruský režim rozširovaním falošných informácií a podnecovaním disentu.
Ako na všetkých konšpiračných teóriách aj na tomto tvrdení bolo zrnko pravdy. Napríklad v roku 2009 Hillary Clinton odštartovala iniciatívu "Diplomacia pre 21. storočie," v ktorej americké ministerstvo zahraničných vecí tvrdilo, že sa bude snažiť pomáhať skupinám z civilného sektora na celom svete zmeniť politiku používaním internetu a sociálnych sietí.
Po pomerne búrlivých protestoch v Rusku v čase prezidentských volieb v roku 2011 Putin zúfalo potreboval silný naratív s ktorým by stabilizoval a udržal moc. Našiel ho práve v tvrdení, že zahraničné sily aktívne destabilizujú Rusko a s využitím technologických platforiem zasahujú do jeho politiky s cieľom odstránenia vlády a nastolenia spolupracujúceho vodcu. Inými slovami pripisoval USA presne tú istú taktiku, ktorú používala sovietska rozviedka v čase, keď bol jej agentom. Od začiatku roka 2012 preto zmenil svoj prístup a snažil sa skrotiť internet doma a využiť ho na svoj účel medzinárodne. V rámci Ruska uplatnil rovnaké postupy ako počas svojho prvého volebného obdobia v prípade televízneho vysielania. Mohol vypudiť súčasných šéfov internetových spoločností a nahradiť ich úslužnejšími.
Zakladateľ a výkonný šéf VKontakte odolával tlaku zo strany ruskej vlády až do roku 2014, keď bol prinútený rezignovať a opustiť Rusko po tom, čo odmietol vydať osobné údaje užívateľov. Vyhľadávač Yandex bol z väčšej časti vo vlastníctve štátnej banky Sberbank, takže to bolo pre vládu jednoduchšie. Jeho zakladateľ a CEO Arkadij Volož tiež v roku 2014 rezignoval.
Ústrednou snahou Putina mimo územia Ruska bolo úsilie o efektívne využitie informácií na ochranu vlastných systémov a oslabenie druhých, o využitie ich komunikačných systémov proti nim. Na to potrebovali ľudí, ktorí boli zruční v používaní sociálnych médií, v produkovaní a šírení digitálneho obsahu. Zároveň mali byť patriotmi až nacionalistami bezmedzne oddanými Kremľu. V roku 2012 boli takíto ľudia v Moskve, našťastie pre Putina a jeho vládu, poruke.
Kristina Potupčiková bola v roku 2011 tlačovou tajomníčkou pro-Putinovského nacionalistického mládežníckeho hnutia "Naši". Bola to jedna z mnohých skupín založených alebo podporovaných Putinovým politickým technológom Vladislavom Surkovom ako odpoveď na Ružovú, resp. Oranžovú revolúciu v rokoch 2003 a 2004 v Gruzínsku a na Ukrajine. Surkov veril, že ako odpoveď tým ktorí protestujú proti Moskve, Kremeľ potrebuje svojich vlastných protestujúcich a demonštrantov. Priamo aj nepriamo preto podporoval rôzne nacionalistické hnutia, ktoré však mali vyzerať akoby vyrástli z vôle ľudu, nie z vôle štátu a takto by ich podpora bola efektívnješia a dôveryhodnejšia. Finančná podpora pre "Naši" a ostatné pro-Kremeľské skupiny prúdila rôznymi kanálmi z mnohých zdrojov počnúc poslušnými oligarchami až po Pravoslávnu Cirkev.
Reprezentovali niečo oveľa komplexnejšie než oficiálne organizácie - vrstvu autonómnych zoskupení peňazí, výkonnej moci a ideológie, ktorej priania uvádzali do praxe operatívci najčastejšie fungujúci bez centrálneho riadenia, väčšinou na základe ideologických "signálov". Fungovali ako siete pospájané a podporované modernou technológiou a pracujúce podľa plánov voľne načrtnutých v Moskve. Kľúčom bola možnosť ich popretia. Žiadna z ich akcií nemohla byť nikdy vysledovaná späť do Kremľa.
V roku 2011 bola Potupčiková poverená riadením mediálnych výstupov "Naši", poverovala množstvo mladých ľudí zverejňovaním online komentov, písaním blogov, výrobou videí pre YouTube, to všetko za účelom útokov na opozičných politikov, kvôli promovaniu Putina a kremeľskej agendy, pričom to všetko vyzeralo akoby to vzišlo spontánne z prostredia masy občanov.
V roku 2012 však hviezda "Naši" pohasla a s ňou aj úloha Potupčikovej, ktorá hnutie v polovici roka opustila. Metódy, ktoré používali však neboli zahodené do odpadkového koša. Naopak, boli viac formalizované a systematickejšie. V septembri 2013 ruské nezávislé noviny Novaja Gazeta odhalili, že v Sankt Peterburgu vznikla spoločnosť zamestnávajúca ľudí, aby komentovali, postovali a blogovali online v prospech ruskej vlády a zároveň diskreditovali opozičných politikov a nepriateľov Ruska, obzvlášť USA. No o tom som už nedávno písal - https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/548820/kde-boli-tam-boleli-alebo-o-trolloch-trotloch-a-elfoch.html.
V roku 2004 v Kyjeve vznikla zvláštna jednotka Berkut pôvodne na boj s organizovaným zločinom, neskôr sa jej zameranie zmenilo na potláčanie protivládnych postojov. Po tom, čo bol od moci odstavený prezident Janukovič bola jednotka rozpustená, pričom jej časť sa neskôr objavila v radoch špeciálnych ruských jednotiek OMON. V marci 2014 na internete oznámila svoj vznik anonymná hekerská skupina "CyberBerkut": ´Tak neohrozene, ako Berkut stál až do konca bude CyberBerkut naháňať fašistických zloduchov." Za znak si zvolili iba minimálne upravený emblém pôvodného Berkutu
Cyberberkut od začiatku vyhlasoval, že použije akékoľvek nevyhnutné prostriedky na narušenie a odstránenie ukrajinskej vlády. Začalo sa to DDoS útokmi na vládne webové stránky, zbieraním kompromitujúcich informácií o predstaviteľoch vlády a blokovaním hlavných médií online. Koncom prvého mesiaca existencie hekli a publikovali prvé emaily ktoré podľa nich potvrdzovali, že revolúciu na Ukrajine zorganizovali USA.
David Satter mal v roku 2016 69 rokov. Bol to novinár, ktorý vyše 40 rokov písal o ZSSR a Rusku a nedávno vydal knihu, v ktorej podrobne opisoval pôvod súčasného Putinovho režimu. 7.10. dostal email, ktorý mu oznamoval, že sa práve niekto pokúsil použiť jeho heslo na prístup k jeho Google účtu, a preto musí heslo potvrdiť. Predpokladal, že email od Google je skutočný, a tak na link klikol. Nebol jediný kto v ten deň dostal podobný email. Okrem neho to bolo okolo 200 iných ľudí vrátane vysoko postavených politikov, vysokých vojenských dôstojníkov, akademikov a aktivistov. Chyba lávky spočívala v tom, že to bol takzvaný "spear phishing" email od hekerskej skupiny - vyzeral, ako keby prišiel od dôveryhodného zdroja žiadajúceho dôvernú informáciu. Akonáhle na to Satter klikol, poskytol hekerom prístup ku všetkým svojim emailom. O štrnásť dní neskôr, necelé tri týždne pred americkými voľbami, CyberBerkut publikoval starostlivo vybranú skupinu emailov, o ktorých tvrdil, že potvrdzujú, že "USA pripravujú v Rusku farebnú revolúciu podľa Ukrajinského modelu."
Neskoršie dôsledné vyšetrovanie Citizen Lab na Univerzite v Toronte ukázalo, že okrem výberu, ktoré emaily publikovať a ktoré nie, CyberBerkut starostlivo "upravil" niekoľko z nich zmeniac ich pôvodný zmysel tak, aby viac vyhovovali tomu, čo chceli hekeri dokázať. Účelom bolo "dokázať", že Satter platil ruských novinárov a protikorupčných aktivistov, aby písali články kritické k vedeniu Ruska."
Krátko po tom, ako boli upravené emaily publikované na stránke CyberBerkut prevzala ich ruská spravodajská agentúra RIA Novosti a Sputnik rádio. Odtiaľ bola správa tweetovaná, lajkovaná a zdieľaná na Facebooku a Tweeteri.
O pol roka neskôr boli takmer navlas rovnakým spôsobom heknuté a zverejnené emaily Johna Podestu počas americkej predvolebnej kampane.
Pokračovanie https://antonkovalcik.blog.sme.sk/c/554673/z-ruska-s-lajkom-aktivne-opatrenia-v-praxi-3.html?ref=viacbloger
Zdroj informácií: Martin Moore - Democracy Hacked.
