Nikdy som netrpela nedostatkom priateľov. Napriek tomu musím s hrôzou skonštatovať, že intervaly mojej konfrontácie s ozajstnými, živými a hmatateľnými osobami sa naťahujú ako syr na pizzi, čo som si nedávno „vyklikala“ z jednej virtuálnej pizzérie.
Nahoršie je, že tejto ilúzii začínam veriť. Úplne som sa ponorila do sveta, čo nepozná hranice štátov, kultúr, nepozná takmer žiadne fyzické handicapy (stačí mať v poriadku prsty a prípadne oči) a kde dokonca aj vzdialenosť je abstraktný pojem. V tomto svete čas plynie niekoľkonásobne rýchejšie ako v tom „obyčajnom“ (ak neveríte, skúste si niekedy sadnúť k ICQ)...
Je to abstraktno, druhý vesmír, kde sú všetci tak krásne dokonalí a ak aj niekto nie je a ide vám nebodaj na nervy, stačí ho nemilosrdne šupnúť do ignore listu.
Neexistuje tam fyzické násilie (aj keď určité formy terorizmu sa tam už múdrym hackerským hlavám naimportovať podarilo). Je to nádherný, rozprávkový svet...
Toto všetko nie je naozaj. A ja to viem. Respektíve môj rozum to vie. Len niektoré ďalšie orgány (a zvlášť ten jeden hnusný zradca v hrudnom koši) sa jeho činnosť neustále snažia sabotovať.
Mala by som sa ísť prejsť a nemyslieť na to... alebo...
Alebo si kliknúť na nejakú dobrú poradňu...
