V konflikte o postavenie v spoločnosti a o jej zdroje, pričom v tomto konflikte jeden vyhrá na úkor druhého?
Dostaneme sa k politike identity. Definuje sa ako politická mobilizácia organizovaná okolo charakteristických znakov skupiny, ako sú napríklad rasa, pohlavie, sexualita, a to v protiklade k politickej strane, ideológii či čiastkovým záujmom. Politika ako taká je o skupinách, ktoré vytvárajú koalície za účelom dosiahnutia vlastných cieľov.
Naproti tomu identita môže byť organizovaná spôsobmi, ktoré zdôrazňujú spoločnú ľudskosť a súčasne zdôrazňovať, že niektorým ľuďom je odmietaná dôstojnosť a práva, pretože patria k určitej skupine, alebo môže byť organizovaná spôsobmi, ktoré zvýrazňujú našu prastarú kmeňovosť a spájajú a zjednocujú ľudí zdieľanou nenávisťou k inej skupine.
Príkladom prvej možnosti je spôsob, akým viedol M.L. King, Jr. hnutie za občianske práva a proti rasizmu v šesťdesiatych rokoch. Apeloval na spoločnú morálku a identitu Američanov tým, že používal zjednocujúce výrazové prostriedky náboženstva a vlastenectva. Opakovane používal metafory rodiny a oslovoval ľudí všetkých rás a náboženstiev ako bratov a sestry. Často hovoril o potrebe lásky a odpustenia. Jeho prístup dával jasne najavo, že účelom hnutia nie je zničiť Ameriku, ale opraviť ju a zjednotiť. Miesto obviňovania, zahanbovania alebo démonizovania oponentov ich poľudšťoval a potom apeloval na ich ľudskosť.
Druhá možnosť je vybudovať skupinovú identitu založenú na tom, čo ju odlišuje od ostatných skupín, nie na tom, čo ich spája. Namiesto toho, aby sa hľadali spoločné človečenské črty, postupuje sa presne opačným smerom. Požaduje sa rešpekt samého seba ako odlišného od ostatných. Tým, že sa morálna autorita nedáva jednotlivcovi, ale skupine, politika identity zabetónuje odlišnosť ako základnú vlastnosť ľudskej spoločnosti. Múry oddeľujúce skupiny sa čoskoro stávajú oveľa hrubšími. Objavuje sa takzvané "kultúrne privlastnenie." Definuje sa ako použitie ideí nejakej kultúry, intelektuálneho vlastníctva, tradícií, symbolov, artefaktov, žánrov, rituálov alebo technológií členmi inej kultúry bez povolenia. Zahŕňa to napríklad tradičné jedlá, tance, oblečenie, jazyk, hudbu, tradičnú medicínu a náboženské symboly.
Podľa tradičného liberálneho myslenia (napríklad Mill) sa premiešavanie ľudí, kultúr a ideí považovalo za skutočne dobré. Existovalo presvedčenie, že zmiešaním rôznych ideí je možné objaviť väčšie pravdy. Pod politikou identity sa však kultúra stáva bojiskom, na ktorom hermeticky uzavreté skupiny sa o idey deliť nedokážu.
V máji 2017 miestna webová stránka v meste Portland v USA uverejnila rozhovor s dvomi beloškami, ktoré si, v nadšení z dovolenky v Mexiku a z tamojšieho jedla, zariadili dodávku s predajom burritos cez okienko. V priebehu niekoľkých hodín bola stránka zaplavená zlostnými komentármi, ktoré ju obviňovali z rasizmu a bieleho supremacizmu. Online bol publikovaný takzvaný čierny zoznam (v origináli "shit list"...) asi 60 reštaurácií vlastnených belochmi, ktoré boli obvinené z kultúrneho privlastňovania tým, že podávali etnické jedlá. Miestne noviny zoznam uverejnili pod názvom "Kto je kto v kulinárskom bielom supremacizme." V priebehu 48 hodín po tom čo obdržali najmenej desať vyhrážok smrti, dve ženy stánok zbalili a s podnikaním skončili. https://www.huffingtonpost.co.uk/entry/portland-burrito-cart-closes-after-owners-are-accused-of-cultural-appropriation_n_5926ef7ee4b062f96a348181?ri18n=true
Podobných príkladov by sa dalo nájsť požehnane napríklad aj v oblasti módy či pop-music. Ak je teda kultúra druhom uzavretej oblasti a takzvané privlastnenie je požičiavaním bez povolenia, potom musia existovať nejakí strážcovia tejto kultúry - ľudia, ktorí môžu rozhodnúť, čo je prijateľné, a čo nie. Kto má v skutočnosti takúto autoritu? V praxi sú to väčšinou akademici a aktivisti. Podobne dala politika identity moc určitým typom politických osobností vo Veľkej Británii. Proces bol rovnaký. Slúžil na posilnenie postavenia mocných v rámci skupiny. V tomto prípade to boli osoby určitého politického presvedčenia, ktoré boli dostatočne vzdelané na to, aby sa zúčastnili diskusie vedenej v ezoterických podmienkach s využitím akademickej a často nepreniknuteľnej, bežnému človeku nezrozumiteľnej, terminológie. Kto vie viac, presvedčivejšie a čo najmenej zrozumiteľne rozprávať, ten sa stáva hnacou silou skupiny. Bežný člen takejto skupiny si potom povie: "Síce mu nerozumiem ani slovo, ale rozpráva dobre, tak mu dám svoj hlas a moc konať v mene našej skupiny, strany, spoločenstva,..."
Prináša to však so sebou jeden nie bezvýznamný problém - začína sa oslabovať pojem ľudskej empatie a stráca sa možnosť cez kultúrnej komunikácie.
V tomto boji medzi proti sebe bojujúcimi kmeňmi bol liberalizmus odkopnutý do tmavého kúta. Jeho princípy boli, jeden za druhým, v novej politickej kultúre učinené irelevantnými. Kompromis neexistuje. Neexistuje ani riešenie problémov postupnými krokmi, racionalita, ani objektivita. Neexistujú jednotlivci, iba skupiny.
Nejestvuje už potom ani politika snahy o zmenu sveta, iba politika o tom kto sme. Je to hra s nulovým súčtom.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Ian Dunt: How to be a Liberal.
Lukianoff - Haidt: The Coddling of the American Mind.
Campbell - Manning: Rise of Victimhood Culture.
