Už niekoľko metrov po výjazde z parkoviska pred domovským kultúrnym domom sa autobusom rozľahla vôňa skvapalneného domáceho ovocia a na hlavnej križovatke smerom na výpadovku už nebolo „čo riešiť“. Takto sme začali zájazd.
Komplikácie nastali už pred Krupinou, kde veterná smršť pováľala niekoľko stromov a my sme čakali, kým dvaja požiarnici sprejazdnia cestu. Chalaniská zo zadnej časti autobusu toho využili na fajčiarsku prestávku a samozrejme by to neboli oni, keby sa nepostavili do prostriedku problému. Dedinská nátura sa nezaprie – keby neboli požiarnikom pomohli, trčali by sme v tej zápche ešte najmenej polhodinu navyše.
Slovensko – maďarské hranice sme prešli bez problémov, dokonca si niektorí jedinci s tých alkoholom omámenejších ani nevšimli, že sme už u južných susedov. Tak sme sa vydali napospas noci križovať maďarské nížiny. A križovali sme. A križovali...
Až sme dokrižovali a o pol siedmej ráno sme sa objavili pred maďarsko – srbskými hranicami. Pasová kontrola prebehla bez problémov, aj štempeľ sme dostali. Šofér potiahol do pohraničného priestoru a odparkoval. Ženy sa pobrali do prvej zmenárne vymeniť eurá za dináre a my muži sme išli na „povinnú“.
„Lenže kde je WC?“, spýtal sa ma oco. Tabuľu sme nevideli, tak sme sa spolu s ešte jedným technikom v stredných rokov vybrali za neďaleký násyp. „Hybajte tam šikovno, nech môžeme čím skôr trieliť ďalej“, a vykonali sme to, čo bolo treba. Cestou späť sme si ešte objekt, za ktorým sme sa ukryli, dôkladne poobzerali. „ Šak to je nejaký bunker či čo“, utrúsil ujo technik. Ostatní nás už čakali pred autobusom tak sme pridali do kroku.
Potom to prišlo. Zastavil nás colník. „ Passport, ty, ty aj ty“, ukázal na nás, čo sme sa boli „vycikať“. nechápali sme, o čo mu ide, ale po chvíli nám došlo. Lámanou srbo – slovansko – neviemakou rečou s prvkami angličtiny nám dal jemne najavo, že sme porušili srbské zákony – pohybovali sme sa v medzihraničnom priestore, čo je u nich niečo ako priestupok. „Your penalty – 5000 dinars. Everyone 5000 dinars“, zopakoval asi 8 krát, aby sme náhodou nezabudli. (Len tak pre informáciu, 5000 dinárov = asi 80 euro).
To sa už objavil aj šofér, ktorý mal s podobnými „chytrákmi“ svoje skúsenosti, keďže križuje túto časť Európy aj niekoľkokrát za týždeň. „Nedaj sa, pokús sa naňho ísť angličtinou, možno to zaberie, on nechce nič iné iba úplatok“, poradil mi. Tak som to vyskúšal a spýtal som sa ho, či by sme sa mohli rozprávať v angličtine. On s hrdým výrazom v tvári odpovedal, že prečo nie. To bol základ nášho „víťazstva“, lebo bol chabý. Veľmi chabý.
Silou mocou chcel, aby sme zaplatili tú nekresťanskú pokutu. Z výrazu tváre mu však bolo jasne vidieť, že úplatky má radšej ako vlastnú manželku, no keď sme s ním už chceli vypiecť, tak poriadne. „Ideme za veliteľom. Nemáte tu žiadne informačné tabule o tom, kde je WC,“ pritlačil som naňho (samozrejme, všetko v anglickom jazyku). Po tejto vete ostal ako prikovaný. „Wait, I am back soon,“ a vzal všetky tri pasy so sebou.
Ostatným v autobuse zatiaľ, ľudovo povedané, redlo. „Ak nás tu nechajú a my nestihneme odohrať tie dve predstavenia, si ma neprajte!“ dušovala sa jedna z účastníčiek zájazdu.“ Ticho, už ide!“ vykríkol po piatich minútach ticha harmonikár Braňo. Tak som vystúpil von z autobusu a čakal som, s čím na mňa vyrukuje.
„Go. I write numbers your passports, again you will pay penalty.“ popasoval sa s angličtinou až tak, že som mu skoro nerozumel. Ešte som sa uistil, či to myslí vážne, lebo takému indivíduu nikdy nemožno veriť a pobral som sa do autobusu. Ako som tak videl tie prosebné oči, nedalo mi ešte si z nich nepotiahnuť. „Tak čo?“ zaznelo takmer zborovo. „No nič. Ostávame na hraniciach. Čo ste si mysleli?“ To som už žmurkol na šoféra, sesternicinho manžela. Naštartoval. Až keď sme prešli o niekoľko metrov ďalej, pochopili. Niektorí stále nechceli uveriť, tak som im vysvetľoval cez centrálny mikrofónik až po prvú čerpaciu stanicu, že sme nemuseli platiť ani korunu.
Tak takýto bol náš zájazd do Srbska. A bol ešte o mnohých iných „chobotinách“ – napríklad aj o tom, ako nám nejaký dobrák čmajzol ŠPZ-ku. Ale o tom nabudúce.
