"Napjal jsem struny ze zvonice na zvonici; girlandy z okna do okna; zlaté řetězy z hvězdy na hvězdu a tančím..." Arthur Rimbaud Zoznam autorových rubrík: Kultúra a hudba, POKUSY o VERŠE, LEN tak,veď prečo NIE, Súkromné, Nezaradené
Starý otec ma zobral za ruku. Gumipušku už mali všetci moji kamaráti. Nad cestou do vedľajšej dediny rástli zoschnuté slivky. Prešli sme ďatelinou nasadenou na úzkom páse nášho pozemku a vyštverali sme sa k nim.
Keby som nemal prehrávač hudby, asi by som cestu do práce neprežil. A nielen dnes. Ja viem bez hudby vydržať. Aj ľudí počúvam rád. V školskom autobuse, o siedmej ráno, ale nemám koho počúvať. Ide ma poraziť. Už ráno ma bolí hlava. A potom to pokračuje celý deň. Kvôli vôni spáleného fritovacieho oleja a káve vyžmýkanej z týždňových ponožiek.
Pri lekárni ležal vyvalený bezdomovec, hlavu mal opretú o dekoračný ozdobný kameň. Druhý bezdomovec sa naňho pozeral, z času na čas si preškrabol zarastenú, zamastenú a špinavú tvár. Potom sa zasmial. Na druhom konci námestia ležal takmer rovnaký pán. S tým rozdielom, že hlavu si zľahka opieral o odpadkový kôš. Je poobede. Mesto je plné mladých ľudí, minisukní a mamičiek s dcérami...
Sviatky nám prichodia. Toto konštatovanie patrí iba tým, ktorí ešte nepostrehli čím ďalej tým väčšiu blízkosť najkrajších sviatkov v roku. Najkrajších preto, lebo sa konečne môžeme všetci dosýta napchať zemiakovým šalátom, kaprom, ktorý ešte včera plával vo vani a s presvedčivým agonickým úsmevom na tvári predpovedal svoj večitý zánik.
Pozeral som box. Neviem čo mi to napadlo, je nedeľa a navyše pár dní pred Vianocami...Box? Dve hoviadka v dlhých trenírkach sa udierajú do tváre. A oni za to aj dostávajú peniaze. Aj diváci šalejú, vykrikujú ich mená a dovesela sa zabávajú.
„Tu máš – zabaľ a rozťahaj,“ hovorí Marek, maturant s čiernou šiltovkou na hlave a podáva Petrovi plné igelitové vrecúško. O malú chvíľu sa vzduchom nesie charakteristická vôňa marihuany. Joint koluje v kruhu piatich chlapcov – bezpečie im ponúka socialisticky odporná, schátralá budova starého kina. Dofajčili. Zábava začína.
S Imrem som sa spoznal začiatkom jesene. Narodil sa v Mlynkoch. Zmaturoval na budapeštianskom slovenskom gymnáziu a tiež vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Aj keď je odo mňa takmer o tridsať rokov starší, stali sa z nás dobrí kamoši.
Pondelky bývajú rušné všade. Ešte rozospatí pobehujú a hľadajú ten správny smer, ktorým sa vybrať. Ľudia. Jedným z možných prostriedkov, ako sa prebudiť, je aj dobrá káva. Zvyknú si dávať aj indický biely čaj s koreninami – dokáže to správne nabudiť organizmus do nového týždňa. Najlepšia je ale ajurvédska káva. Zaspatých chodí veľa.
Včera som písal o dvoch gymnazistkách a ich mužskom sprievode. Dnes som si na nich spomenul znova – v zošite určenom na podnety výtvarníčke, ktorá vystavuje v kaviarni svoje práce, bolo napísané: „Cítim sa vo vašej kaviarni ako doma. V kuchyni. P.S.: Napľul som Vám do čokolády“. Ďakujeme veľmi pekne.
Už tretí deň som stál za pultom v malej kaviarni. Celkom sa mi tam páči. Človek spoznáva nových ľudí, ich tiché príbehy. V rohu pri okne sedávajú maturantky. Ťažko povedať či chodia poza školu, ale pri jednej káve vedia presedieť aj dve hodiny. Všimol som si mladíka – mohol mať tak niečo po dvadsať päťke. Trochu sa podobal na môjho prednášajúceho z predmetu filozofická antropológia. A aj tak čudne filozoficky si ma premeriaval.
Dnes doobeda som si bol vyzdvihnúť nejaké knihy v martinskej knižnici a potom som sa zastavil na jedno presso do mojej obľúbenej kaviarne na námestí. Keď som podopíjal a vybral sa smerom na opačný koniec námestia do drogérie, cestu mi zahatila PVC páska s nápisom „Polícia“, natiahnutá od budovy banky až po vinotéku. Ejha, pomyslel som si – razia na fetujúcich záškolákov...
Po roku som objavil stratenú knihu poviedok Antona Pavloviča Čechova. Začítal som sa. Potom som vzial papier a na chvíľu som sa vrátil do roku 1889. Len tak som si odplával. Našiel som Mášu. (PS: Tento môj chabý pokus berte s rezervou.)
Jeseň už asi nadobro odchádza. Neklamným znakom toho sú prvé šály pod hlavami tých náchylných na rôzne vírusové choroby či iné hrdlabôle. Aj tváre našich drahých mám sú už o poznanie spokojnejšie. Veď pri pomyslení, kde sa dcéra čerstvo zasiahnutá vlnou pubertálnych výlevov túla, s kým sa túla a hlavne - čo na tých potulkách po „neznáme“ robí, jej počas posledných teplejších dní behali zimomriavky po chrbte, a možno schádzali až ku kŕčovým žilám.
V noci popršalo. Popadané listy rozfúkalo na mokré chodníky pomedzi paneláky na sídlisku, kvapky z ihličnanov stekali na chladné zábradlie. V ústach mám ešte chuť horúcej horkej kávy, dnes osladenej iba jednou lyžičkou cukru. Ponáhľam sa, ako každý utorok budem niekoľko minút meškať.
kráčali sme nočným mestom. Potichu, šepkajúc jeden duhému čosi príjemné. Pred nami prešľapoval muž. Bradatý, kohosi mi pripomínal. Na pleciach dlhá červená páperová bunda až po kolená, doplnená tmavým šálom. Nad topánkami mal uviazané akési handričky. Vzali sme ho okľukou - trochu sa ho bála. Aj tak nás dobehol.
