Viem že nikoho nezaujímajú moje citové prejavy a viem aj to, že kamaráti a známi môj blog nečítajú. Napriek tomu (alebo práve preto) je toto to pravé miesto kde môžem slobodne a bez kontroly zakričať z plného hrdla ako to veľmi bolí... ako mi tá bolesť rozožiera vnútro ako hnusný čierny červ... a ja to cítim až v špiku kostí a som voči tomu bezmocná! V mojom vnútri sa deje niečo čo sa dá len ťažko popísať slovami. A ja už nevládzem byť stále usmiata, veselá, vtipná a plná energie ako sa to odo mňa očakáva. Aj keď viem že takí ľudia sú obľúbení... kde robím teda chybu?
Nikto ma už nikdy nebude ľúbiť. Cítim že tá láska čo som prežila bola posledná. Moja príšerná povaha je jednoducho nezlučiteľná so vzťahom... a to je neodškriepiteľný fakt.
Bolí ma každé nové ráno...
Každý nádych...
Každá myšlienka...
Každý úkon...
Bolí ma život.
Všetko pekné čo malo prísť už prišlo... a aj odišlo. V ústrety niekomu kto je lepší, hodnotnejší, krajší, múdrejší ako ja. Kto si to zaslúži viac.Predo mnou je už len čierno-čierna tma. A ja sa na tú tmu celkom teším.
Milý čitateľ, urob naposledy niečo pre mňa. Ak ti ešte niekedy niekto povie že depresia je len slabosť a dá sa liečiť pozitívnym myslením, vysmej sa mu do tváre. To ako za mňa...
Naposledy chcem ešte poďakovať môjmu pozemskému anjelovi, Táničke Koprdovej za to že mi tak krásne rozumela. Mám ťa veľmi rada krtko, nikdy na to nezabudni...
